Ako sme si odskočili na samý juh Gemera
August 2008
Prevažnú väčšinu našich výletov do ďalekých krajín má na rováši cesta do a z rodnej dedinky toho, kto ma nadšením pre ne samotné nadchol.
Výnimkou nebol ani ten, ktorí nás doviedol do Rimavských Janoviec a Gemerského Jablonca. Tento raz to bolo trocha iné, keďže ja som cestovala z Bratislavy na východ sama a priateľ ma počkal v Rimavskej Sobote.
Kým som sa tam z mojej matičky nad Dunajom dotrmácala, bola som pomerne unavená, ale vidina výletu a dobrodružstva dočerpávala zdroje ohrozenej energie. Na stanici sme sa zvítali a hneď aj sondovali odkiaľ započať ťaženie za novými prírastkami ako pre web, tak pre repertoár našich túlavých spomienok. Prieskum bol úspešný a o krátky čas sme už vystupovali v Rimavských Janovciach.
Ku kostolíku sme sa dostali raz dva, bol od zástavky autobusu skutočne na skok. A veruže tento skok stál za tú námahu. Hneď na prvý pohľad bolo zrejmé, že osobitosť tohto kostolíka by vyvážila aj väčšiu. Keďže moja odbornosť pri architektonických opisoch sa zakladá na postrehoch vkusu a duše, môžem povedať len toľko, že bol jednoducho zvláštne zaujímavý.
Ako kostol uprostred dediny bol hendikepovaný v rebríčku môjho nadšenia, ktoré úmerné narastá so zastrčenosťou, nenápadnosťou alebo odľahlosťou jeho konkurentov. Napriek tomu zaujal. A nielen mňa. Avšak cit nášho fotografického dokumentaristu pre vhodný uhol pohľadu narazil na nečakanú prekážku. Nečakanú a hlavne živú.
Presne to miesto, ktoré si okamžite vytipoval ako najvhodnejšie pre zvečnenie kostolíka, si už vybrala aj jedna miestna predstaviteľka rožného statku. Dosť pochybujem, že táto ušľachtilá kravka nejako riešila svoje postavenie, skôr sa prispôsobila dĺžke reťaze, ktorá jej veľa možností na presun nedávala. My sme však to svoje museli prispôsobiť jej. Teda ja osobne ani tak nie a trocha pošramotená nálada sa druhej polovičke nášho tandemu napravila hneď, ako si našla náhradné pozície na múriku z druhej strany kostola. Ja som uprednostnila tieň tohto múrika, v ktorom som sa schovala pred slniečkom a tiež mala dobrý výhľad na gymnastické kreácie, ktoré sa odohrávali hore na ňom.
Keď sme sa rozlúčili s kostolíkom aj s kravkou, pokračovali sme ďalej po trase nášho odbočkového putovania. Kochali sme sa krajinou, ktorá bola pre naše oči neznámou, zakývali zvyškom hradu Hajnáčka na skale, za ktorým by mi veru srdce pišťalo, nebyť toho, že nás už čakali v Gemerskom Jablonci.
Mali sme totiž na obecnom úrade dohodnuté, že sa nájde dobrá duša, ktorá nás bude sprevádzať, aby nám umožnila potešiť sa z kostolíka aj vo vnútri. Obecný úrad sme našli a zistili sme, že je plný dobrých duší. Veru, boli naozaj milí. Ujali sa nás s veľkodušnosťou a ponukou osvieženia a posilnenia, ktorá by poľahky mohla konkurovať aj návratu márnotratného syna.
Pár telefonátov a prišla si po nás ďalšia dobrá duša, pani, s ktorou sme sa zastavili u pána kostolníka pre kľúče a už aj si to šinuli hore cestičkou ku kostolu. Nechceli sme tetušku zdržovať a tak sa najskôr fotilo dnu... Kým spúšť cvakala, ja som dostala rýchlokurz maďarského jazyka, keďže moja neskrotná zvedavosť mi nedala nesondovať, čo ktorý nápis v maďarčine znamená. Keď bolo dielo dokonané, pekne sme sa poďakovali a rozlúčili sa.
Nám sa veru ešte späť do dediny nechcelo. Kým sa kostolíku dostávalo pozornosti zvonku, ja som skúmala priľahlý cintorín a okolie. Poniektoré kríže už stáli zabudnuté bokom, v tráve a krovinách a tak sa priam žiadali objektívu. Podobne ako vzápätí istá modlivka, ktorú som objavila na jednom steble, a ktorá rozhodne nemala rozpaky dôstojne pózovať.
Mali sme dosť času a tak som odbehla aj kúsok ďalej od kostolíka, kde bolo kukuričné pole, ktoré samo o sebe bolo pozvánkou na bližší prieskum. Nakoniec skončilo aj ako improvizovaná úschovňa batožín, keď som do neho odvliekla ruksaky, aby sme mohli pokoriť širšie okolie aj trochu dôkladnejšie a bez záťaže (v Rimavskej Sobote úschovňu nemajú :-().
Po chodníčku sme sa vybrali kúsok za pole, kde sa nám naskytol pohľad, že aj ja som na chvíľu prestala skákať po suchých kôpkach slamy a len s tichou bázňou sledovala ten výjav. Svet, ktorý sa nám rozprestrel pred očami bol ako balzam pre oči a dušu. Krajina, kopce, polia, ktoré križoval v diaľke jeden traktor, a farby, ktoré dávali tomu všetkému čaro, že ťažko by som našla slová, aby som aspoň z časti dokázala opísať tú úžasnú nádheru. Snáď postačí, keď poviem, že tento jediný pohľad vo mne vzbudil obrovskú vlnu hrdosti. Na to, že svet môže byť takto krásny. A kus vďačnosti, že práve tu a teraz pre mňa.
Už trochu menej hrdosti na samú seba som cítila, keď pri návrate ku kostolíku padla otázka, kde presne som schovala batohy. Odpoveď -do poľa- už taká presná zase nebola. Ale všetko dobre dopadlo a už o pár minút, ktoré som okrem hľadania trávila aj vysypávaním kusov slamy z tenisiek, sme sa aj my vracali späť do dediny.
Oželeli sme chodníček a pustili sa krížom cez trávu. Táto trasa nás aspoň priviedla k malému amfiteátru, ktorého zanedbanosť žiaľ bola neklamným dôkazom toho, že časy jeho slávy už dávno pominuli. Niet divu, že som neodolala a pripomenula ich malým "teatrálnym" sliedením po jeho doskách, čo kedysi znamenali svet. Na väčší vstup už času nebolo, museli sme svižne zbehnúť k zástavke, z ktorej sme dokončili cestu, ktorú som ja sama začala ešte za sviežeho rána.
Alexie
alexie@apsida.sk
Ďalšie články: profil kostola - Rimavské Janovce, profil kostola - Gemerský Jablonec