Výlet do Novohradu s milým privítaním

Je zvláštne, ako sa často vecí vyvinú úplne inak, než sme mysleli. Niekedy máme obrovské očakávania a dostane sa nám len rozpakov a sklamania a inokedy niečo berieme len ako zanedbateľnú maličkosť a vykľuje sa z nej niečo, čo nám prinesie toľko potešenia, že to z nás priam bude pretekať.

Tento zákon očakávania sa nám potvrdil aj pri nedávnej spiatočnej ceste z východu. Výpravy, ktoré absolvujeme, keď sa takto vraciame z rodných planí môjho zákonitého, vždy vnímam s určitou rezervou. A to len vďaka plnej poľnej, ktorá sa s nimi neoddeliteľne spája.

Nabalení ako pri sťahovaní národov, to sa ťažko naplno vychutnáva opojná nádhera prírody a atmosféra múrov našich storočiami utužených priateľov. Ktohovie prečo sa úschovňa batožín stala pre väčšinu staníc nerealizovateľnou službou. Vyblednuté tabule, svedčiace o tom, že ešte v dobe nedávnej to až také neuskutočniteľné nebolo, boli už len trpkastým výsmechom.

Tento raz to však nebol ten dôvod, pre ktorý som nesršala obvyklým nadšením. Dokonca sa istý čas zvažovalo, že by možno moja prítomnosť ani nebola potrebná. Lenže táto predstava mi akosi neladila do noty. Boli sme už takí zohratí, že radšej trocha rozpačitej muziky, ako žiadnej.

Plán bol jednoduchý. Návšteva pamiatkového úradu v Lučenci, kde sľúbili, že trochu prevetrajú svoj archív, aby do našej apsidy zaviala čerstvosť zatiaľ nedostupných informácii a materiálov.

Som nadšenec každou bunkou tela, ale priznajme si, že na istej, povedzme živelnej úrovni. Siahnuť si na múry, vyštverať sa do zvonice, presondovať populáciu jašteríc a výskyt všemožne inej fauny a flóry v okolí - to je moja parketa. Debaty o datovaní, prestavbách, pôdorysoch to som strácala rýchlejšie ako bratislavský sneh.

Ale postavila som sa k veci hrdinsky. Keď mám bojovať, tak potom v každej bitke. Ale čo s načatým plánom? Ako vždy, keď sme sa ocitli na nejakom mieste, začalo sa pátrať priamo z epicentra. Čo sa nachádza v dostupnej vzdialenosti a predovšetkým, čo je zorganizovateľné miestnymi spojmi. To vie byť škaredo vyraďovací parameter.

Do užšieho výberu sa málokedy dostane viacero uchádzačov. Teraz si korunku víťazstva nasadzovala dedinka Pinciná. Vlastne ešte nie. Najskôr bol na rade Lučenec a budova obvodného úradu, kde sídlil krajský pamiatkový úrad.

Presne takto sme to tlmočili aj mladému taxikárovi, ktorého sme odchytili, keď sme v inkriminovaný deň využili na lučeneckej vlakovej stanici tak zriedkavú službu a uschovali si batožinu. Inštrukcie boli vzápätí opäť posunuté vyšším orgánom, keďže mladý vodič bol v uliciach Lučenca skúsený len o kúsok viac než my dvaja dohromady. Poradili mu a on nás bezpečne a rýchlo odviezol, kde bolo treba.

Mali sme ešte pár minút, tak sme navštívili malé potraviny. Aspoň sme zadovážili sladkú odmenu za čas, ktorý nám bol sľúbený. Prijali nás milo a tak srdečne, že zo mňa razom odpadli všetky neblahé predtuchy a obavy z toho, ako prežijem túto nebezpečne odborne sa črtajúcu rozpravu. Ak som sa strachovala, že od nudy nebudem vedieť kam s očami, tak to vlastne napokon aj bola pravda. Ale nebolo to od nudy.

Miestne pracovisko bolo ako odbočkou regionálneho múzea. Dokázala by som sa im tam motkať celý deň. Ale my sme mali nanajvýš hodinku. A tá nebola v mojej réžii. A ani neviem ako prešla. Pravda, nechytala som na väčšinu z toho, čo sa preberalo, ale ja som tu nebola ani za rybára, ani za úlovok. Zaujali ma fotky, potešila som sa publikácii, ktorú sme dostali do daru, lebo voňala rokmi a to ma vždy šteklilo pri duši.

Jednoducho nemôžem si sťažovať. Ani som nemohla byť na seba hrdá, aká som bola statočná, lebo to naozaj vypálilo lepšie než ohňostroj na dňoch Petržalky. Ale terno dňa nás ešte len čakalo. Mala to byť len taká zástavka. Nafotenie základov kostola kdesi za dedinou, len tak narýchlo, keď už sme neďaleko. Nič prečo by človek nevedel obsedieť.

Keď sme vystúpili, započali sme obvyklý postup, ktorého prvým bodom bol odchyt miestneho obyvateľstva so zámerom zistiť presnejšiu lokalizáciu cieľa. Odchyt sa podaril, odhad už menej. Pani tu bola iba na návšteve a nemohla nám poskytnúť žiadnu užitočnú informáciu.

Kým sme sa zamerali na ďalšiu obeť, natrafili sme na obecný úrad. To nikdy nebýva na škodu a, ak je pracovný deň, zvykneme nakuknúť a popýtať nejaké tie materiály, čo by nám mohli byť na potešenie aj na spracovanie. Podľa druhu obsahu.

Sled udalostí zrazu dostal spád. Ani nevieme ako, ocitli sme sa priamo v kancelárii pani starostky, ktorá prejavila o naše potreby neobvyklý záujem. Napriek tomu, že sme jej pokorne priznali, že naše pohnútky sú viac menej súkromného charakteru, jej nečakané nadšenie nevyprchalo.

Úprimne sa potešila dokonca aj takej drobnosti ako bola vizitka a pero s logom našej stránky. My sme na oplátku dostali malú zastávku s erbom dedinky, ktorá pre zmenu nevýslovne potešila mňa a aj teraz mi stačí len zdvihnúť oči, aby som ju videla na čestnom mieste v našej izbe.

V ten deň som si druhý krát nečakane obľúbila človeka v priebehu pár sekúnd, hoci som od toho stretnutia čakala niečo úplne opačné. Moja nová spriaznená duša nám vo svojom počítači ukázala nejaké zábery, a tak sme takto v predstihu dostali úplne čerstvú predstavu o tom, za čím sme vlastne prišli.

Keď sme poďakovali za prijatie, ochotu a nasmerovanie, tak pani starostka navrhla, že pôjde s nami. V jej ponuke mi bolo niečo tak bytostne blízke, že som sa naozaj potešila, že budem mať priestor zistiť čo. A tak sme sa v priebehu pár minút dostali z pozície zmäteného prišelca, do ten najpovolanejšej spoločnosti.

Keď sme spomenuli, že nemáme veľa času, pani starostka neváhala a vytiahla eso z rukáva. Či skôr kľúče z kancelárie a o malú chvíľku sme už vchádzali do ich dvora, kde nás vítal štekot malého havkáča pri búde a dôstojná nedôverčivosť druhého chlpáča, ktorú obratom vysvetlila informácia, že havko je úplne slepý. Len ťažko som odoláva nutkavej potrebe ukončiť našu púť už rovno tu.

Ale musela som odtrhnúť oči tak od havkáčov, ako aj od inej dvornej aristokracie, ktorú moja duša zúfalo mestského dieťaťa len tak hltala pohľadom. Prebehli sme záhradku a už sme aj sa ocitli na poli, odkiaľ stačilo pár krokov k cieľu.

Drobné návršie, skôr kopček v poli, z diaľky snáď hŕstka kamenia. Ale jasné obrysy kostola. Tak skutočné, zreteľné, v zanedbanej nádhere. My sme ich sledovali s nadšením, pani starostka s trpkosťou. Chcela by im dodať práve to, čo im chýbalo k dôstojnosti im hodnej. Poradili sme, ako sme vedeli. Pospomínali kde sa ako popasovali s podobnou výzvou a okamžite odobrili každú snahu.

Sama by som okamžite neváhala začať sa oháňať čím by bolo potrebné. A určite by som nebola jediná. Tento kostolík by si to zaslúžil. Oči a slová pani starostky o tom svedčili. Škoda, že sme sa už museli ponáhľať. Mala to byť len krátka zástavka, ale teraz sa mi veru nikam nechcelo. Ťahalo ma to do poľa, aj späť do dvora.

Dvor som si ešte užila, aj keď len narýchlo. Asi nebolo možné nevšimnúť si moje vzrušenie, a tak ponuka, či si chcem pozrieť malé kuriatka, bola prijatá skôr, než sa stihla dokončiť. Drobné pipky, aj ostatné sliepky netradičného plemena, ubrechaný psík a jeho dôstojný nevidomý spoločník, to bolo silné sústo. Zúfalo by som ostala.

Tým však pohostinnosť neskončila. Kým pani starostka šla po chladenú kofolu, my sme opatrne nechali slepého psíka prijať našu spoločnosť. Úžasné zviera. Slepé, ale šťastné. Keby sme len my ľudia mali takú úžasnú schopnosť.

Kofola padla dobre. Neskutočne. Ešte sme dostali aj hrušky a hrozno. Voňalo. Tak inak. Domovom aj priateľstvom. Pani starostka nás odprevadila až k autobusovej zástavke. Poznali sme sa pár desiatok minút, ale keď sme nastúpili do autobusu bolo mi za ňou smutno. Aj za dedinkou, ktorej názov som ešte pred pár hodinami ani poriadne nepoznala. Teraz, o tých pár hodín neskôr mi bol blízky ako maloktorý iný...

Zvláštne, ako niektoré stretnutia, dokážu človeka zmeniť a vrátiť mu to, v čo už pomaly prestával veriť...

Alexie
(august 2012)

Súvisiace články: profil kostolíka v Pincinej