Nemecké počasie sa k hosťom veľmi zdvorilo nechovalo ani na ďalší deň. Ale na našu náturu si neprišlo. Zbalili sme dáždniky, sesternicu a hurá do nového sveta. Tento raz už sesternička Martinka vedela, do čoho ide.
My dvaja sme však mali šancu byť súčasťou niečoho ešte pozoruhodnejšieho. Dostali sme totiž možnosť vidieť rásť, rozvíjať sa, robiť radosť aj starosti jedného dieťaťa a jednej webovej stránky súčasne a v priamom prenose.
Kostol bol nafotený raz-dva, ja som zatiaľ hypnotizovala informačnú nástenku vedľa miestnej Jednoty. Keď potrebuje človek zabiť čas, dokáže ho zaujať hocičo. Potom sa história rozhodla, že je načase zopakovať sa. Len tak nad chudákmi Orkucanmi vyriekla krutý ortieľ.
Tajomstvá Fuldy však aspoň na chvíľu rozohnali mračná v duši. Michaelskirche bol ako z rozprávky. A toto spojenie by som nepoužila iba tak. Zatiaľ nám výletnícke sudičky priali a miesto rozprávok sme vkĺzli do histórie starej takmer 1200 rokov.
Mnohí naši známi aj neznámi si myslia, že naše výlety musia byť jednotvárne a nudné. Kostol, fotky, ďalší kostol, ďalšie fotky. Inventúra v pohybe. Obmedzení zameraním aj prepravou.
Ale len celkom nedávno som si nevdojak uvedomila, prečo sú mi kostolíky také blízke. Sú totiž ako moja babinka. Svedkovia čias. Nemenia sa, ani keď kním prídeme po dlhšom čase.
