Čo by bolo, keby... (o kostolíku na Kostolci)
Ležala som na zemi. Oči zavreté, vychutnávajúc si túto chvíľu. Slnečné lúče boli ešte rozpačité, ale hriali. Mňa, aj základy kostolíka, medzi ktoré som sa položila na zem úplné celá, ako deň predtým, na Veľký piatok, kňazi v nespočetnom množstve kostolov. Oni tvárou dole, ja nastavená slnku a nebu. Oni vzdávali úctu, ja skôr malú revoltu cirkvi, s ktorou som bola vo večnom rozbroji práve pre túto tradíciu neumožňujúcu ženám ocitnúť sa v blízkosti oltára.
Ležala som si tu, slobodne a bolo to len medzi mnou a Bohom. To mi stačilo, nemusela som sa zapodievať inými myšlienkami. Ale zem chladila a ja som si nechcela z toho výletu odniesť aj niečo iné, než túto milú spomienku. A tak som sa posadila.
Ostala som na mieste a sledovala okolie. Nebol tu práve nikto, len my dvaja a tak som hľadela na ten dôverne známy obraz. Nepozerala som sa len očami, ale aj srdcom. Na neho - môjho manžela, partnera, spoluvýletníka.
Oči videli, ako sústredene sa pohybuje, ako zvažuje postavenie, svetlo, perspektívu. Smiali sa v milých predtuchách, ktoré sa plnili. Čakali na ten pohľad, o ktorom vedeli, že príde a prišiel. Malé bleskové kontroly mojej pozície, zamávanie ako potvrdenie úspešnosti kontrolnej činnosti. Sedela som medzi múrmi kostola. A hlavou mi prebleskla jedna z večných otázok ľudskej spoločnosti. Čo by bolo keby?
Čo by bolo, keby som sa ja pred niekoľkými rokmi jediným rozhodnutím nevrátila na cestu viery a keby on neprešiel podobným zvratom? Stačilo, aby jeden z nás neprišiel na toto rázcestie. Naše cesty by sa neboli spojili v jednu. Ani v živote, ani v tieni starých múrov - ako to stálo na svadobnom oznámení.
Túto otázku si kladiem aj ja sama. Neraz. Ale ktovie ako zhodou okolností je to vždy otázka trpká. Pretkaná sklamaním, zlyhaním, nespokojnosťou. Čo by bolo, keby som mala viac peňazí, lepšie zdravie, zamestnanie, väčší úspech. Iní majú, prečo ja nie? Aké by to bolo, keby...
A teraz, zrazu, tu na tomto mieste, pri pohľade na človeka, ktorý mi zmenil život, som sa spýtala úplne opačne. Čo by bolo, keby sa toto nebolo stalo? Bola by som tu vôbec? Ťažko.
Ale ja som tu. S týmto človekom, ktorý je, aký je. S ktorým som práve tu a nikde inde. Ktorý ma vidí ležať na holej zemi medzi múrmi kostolíka a nemusí sa pýtať, prečo to robím. Ktorý vie, že najviac ma v tejto chvíli poteší, keď v tráve nájdem jašteričku. Som vďačná, že je to on. Že navrhne, aby sme obetovali pár minút a vyzbierali trochu smeti po nezodpovedných turistoch a nechali tak po sebe niečo iné než oni. Ďakujem, že nemusím riešiť, čo by bolo, keby...
Oči mi zablúdia na vyvrátené drevené koly lemujúce hranice hradiska. Je mi z toho smutno. Časom ich bude viac. Opäť sa mi natíska otázka - Čo by bolo keby? Keby častejšie udržiavali, keby im ľudia svojím chovaním nepomáhali k zúboženejšiemu stavu. Hnevám sa, že nie je toto keby. A nielen pre tento kostolík, čo sa nám dáva poznať už len spod zeme. Ale aj za všetky ostatné. Čo by bolo keby sa im dostalo viac podpory, opatery, pozornosti. Mnohé by dnes nemuseli roniť slzy zabudnutia. Zlostím sa - ani neviem na koho. Zrejme na to keby...
Potom sa pozriem kúsok ďalej. A uvidím lom. Ťažba ustala. Čo by však bolo, keby nie? Keby pokračovala. Neboli by pováľané koly. Nebolo by totiž nič. A nielen tu. Spomeniem si na dražovský kostolík. Ako inak. Svedok našich životov. Kostolík, čo akoby o chlp vyviazol pazúrom skazy. Ale nielen ťažba ohrozila jeho a jemu podobných svedkov storočí. Niektoré ustáli tieto skúšky, iné nie. Pri každom sa natíska otázka – čo by bolo, keby. Raz s trpkosťou, raz s vďakou. Je len zvláštnosťou ľudskej prirodzenosti klásť len tu jednu. S obvinením.
Vstala som. Podišla kúsok ďalej, vedená nástojčivým gestom nedočkavého fotografa. Uhnúť zo záberu - aj toto dôverne poznám. A som rada tejto dôvere. Tak, ako som rada, že keď odloží fotoaparát a prežehná sa, aby sme sa pomodlili za miesto, na ktorom stojíme, bude jeho prvá veta - ďakujeme, že tu môžeme byť. Že tento kostolík je tu pre nás stále.
Často nasleduje prosba, aby sa našli prostriedky, sily a rozhodnutie, ktoré by viedli k tomu, aby sa uchovala táto šanca aj pre tých, čo prídu po nás. Neraz je to zúfalo potrebné. Som však rada, že prvé slovo je stále rovnaké. Veď čo by bolo, keby...?
Alexie
Ďalšie články o kostolíku: profil rotundy