Je zvláštne, ako sa často vecí vyvinú úplne inak, než sme mysleli. Niekedy máme obrovské očakávania a dostane sa nám len rozpakov a sklamania a inokedy niečo berieme len ako zanedbateľnú maličkosť a vykľuje sa z nej niečo, čo nám prinesie toľko potešenia, že to z nás priam bude pretekať.
Mala lesklú srsť, čisté jasné oči, jednoducho elegancia hrdého kríženca,ktorý vedel, že stojí za to. Žiadne ušmudlané úbožiatko s ulepenou srsťou, ktoré som vždy mávala chuť hodiť na tridsiatku do práčky.
ostať sa ku kostolíku, ku ktorému nás to lákalo už dlhý čas, je vždy potešením s pridanou hodnotou. Jedným z takýchto restov voči kruto potláčanej túžbe bol aj kostolík v Pominovciach.
Viete kedy majú šialenci nášho razenia druhé vianoce? No predsa na Bielu sobotu. Tajomstvo tkvie v tom, že v tento deň bývajú otvorené kostoly po celý deň, aby sa ľudia mohli prísť pokloniť k Božieho hrobu.
Zvyčajne, keď opisujem naše výlety, ide ma priam rozpučiť od nadšenia. Strhujúce zážitky, dobrodružné výpravy, dušu podmaňujúce kostolíky. Ale pre úprimnosť treba dodať, že nie každý deň je nedeľa a občas sa vraciam aj s mierne rozpačitými pocitmi.
Ležala som na zemi. Oči zavreté, vychutnávajúc si túto chvíľu. Slnečné lúče boli ešte rozpačité, ale hriali. Mňa, aj základy kostolíka, medzi ktoré som sa položila na zem.
Zimné výlety bývajú dobrodružné už len tým, že sú zimné. Človek sa trasie ako čerstvo vyklopený puding, má na sebe toľko vrstiev, že sa cíti ako matrioška a zvádza urputný boj s denným svetlom.
Dôstojne a pokojne sme sa vybrali smerom k vežičke kostolíka, ktorý panoval tomuto miestu, kým jeho žezlo neprevzala voda. Nadšená z jej podmanivosti som potlačila trpkosť nad osudom kostolíka a tešila sa aspoň z vežičky.
