Blog (strana 3)

Po úspešnom nafotení v Prihradzanoch sme sa vybrali ďalej. Cestou necestou. Doslova. Podvozok bude spomínať ešte dlho. Nasledoval Sirk.

Vybrať sa pozrieť priateľku po piatich rokoch od posledného stretnutia, to je veru veľká hanba.

Keď som vošla na malý cintorín, mala som silný pocit, že pokorne čakal, či niekto začuje jeho tichú modlitbu. Nemohol kričať z úcty k svojmu poslaniu, ani plakať, aby nenarušil pokoj tých, čo opatroval.

Kvôli netradičným záberom sme Markušovcami tiahli mierne kľukato, ale pre mňa to skôrbola príležitosť na súkromné dobrodružstvá. Odbehla som popod malý železničný podjazd, že sa vyštverám ku koľajniciam a trošku vystraším môjho zákonitého ochrancu.

S privretými očami som nezlomne krok za krokom napredovala, na vlnách svojej predstavivosti už dávno nie na obyčajnej ceste. Do reality ma vrátil až pohľad na vežičku, ktorá už bola takmer na dosah. Stačilo už len vbehnúť priamo do poľa.

Je zvláštne, ako sa často vecí vyvinú úplne inak, než sme mysleli. Niekedy máme obrovské očakávania a dostane sa nám len rozpakov a sklamania a inokedy niečo berieme len ako zanedbateľnú maličkosť a vykľuje sa z nej niečo, čo nám prinesie toľko potešenia, že to z nás priam bude pretekať.

Mala lesklú srsť, čisté jasné oči, jednoducho elegancia hrdého kríženca,ktorý vedel, že stojí za to. Žiadne ušmudlané úbožiatko s ulepenou srsťou, ktoré som vždy mávala chuť hodiť na tridsiatku do práčky.

Víkendové výlety mám rada. Hlavne prvý deň, sladko prežitý v predzvesti ďalšieho. Tento krát padol žreb na Partizánske.

ostať sa ku kostolíku, ku ktorému nás to lákalo už dlhý čas, je vždy potešením s pridanou hodnotou. Jedným z takýchto restov voči kruto potláčanej túžbe bol aj kostolík v Pominovciach.

Viete kedy majú šialenci nášho razenia druhé vianoce? No predsa na Bielu sobotu. Tajomstvo tkvie v tom, že v tento deň bývajú otvorené kostoly po celý deň, aby sa ľudia mohli prísť pokloniť k Božieho hrobu.