Trocha smutný výlet ku Košiciam
Zvyčajne, keď opisujem naše výlety, ide ma priam rozpučiť od nadšenia. Strhujúce zážitky, dobrodružné výpravy, dušu podmaňujúce kostolíky. Ale pre úprimnosť treba dodať, že nie každý deň je nedeľa a občas, aj keď veľmi zriedka, sa vraciam aj s mierne rozpačitými pocitmi.
Samozrejme, že už príležitosť vytrhnúť sa z kolotoča povinností, ujsť do nepreskúmaných končín a prečistiť si hlavu je prínosom, ale predsa sa len, keď si z výletu prinášate pridanú hodnotu, ktorú hneď túžite zvečniť na papieri, to je to pravé výletnícke.
O tomto výlete som sa spočiatku domnievala, že nebude čo napísať. Čriepky pikošiek a nadšenia ho zaraďovali v poradí dôležitosti kdesi na samý chvost. Ale potom mi to tak prišlo, že práve preto by mal uzrieť svetlo sveta podstatne skôr. Nech je výletnícky obraz úplný.
Cesta z Rožňavy do Barce bola veľmi sľubná. Tie drobné vláčiky, čo pendlujú medzi dedinkami, mám v obľube a teraz som si túto hrkotavú trasu ešte aj obzvláštnila čerstvo objavenou zábavkou. Ako taký súkromný dopravný dispečing som mapovala presnosť príchodu a odchodu do jednotlivých staníc.
Z internetu som si stiahla presný rozpis a teraz sledujúc čas analyzovala každú odchylku. Človek by sa ani nenazdal, aké vzrušujúce nadšenie ho môže opantať, keď na určitých úsekoch motoráčik dobehne kdesi vzniknuté meškanie, keď so zadosťučinením odškrtáva jednotlivé stanice akoby bez jeho horúčkovitého nasadenia ani nemala drobná súprava doraziť do cieľa. Jednoducho som sa bavila.
A cesta to bola pekná. Až na ten pohľad na doráňanú Krásnu Hôrku. Myslela som si, že svoje som si už odplakala a že snímky z médii ma už pripravili na všetko, ale vidieť to vlastné oči, to mi opätovne vyrazilo dych. Akoby človek hľadel na zlomeného priateľa a nevedel ako mu pomôcť. Dokonca aj ja som na chvíľu stíchla v nemej bázni.
Nálada sa mi zlepšila v takmer nekonečnom tuneli, na ktorý sa vždy teším, keď pokorujeme tunajší kraj po koľajniciach. Strach a hrôza ako na objednávku :).
Tak sme si to šinuli dedinkami. Sprvu známymi, spravidla už pokorenými našou prieskumnou výpravou, postupne pribúdali aj nepoznané, až nakoniec sme vkĺzli do pre nás cieľovej stanice - Barca. Počasie zatiaľ blahosklonne spolupracovalo, aj keď predpovede boli dosť zlovestné. Len zopár neposedných kvapiek nám roztopašne nahlodávalo nadšenie. Nás však, potvorky, odradiť nemohli.
Cestou ku kostolíku sme prešli cez celkom roztomilý parčík, aj s jazierkom a typickým opereným osadenstvom. Nad ním smutne panoval zanedbaný kaštieľ s vybitým oknami a ubitým sebavedomím. Niekedy to muselo byť skvostné miesto. Spomienky akoby zanikli spolu s ním.
A už sme boli pri kostole. Moje nároky na srdcu blízky kostolík sú veľmi jednoduché. Menej znamená viac. Drobný, skrytý, prostý. Otvorené dvere pre moju dôveru. Niežeby som nejako pohŕdala väčšími stavbami v ruchu sveta, rada si ich prezriem, preskúmam, pozdravím múry. Len je to akoby prechádzka galériou. Oči sa sýtia, ale zápisy v duši sú o čosi prostejšie.
Človek však nikdy nevie, čo na neho čaká, a niekedy aj tieto mohutnejšie stavby, ktoré tých mojich miláčikov skrývajú už len v náznakoch, prekvapia. Kým profesionálny pohľad odborne zdatnejšej polovičky nášho tímu hodnotil situáciu, ja som hľadala čriepky do svojich spomienok. Ja síce v náznaku klenby, popraskanej omietke ani orientácii sakristie nespoznám neklamný dôkaz storočí, ale za to si tiež viem prísť na svoje aj v tom, čo sa z nášho pohľadu ešte architektonicky batolí.
Bol to pekný kostol. A že sme si ho mohli vychutnať aj z vnútra, za to ostáva ešte poďakovať ochote pani kostolníčke, ktorá sa nám už takto úvodom postarala o prvý netradičný zážitok. Na našu otázku, či môžeme nazrieť dnu reagovala s prvotnou nedôverou, čo nie je nič výnimočné a tiež pochopiteľné, aj keď sme dosť svojrázna dvojka, čo na zločinecké duo veľmi nevyzerá, aj keby zrovna veľmi moc chcela.
Jej nasledujúca požiadavka však vyrazila dych aj takým ostrieľaným dobyvateľom kostolíkov, ako už bezpochyby obaja sme. Vypýtala si od nás totiž občianskeho preukazy. Nebola to zase až taká absurdná požiadavka, len mne to ktovie prečo, prišlo rovnako uletené, akoby od nás pýtala čerstvý ananás.
Keď však pokračovala tým, že je to zároveň aj jej profesionálna zvyklosť, keďže za múrmi tohto kostola pôsobí v policajnom zbore, tak som jej nutkavú potrebu úplne chápala. Pokojne by som jej vysypala aj svoj profesný životopis, keby jej to malo urobiť ľahšie na duši. Jej obavy boli na mieste, aj keby neboli vybičované remeslom. Nakoniec nás nielen vpustila dnu, ale z jej slov bolo zrejmé, že nielen do zamestnania dáva svoju dušu.
Porozprávala nám mnoho nielen o tomto kostolíku, ale aj okolitých, o trápeniach a strastiach, ktoré sa pletú históriu i súčasnosťou každého kostola, ktorý ešte aktívne slúži veriacim. Fundovanosťou domorodca nás navigovala, ako postupovať do ďalšieho cieľa našej výpravy - neďalekých Šebastoviec - a ešte nám aj poskytla lístky na miestnu dopravu, aby sme sa tam dostali ešte pohodlnejšie.
Poďakovali sme sa úprimne a zo srdca a vybrali sa teda na zástavku prezistiť, ako by sa lístky dali účinne využiť. Vyčítali sme však, že najbližšie približovadlo si ešte dá riadne načas, a tak sme sa spoľahli na to, čo sme mali po ruke - naše nohy.
Táto cesta nebola však vôbec príjemná. Prebiehajúce kamióny sa mi postarali o dôkladnú fúkanú a v niektorých úsekoch dostával zabrať aj môj povestne vysoký prah sebazáchovy. Veruže mi nebolo všetko jedno. Zatiaľ čo môj statočný rytier ma chvíľami chránil vlastným telom, ja som sa utešovala myšlienkou, že za ďalší kostolík to rozhodne stojí. Hlavne, keď si dušička potrebovala vyrovnať skóre.
Mali sme síce za sebou nevšedný zážitok, ale povestný genius loci driemal spánkom spravodlivých. Keď sme však dorazili na miesto činu, tak moja dušičková pohotovosť okamžite zložila zbrane. Nemala žiadnu šancu pred čisto rozumovým rozhorčením.
Videli sme veľa prestavaných kostolíkov, kde stavitelia veľa taktu nepojedli, ale toto musel byť absolútny anorektik. Väčšinou sa horúčkovito zastávam všetkých architektov pred výčitkami môjho neraz rozčarovaného, čisto historicky naladeného nadšenca, aby sa tí úbožiaci nemuseli v hrobe obracať alebo pridusiť štikútaním, ak snáď ešte boli medzi nami, ale teraz došli slová aj mne.
Toto by som vyhlásila za vrchol nevkusu, aj keby to bola novopostavená stavba v srdci našej Petržalky. Aj tam máme moderne ladené kostoly, ale aj keď sú deťmi svojej doby, stále z nich vyžaruje čosi vznešené. To, prečo si ich nepomýlime z vedľa situovaným zdravotníckym strediskom alebo hypermarketom.
Teraz som však pozerala na niečo, čo túto vzácnosť charizmu absolútne postrádalo. Prestavať kostolík, ktorého múry skrývajú storočia, je vždy zaťažko. Ale občas je to menej bolestné riešenie, ako ho nechať spustnúť, či rozkradnúť na materiál. Čo si budeme hovoriť.
Ale toto nebola prestavba. Toto bola vražda. Zvyčajne tieto kostolíky voláme stratené. Tento sa však nestratil, tento zabili. Jediné, čo na ňom bolo stratené, boli slová, ktorými by sa dala opísať katastrofa, čo ho postretla. Chodievame síce na nedeľné sväté omše do mládežníckeho strediska a tak sedíme na záhradných stoličkách pod basketbalovými košmi v telocvični, ktorá sa v tieto sviatočné dni mení na predĺžený priestor strediskovej kaplnky, ale aj toto prostredie na človeka dýcha viac duchovnom, než pohľad na takúto zmes plastikovo skleneného nevkusu.
Ako poľovnícky pes hnaný zbesilou túžbou po nájdení koristi, aby mu nestroskotali nádeje psej hrdosti, behal môj otrasený bádateľ dookola, túžiac nájsť aspoň náznak po dávnej sláve zamordovaného kostolíka. Náplasť na dušu mu bol aspoň odkrytý portál v stene.
Mne by sa veru slzičky vyrojili bez ostychu. Sadla som si protestne na lavičku a čakala som na taxík. Tu som už nemala čo robiť. Posledné zbohom už vyriekol niekto pred nami.
Taxík si dal načas, ale dorazil. A my sme nesúc v sebe ešte iskierku nádeje, dorazili do Sadov nad Torysou. Tunajší kostolík však tiež nevydal na viac riadkov. Nožík nám síce vo vrecku neotváral, ale ani dušičku moju vyprahnutú. Možno som už len bola unavená a strápená. Dokonca sme sa ani nepokúšali dostať dnu, aj keď nám jeden pán ochotne poradil, kde by sme sa mali ísť spýtať.
Nebolo už času, ani síl. Opäť sme si zavolali taxík a len tak odovzdane sme čakali, kým zavŕši našu expedíciu presunom do Košíc. Neskôr, v autobuse cestou späť do Rožňavy vládlo zvláštne ticho. Tradičná otázka, ktorý kostolík sa mi dnes páčil najviac len tak bolestne visela vo vzduchu. Dobre vedel jej autor, podľa čoho boli motivované moje odpovede. A tiež, že dnes si táto motivácia na svoje veru neprišla.
Ale však aj o tom treba písať, odpovedala som. Aby však o nich nepísal iba on, pustila som sa aj ja do týchto riadkov. Veď nie každý deň je nedeľa. Ale však aj takáto sobota nie je na zahodenie, hoci poteší asi ako tá pracovná... Hlavne, že pršať začalo, až keď sme vchádzali do Rožňavy. Možno to aj počasiu prišlo trošku ľúto...
Alexie
Ďalšie články o kostolíkoch: profil kostolíka v Šebastovciach
