Ten prvý pohľad, keď človek nedokáže zakryť svoje skutočné emócie. Stálatam ako zhrbená starenka, ktorá už prijala nadvládu času. Hlboké vráskyjej ešte viac rozryli statočne sa vzpierajúce múry.
V piatok sme sa zrána vybrali opäť k hradu. Hmlu už prestalo baviť robiťprieky a na chvíľu sa blahosklonne potrhala a tak sme opäť v predstihu šli pokúšať šťastie
Bodický kostolík bol malý, milý, ale pre zachovanie pravdivej výpovede musím priznať, že som venovala viac záujmu strapatému psíkovi, ktorý k nám pribehol...
Keď svitlo ráno tretieho dňa, nadšenie nás stále neopúšťalo. Prvá položka na zozname bol Kežmarský hrad, takže niet divu, že som sa ledva vpratala do kože.
Druhý deň trojboju sme začali pozvoľna. Prvá etapa bola iba premiestňovacia, rovná čiara do Popradu. Teda pomyseľne, lebo rovno cez Dobšinský kopec si to môže šinúť akurát tak lastovička...
Keď som vošla na malý cintorín, mala som silný pocit, že pokorne čakal, či niekto začuje jeho tichú modlitbu. Nemohol kričať z úcty k svojmu poslaniu, ani plakať, aby nenarušil pokoj tých, čo opatroval.
Kvôli netradičným záberom sme Markušovcami tiahli mierne kľukato, ale pre mňa to skôrbola príležitosť na súkromné dobrodružstvá. Odbehla som popod malý železničný podjazd, že sa vyštverám ku koľajniciam a trošku vystraším môjho zákonitého ochrancu.
