Výlet k susedom za vežou a srnkami

Všetky fotky (16)

Zvyčajne zvyknem zvečňovať v slovách tie výlety, ktorým to nepísaným, ale prirodzeným právom prislúcha. Víkendové výpravy, celodenné dobrodružstvá do krajov vzdialených. Ale niekedy vydá na zdokumentovanie aj taká zanedbateľná sobotná skôr prechádzka než výlet v pravom zmysle slove. Keď to človeku nedá podľahnúť náporu povinností a dobrovoľne im oddať celú kratučkú víkendovú slobodu.

Vtedy dáme hlavy dohromady a špekulujeme. Ako aspoň čiastočne oklamať dobrodružného ducha? Aspoň na chvíľu nasávať tú vzácnu atmosféru výletníckeho nadšenia, rozlet duše, azyl pred behom života. Ešte na chvíľu ujsť pred dilemami typu kedy rozmraziť mäso na polievku, dať skôr prať biele alebo farebné, či donútiť manžela umyť sporák alebo radšej povysávať.

Skôr než začne tento víkendový ustálený kolotoč, ešte si to niečo žiada. Charizma sobotného dopoludnia. Len pár ukradnutých hodín. Prst na mape, jedno oko na cestovných poriadkoch, druhé na predpovedi počasia a nos zaborený do knižiek a brožúrok, kde pod záplavou zvýrazňovača čakajú na svoju veľkú chvíľu miesta a miestečka, ktoré ešte treba preskúmať.

Kde sme ešte neboli, kam sa treba vrátiť, čo sme len teraz objavili alebo nás na to upozornil ktosi iný. Kritéria sú teda jasné. Do finále sa dostali dvaja favoriti. Obaja u našich rakúskych susedov. Kittsee so záhadnou vežičkou v poliach a Parndorf s rímskymi i románskymi pamiatkami.

Keďže som nebola v plnej fyzickej kondícii, nakoniec padla voľba na druhú možnosť. K vežičke to vyzeralo na podstatne dlhší peší pochod a tak sme radšej nechceli neriskovať, keďže moje zdravie bolo ešte pomerne vetché.

Vôbec som neprotestovala. Mala som také silné abstinenčné príznaky, že by som si šla dať aj pár okruhov na vojenskú lúku k Dunaju. Naše výlety do Rakúska majú jednu nepatrnú výhodu, ktorá však poteší. Vlaky chodia z petržalskej stanice. A k tej to máme, čo by kameňom dohodil. Keby sa teda s ním viezol pár zástaviek autobusom.

Každopádne je to rozhodne menej náročné ako presun na hlavnú stanicu, ktorý je často dobrodružnejší než samotný výlet, na ktorý sa práve chystáme. Nehovoriac o kvalite vlakov, ktorú taký fajnšmeker koľajovej prepravy ako som ja, rozhodne nenechá nepovšimnutú.

Na stanicu sme teda prišli v patrične slávnostnej nálade, s takmer štvrťhodinovou rezervou a presvedčení, že svet je gombička. Pani v pokladni sa však rozhodla, že je vhodná doba na lekciu z drsnej reality neľútostného predmestia. S pokojom mafiánskeho bossa nám oznámila, že vlak nepôjde a náhradná autobusová doprava má hlásený odchod pred piatimi minútami.

Takáto veta, musíte uznať, si vyžaduje hlbšiu úvahu. Ja som si ju z obáv z nesprávnej interpretácie pre istotu rozložila na viac faktických celkov. Prvý fakt - vlak nepôjde, druhý fakt - náhradná doprava, tretí fakt - odchod pred piatimi minútami. Napriek tejto hĺbkovej úvahe mi naďalej táto informácia vyznievala trochu rozporuplne.

Možno je to nedostatkom skúseností, možno naivitou bezbranného cestujúceho, možno slabým matematickým nadaním. Ale ak má autobus nahradiť vlakovú súpravu, nemal by odchádzať v približne rovnakom čase? Tým približne rozhodne nemyslím skôr. My sme prišli s istou časovou rezervou a zrazu sme v zlomku sekundu zistili, že sme vlastne zmeškali?

Pani pokladníčka ešte odporúčala, aby sme si kúpili lístok a utekali skúsiť šťastie, že možno ešte nevyrazili. Topiaci sa slamky chytá, a zúfalí cestujúci aj behu cez staničnú halu. Keď sme zbadali vonku pri ceste autobus, akoby nám naliali nový život do žíl. A vzápätí nám tou žilou opäť pustili. Nemáme miesto, nemienime riešiť. Autobus bol doslova na prasknutie.

Zopár zúfalcov lapalo po dychu na schodíkoch a ďalším dvom šofér neoblomne vysvetľoval, že na tom poslednom schodíku ich rozdrvia dvere. Boli ochotní toto riziko podstúpiť. On nie. Medzitým sme sa tam motali ako slepé šteniatka viacerí. Neblahá predtucha z nás spravila tichých spojencov. Nepomohli sme si. Na našu otázku, či sa chystá aj ďalší autobus sme dostali odpoveď, ktorá nás veľmi nepotešila. Úžasná matematika dopravcu za jeden vlak jeden autobus veľmi nesedela...

Lístky sme vrátili, sadli si na lavičku a predychávali sklamanie. Tých pár vzácnych hodín vymedzených na tento výletík sme si rozhodne nemienili nechať vziať. Lenže vrátiť sa domov a začať odznova zvažovať kam vlastne sa vydať by nám tých niekoľko hodín škaredo okliesnilo.

Museli sme sa aspoň čiastočne držať toho, čo sme už raz naplánované mali. A tak sa začalo improvizovať. Do Rakúska vidíme z okien nášho domu, to musíme nejako zvládnuť aj po vlastnej osi. Petržalskú MHD sme ovládali ako ruštinár azbuku, takže sme sa neomylne dopravili do bodu, odkiaľ už nebolo úniku. Jedine ak po svojich alebo po cudzích, ale automobilových.

V podstate ani prvá možnosť nebola úplne zavrhnutia hodná, ale bez skúseností a overenej trasy sa nám do toho veľmi nechcelo. Tak sme vsadili na taxík. Mohlo to byť maximálne päť kilometrov, to sme už takto "spanštilo" poriešili aj iné vzdialenosti. Pán šofér nemal najmenší problém s tým, že nás má v podstate prepašovať do zahraničia, akurát si dal zo strechy dole označenie taxi, aby sa vyhol prípadnému všetečnému záujmu tamojších policajných hliadok.

Ale tak hladko to zase neprebehlo. To by nás veru nemohla sprevádzať zlá nevlastná sestra šťasteny, ktorá si nás vytipovala zrejme už na stanici. Po pár minútach jazdy sme opatrne opáčili pána šoféra, že čože tak zoširoka mašírujeme. Ako zemepisná prechádzka to bolo veľmi interesantné, ale vedomie, že ju dostaneme zúčtovanú jej na malebnosti maličko uberalo.

No keď nás nedostali železničiari, nedostanú nás ani títo. A tak sme sa napriek všeobecnej nepriazni nenechali zlomiť. V našom takto vydretom cieli sme si najskôr obehli malý parčík a kaštieľ, čo ukrýval. Musím sa priznať, že viac ma zaujali maketa akejsi kaplnky, či zvoničky a predovšetkým dve sochy levov, ktoré nedali mojej neposednej podstate dovtedy, kým som si na ne nevysadla a nedala priechod čírej radosti.

Potom sme okukli okolie, mapujúc, odkiaľ by bolo najschodnejšie dostať sa k opustenej vežičke, pre ktorú sme Kittsee zaradili do cieľov našich putovaní. Opäť sme to mohli zobrať priamo cez polia, riskujúc premočenú obuv, zradnosť prírody alebo oprávnené rozhorčenie miestnych poľnohospodárov. A my sme predsa kultivovaní návštevníci, ak teda pominieme fakt, že som pred chvíľou osedlala ich parkovú výzdobu.

Slušne a usporiadane sme prešli cez celú dedinku, odbočili z hlavnej cesty a potom popri poli rovno za nosom, či skôr za očami, keďže sme už s cieľom udržiavali zrakový kontakt. Verejná doprava už svoju škodoradosť prejavila, súkromný sektor tiež, ostávalo už len počasie. A tak nám spoločnosť začal robiť dosť nepríjemný vietor. Studený, protivný, rakúsky.

Stavila som na to jediné, čo v takejto situácii zaberie. Fantáziu. S privretými očami som nezlomne krok za krokom napredovala, na vlnách svojej predstavivosti už dávno nie na obyčajnej ceste. Do reality ma vrátil až pohľad na vežičku, ktorá už bola takmer na dosah. Stačilo už len vbehnúť priamo do poľa.

Mám veľmi rada tieto prvé okamihy. Keď stojím s úžasom pred tichým majestátom múrov. Tú chvíľu, keď sa zastaví čas a svet. A to býva práve vtedy, ak si cesta k tomuto cieľu vyžadovala isté úsilie a keď tieto stavby už svojou podstatou vypovedajú o svedectve vekov. V tejto chvíli boli obe podmienky naplnené do bodky. V hlave mi hučalo od prekonanej námahy a pohľad na osamelú spustošenú vežu hovoril, že to stálo za to.

Okamih ochromujúcej úcty. V mojom prípade krátko na to vystriedaný horúčkovitým nadšením. Rýchlo sa dotknúť, pozdraviť, preskúmať. A nazrieť do tajov múrov, aj napriek výstrahám a možnej ujmy prinajmenšom na oblečení. Potom nasleduje pokorný ústup, sprevádzaný zúfalými prosbami, nech už konečne uhnem zo záberu.

Prepustím teda pole profesionálnym potrebám a začnem snoriť po okolí. Neskorá jeseň však tento krát priniesla svoju daň. Ani kvietky do albumu, žiadna životom pulzujúca scenéria. Len som sa tak zanovito ponevierala po osirelej zemi. Malý ostrovček kríkov prilákal moju pozornosť a tak som išla bližšie okuknúť aspoň ten. Po pár sekundách sa situácia obrátila a zazdalo sa, že kríky si obzerajú mňa.

Vybehli z neho totiž bleskovou rýchlosťou zo tri srnky a upaľovali do diaľav, pričom vôbec nezvážili počestnosť mojich úmyslov. Ťažko im však čosi vyčítať. Možno ich odradila jazyková bariéra :). Skormútene som sa vrátila ku vežičke.

Chtivosť dokumentaristu už bola ukojená a bola som vzatá na milosť. Spolu s jeho účasťou som opäť nakukla do útrob vežičky. Tiché nadšenie skolil objav bezduchého zajačieho telíčka, ktoré tu už zjavne odpočívalo istý čas. Prišiel zomrieť do kostolíka, chudáčik zajko.

V trocha pochmúrnejšej nálade sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Nemohli sme sa zdržať dlhšie, spiatočná cesta nebola o nič kratšia, práve naopak, keďže sme museli prejsť navyše celou dedinou, aby sme sa dostali na vlakovú stanicu.

V zajatí dojmov som sa musela oddať nejakej mechanickej činnosti, tak som rátala biele míľniky lemujúce vozovku. Zastavila som sa až kdesi nad šesťdesiatkou. Stanicu sme našli a veru už bol najvyšší čas.

Slávnostnú bodku za reťazou schválnosti nám pripravil automat na lístky, pri ktorom sme sa spotili viac než po celej práve absolvovanej túre. Nakoniec síce lístok vypľul, no dodnes neviem, či jeho označenie Dospelý+dieťa bolo spôsobené nejakou víkendovou zľavou alebo našou neskúsenosťou pri jeho obsluhe.

Už sme nemali síl pokúšať sa rozlúštiť túto záhadu. A síce sa mi ešte v dobe nedávnej stávalo, že sa ma príslušné orgány zvykli spytovať, či už mám občiansky preukaz, no neviem či by mi moja mladistvá roztomilosť zavážila i v tomto prípade. Nemuseli sme však zisťovať, keďže približne štvorkilometrovú trasu sme prešli za pár minút a už sa nás nikto neobťažoval kontrolovať.

Sláva nášmu výletu. Bolo to krátke, no bolo toho veľa. Spokojne som sa usmiala na svoju zákonitú polovičku, hoci pred niečo vyše hodinou, keď nami lomcoval uragán na rakúskej prérii som mu v slabej chvíľke sľubovala okamžitý rozvod. Našťastie len do vetra...

Alexie

Ďalšie články o Kittsee: profil zaniknutého kostolíka