Dlho odkladaný výlet do Pominoviec s bonusom
Dostať sa ku kostolíku, ku ktorému nás to lákalo už dlhý čas, je vždy potešením s pridanou hodnotou. Jedným z takýchto restov voči kruto potláčanej túžbe bol aj kostolík v Pominovciach.
Výlet k nemu sme plánovali už toľko krát a nikdy tieto plány neboli korunované úspechom, že to už naozaj zaváňalo konšpiráciou všetkých mocností zlomyseľnej zákernosti. Dokonca mal byť aj odmenou za prežitie všetkého toho chaosu a stresu, čo tak s pôžitkom pretkával organizovanie a prípravy našej svadby. Ale naše plány zmarilo daždivé počasie.
Následné pokusy stroskotávali tak spoľahlivo ako námorné lode v bermudskom trojuholníku. Počasie, povinnosti, škrty rôznorodého charakteru. Vždy bolo niečo, prečo tento kostolík ostával len v dimenzií sprostredkovaného poznania. Aspoň pre mňa. O to mučivejšie bolo pre môjho partnera vydržať neskrotnú túžbu ukázať mi tohto určite zamilovania hodného priateľa v poli. On videl a vedel, že musím vidieť aj ja.
Predpovede počasia na deň, na ktorý sme zase odhodlane naplánovali túto výpravu, sa každým dňom predháňali v katastrofickejších scenároch. Z občasného dažďa sa nebadane menili na čistý dážď, búrky, hromy, blesky a už sme len čakali na krupobitie a tajfún.
Váhavo som kútikom oka pozorovala prípravy, ktoré prebiehali bez prerušenia a naberala som odvahu predniesť pripomienku v súvislosti s neblahými meteorologickými predpokladmi. Nakoniec sme sa zhodli, že tento rok sme to vždy rosničkovým pesimistom natreli a vrátili sa so suchou kožou a bohatší o sladké víťazstvo z vydareného výletu.
A tak sa šlo. S náhradnou obuvou a pršiplášťami v plecniakoch. Do Trenčína ako sa patrí vlakom a odtiaľ do Ilavy autobusom. Celkom som sa bavila, že by už stačil len Alcatraz a máme všeobecnú prehliadku väzenských zariadení kompletnú. Leopoldov a Ilavu sme mali isté.
Vystúpili sme na podobne pochmúrnom mieste. Pri nemocnici. Tento priestor zjavne fungoval ako hlavná tepna presunu miestneho obyvateľstva do okolitých oblastí. Bol tu čulý ruch a autobusy sa tu striedali v tesnom závese. V tomto obojsmernom chaose sme najskôr museli vyriešiť dilemu, na ktorej strane cesty sa vlastne nalodiť na smer Sedmerovec.
Podarilo sa, o čom svedčil fakt, že netrvalo dlho a už sme vystupovali v dedinke, z ktorej sa všetko ešte len malo začať. Na obecný úrad som poslala hlavnú organizačnú zložku samotnú, ja som si vychutnávala vzduch a atmosféru tak vzácnu pre mestské krysy so zúfalo opačnou náturou, ktorých som exemplárnym príkladom.
Že dostaneme kľúče už bolo dohodnuté vopred. Na tomto mieste mi nedá nespomenúť zvláštny fenomén, ktorý sa zvykne z času na čas opakovať. Podstata tkvie v tom, že náš výrok "prídeme autobusom v tú a v tú hodinu", slúžiaci na presný dohovor, sa stretáva aj s málinko iným pochopením. A tak už prijímame so zhovievavým úsmevom isté rozčarovanie nad skutočnosťou, že náš kolektív pozostáva spravidla z dvoch kusov a nie mnohopočetnej výpravy, ktorá sa mala vyrojiť z toho autobusu. Ani tu tomu nebolo inak :).
Ale aj dvom zblúdilým pocestným boli ochotne vydané kľúče, za čo sme sa poďakovali aj pánovi starostovi, ktorý sa nám prihovoril cestou z dedinky. Dostali sme aj nejaké brožúrky, čo potešilo najmä mňa, nadšenú zberateľku hmotných pripomienok našich dobrodružných výprav.
Cestou k poliam som neodolala lúke plnej púpav a stratila sa v ich záľahe. Trocha uštipačný komentár, že nezapriem mestský vandalizmus som odrazila tvrdením, že sa len starám o zdravý vývoj púpavovej populácie a aktívne prispievam k jej šíreniu.
Aby sme sa dostali na úroveň kostolíka, dômyselne učupenému v poli, šli sme najskôr nejaký čas po koľajniciach. Tento úsek som si veru užívala. Aj pre skackavé potešenie a rátanie pravidelných krokov, aj pre sladký nádych zo zakázaného ovocia. Vybrať sa takto poskakovať na koľaje kdekoľvek inde, tak si to zlíznem jak zmrzlinu, aj keď mám alergiu na laktózu.
Takto netradične sme sa dopracovali až k cestičke vedúcej k vytúženému naplneniu dlhoročných snov. Táto cestička bola zázračná. Krok za krokom prinášala prekvapenie. Nie nadarmo som sa neskôr po nej viackrát vracala, aby som si ju vychutnala zas a znovu. Stromy, kríky, orgován so svojou jarnou majestátnosťou - celé toto zoskupenie raz skrývalo a raz odkrývalo tajomstvo svojho stredu. A drobný kostolík sa nebránil. Nechal sa odhaľovať aj utajovať - každým jedným krokom. Keď už nebolo úniku, predostrel sa pred nami v celej svojej skromnej nádhere. Ako už až únavné pripomínam, bolo to naše prvé stretnutie. Ale nebolo to z neho cítiť. Bolo to ako stretnúť starého priateľa na novom mieste.
Obehla som si ho z každej strany. Áno, bol presne taký, aký som ho túžila mať. S tichou trpezlivosťou som si vychutnávala všetko, čo nám ponúkol cítiac, že máme kľúče nielen od jeho dverí. Ale potom som už utiahla tam, kde ma to ťahalo od samého počiatku. Do kútika jeho múrov, do objatia týchto mojich malých veľkých ochrancov. Nemusela som nič vravieť. Nikdy nie je treba.
Polia hrali trojakými farbami. Orgován kvitol. A obloha? Smiala sa predpovediam z celého srdca. Bola ako na objednávku z časopisu Náruživý fotografista. Občas vykuklo slniečko, občas úradovali mraky. Čo si viac želať. Už len viac času. Ale toho veru až toľko nazvyš nebolo. A s tým nepomôže žiadna revolta.
Musel sa volať taxík. Idylku na malú chvíľu vystriedala dráma, keď vysvitlo, že jedna zo zistených taxislužieb už neposkytuje tieto služby a druhá je plno vyťažená. Telefonáty, súrenie, horúčkovitá snaha. Nakoniec boli aj tieto chmáry zažehnané a po pomerne náročnom objasnení našej pozície sa k nám predsa len poberal taxík.
S ťažkým srdcom, aj keď radi, že máme vôbec komu, sme sa mu vybrali naproti. Pán za volantom sa okamžite stal tichým spojencom v našej snahe stihnúť vlak z Ilavy do Trenčína. Bleskurýchlo sme sa premiestnili späť do Sedmerovca vrátiť kľúč a potom priam pretekárskym štýlom jazdy nás dopravil na stanicu, dokonca v malom predstihu. Všetka česť.
Čo však s načatým dňom v Trenčíne? Škoda to nenatrieť pánom meteorológom a nevychutnať si ho, ako slniečko káže. Šup rovno na mestskú hromadnú dopravu smer Trenčianske Biskupice. Drobná rozpačitá epizóda so šoférom, ktorý miesto rady nemiestnemu obyvateľstvu si vystačil s neochotou, nám nemohla pokaziť náladu.
Vychutnala som si každú zástavku. V bratislavskej driemem alebo šomrem pri každom zdržaní, ale v neznámom meste je aj obyčajná mestská linka vyhliadkovou jazdou. Úprimne musím priznať, že kostolík, ktorý sme sem prišli nafotiť, ma nijako obzvlášť neoslovil. To ešte skôr jaskynka s Pannou Máriou, okolo ktorej boli drevené lavičky. Útulne riešenie. Hlavne takto uprostred mesta. Až ma začal škrabať drevený ruženček, čo nosím všade so sebou. Vyhovela som mu rýchlym desiatkom. Patrilo sa.
Späť do mesta sme sa dostali čiastočne peši, čiastočne opäť za pomoci ústretového pána šoféra, na ktorého linku sme opäť narazili. Mali sme v pláne pomotať sa po meste a lačne hľadieť na majestát hradu, keďže sme predpokladali, že aj on podlieha obvyklému zvyku v pondelok zavrieť svoje brány na stokrát.
Ale ten deň bol proste náš. V informačnej kancelárii nás vyviedli z omylu, a to nás už nemohlo nič zastaviť. Fujazdili sme uličkami, akoby nám horelo za pätami. Trochu nám aj horelo. Čas bol pokročilý, potrebovali sme stihnúť posledný vstup.
Vybehli sme prastarými schodmi a s rozžiarenými očami si vypýtali vstupenky na veľký okruh. Dnes všetko len veľkolepé. Trošku sme sa ešte pomotali, zapózovali si pri dele aj okukli legendárnu studňu. A potom šup s poslednou skupinkou na prehliadku.
Z tajov hradu toho moc neprezradím, nikoho však asi veľmi neprekvapí, že dych sa nám zatajil hlavne pri základoch rotundy, ktorú sme najskôr len naprázdno okukovali spoza skla. Ako jediní účastníci veľkého okruhu sme sa neskôr dostali aj na druhú stranu skla a to už sa nadšenie mohlo začať krájať.
Dobíjanie hradu vyvrcholilo v lesoparku, kde sme ako podťatí klesli na hrubý koreň stromu a chvíľu ešte spracovávali nával emócii z neplánovaného spestrenia výletu, ako aj z už riadnej dávky únavy. Neodolali sme ani možnosti prezuť si obutie, čo bolo možné vďaka chvalabohu zbytočne prenášaným náhradným teniskám. Prišli vhod. Pršiplášte si na svoje neprišli. Dobre im tak.
Domov sme sa vracali o dosť neskôr ako sme plánovali, ale zato s pocitom zadosťučinenia a triumfu. Nedali sme sa zastrašiť a zožali sme úspech vo všetkých disciplínach. Veď si to tento výlet veru zaslúžil. Trpezlivosť prináša nielen ruže...
Alexie
