Po pár minútach sme dorazili na cintorín a tým pádom tiež k rotunde,pre ktorú sa práve Prihradzany dostali do poľa našej pozornosti.Rotundy majú svojské čaro a osobitosť a preto sa o žiadnej nedávyhlásiť, že nedokáže zaujať.
Bolo to vďačné miesto aj pre tých, ktorí presne vedeli, prečo saštverajú cestičkou práve sem, ale aj pre tých, ktorí, podobne ako vtedyja, mali potešenie už len z výhľadu a celkovej atmosféry.
Oči mi skĺzavali po múroch a opäť som pohľadom blúdila k nebeskejklenbe. V tej chvíli a na tom mieste bola tou najskvostnejšou, akou samohol kostolík honosiť.
Po chodníčku sme sa vybrali kúsok za pole, kde sa nám naskytol pohľad,že aj ja som na chvíľu prestala skákať po suchých kôpkach slamy a len stichou bázňou sledovala ten výjav.
