Zasnežený výlet na Liptov

Všetky fotky (44)

Skôr než sa rozbehol tradičný adventný chaos, rozhodli sme sa načerpať energiu na upevnenie sviatkami ohrozenej nervovej sústavy menším výletom.

Pred zimnými výpravami mám prirodzený rešpekt a tak moje nadšenie je tiež malinko opatrnejšie ako obvykle. Počnúc nepraktickým navrstvením vlastnej osoby, napriek ktorému ma trasie zimou, až po sneženie, hmly, skoré stmievanie a iné rozmary zimnej prírody, ktoré trasú od jedu inak chladu odolnejšiu zložku nášho nezlomeného tímu.

Nič z toho neprospieva fototechnike, a hoci mne sa nezahmlieva objektív, ani mi ho netreba vymienať, čo v rukaviciach predstavuje dosť adrenalínovú záležitosť, dokonca ani zo mňa neopadávajú krytky do snehu, aj tak som dosť nedôverčivá a len opatrne vystrkujem nos zo dverí. Ale keď musíš, nie je čo riešiť :).

Mrazivé dobrodružstvo sme odštartovali improvizovane v Košiciach, vzhľadom na priam apokalytické správy zo snehovej kalamity pri Poprade. Prvé kroky od stanice viedli priamo do centra. Malá obchádzka Dómu svätej Alžbety, ktorý je ako nikdy nekončiaca objavná cesta. Stačí sa zamerať na jeden portál a máte čo robiť aj pol dňa, kým si ho dôkladne prezriete. Takže je vždy sa k čomu vrátiť, lebo ho vnímam tak akosi po kúskoch.

Dlho sme sa však zdržať nemohli. Väčšinou sme takí externisti, beháme po lúkach, lesoch, hájoch a neostane toľko priestoru na dôkladnejšie  presnorenie múzejných expozícií. Aj keď sme sa polepšili, vstúpili si do svedomia a nejeden hrad či skanzen sme už prekutrali.

Doby predošlé sa totiž vyznačovali čistou sakrálnou nadvládou. Ale mestským múzeám ešte kde tu prislúcha vyčítavo zvraštené obočie. Niet lepšej príležitosti na udobrenie ako začiatok decembra, kde vymazanie restu sa zároveň spojí s príjemným zahriatím premrznutého výletníckeho organizmu. 

Kde inde začať pri honbe na košické múzeá, ako pri košickom zlatom poklade. Dušička sa mi rozkrepčila už pri samotnom zostupe k nemu. Očarená som viac skúmala pancierové trezorové dvere ako záplavu mincí, ktorá sa nám hrdo predkladala v malej, ale na zmysly silno pôsobiacej miestnosti.

Som taká prapodivná, ľahko presýtiteľná povaha. Keď je niečoho veľa, zaútočí to na mňa tak intenzívne, že sa nedokážem sústrediť s prirodzeným nadšením a je to len také chaotické okukovanie. Bolo to pekné, netradičné a zaujímavé, ale nemenila by som s mojou domácou zbierkou turistických mincí, ktorých hodnota je tiež nevyčísliteľná. Aj keď iba pre mňa.

Potom šup cez ulicu obzrieť si ďalšie expozície, ktoré sľubovali závan pohladenia nášho predsa len trošku špecifického záujmu. Môj záber je predsa len o čosi širší a stále načiera do nepoznaných hlbín, takže v podstate stále objavujem, čo všetko ma zaujíma a ani o tom neviem.

Tak sme sa podelili. Ja som sa tmolila cez miestnosti s historickým nábytkom, dávajúc voľný výbeh neskrotnej fantázii, pokým rozvážnejšia zložka našej dvojky zápasila v krutom boji o najvhodnejšiu pozíciu na zvečnenie kópie nástennej maľby ladislavskej legendy z Veľkej Lomnice, na ktorú si brúsila zuby od samého začiatku.

No dosť bolo spanštelého presúšania sa po vykúrených miestnostiach. Svet vonku už čaká a žiadny severák, čo sa zblúdilo preháňa po východných pláňach, nás nemôže zastaviť. My sme však skromné nátury a stačilo nám pokoriť len pár kilometrov vzdialenú Seňu.

Milý názov, milá dedinka, milý kostolík. Necelá hodinka, ktorú nám tu darovali všemocné spoje, vystačila akurát na tradičné obehnutie kostola. A už sme aj šikovali späť na Košice.

Na noc sme mali hlávky skloniť pri Liptovskom Mikuláši, ale do odchodu vlaku ešte ostávalo dosť času, aby sme pokračovali v muzeálnej výprave. Nešli sme na istotu, skôr sa len ponevierali ako nefalšovaní turisti. Však niečo nás už len privábi. Alebo zaujme - ako napríklad milo nápaditá papierová výzdoba pri Miklušovej väznici, ktorú sme mali tak nedbalo vyhliadnutú. Tá ľudská povaha bažiaca po krvavej senzácii...

Tak, ako kedysi sa chceli stadiaľ dostať von, tak náruživo som chcela ja dnu. Hoc domáci turisti, bez jazykovej bariéry (takmer :), ale mali sme menšie problémy preniknúť do tajov miestneho informačného systému, ale nakoniec sme úspešne prelúštili, že dvere označujúce domnelý vstup nie sú tak celkom za týmto účelom. Len by možno stálo za zváženie, či je prospešné pokúšať takto turistickú trpezlivosť.

Ale dobrá vec sa podarila a vymotajúc sa z ohromného hlúčika maďarskej výpravy, sme začali prehliadku, len takto skromne - vo dvojici. Pozreli sme si dokumentárny film, pri ktorých spravidla neobsedím, ale tento pritiahol moju pozornosť ako večerníček rozjarené batoľa. Šikovne spravený, nie príliš obsiahly, s peknou grafikou a živým komentárom.

Patrične naladená som vyrazila preskúmať, čo všetko film nestihol vypovedať. Atmosféra pivničného väzenia mi malinko vyrazila dych. Čakala som jednu, dve diery v zemi. Ale prechádzali sme celým komplexom miestností. Keď si človek nepripustil, že medzi tými maličkými murovanými priestormi boli kedysi uväznené skutočné ľudské bytosti, bolo to podmanivé. Záhadné.

Lenže do reality histórie ma rýchlo vrátili tie miestnosti, v ktorých boli ilustračne nainštalované figuríny, čo už zaváňalo čímsi, čo vyvoláva husiu kožu rýchlejšie než chlad podzemia. Opatrne som sa posadila na dereš, no zlovestný úsmev môjho zákonitého ma hneď odradil od akýchkoľvek rekonštrukcií dobových zvykov. Lenže aj toto zábavné prekáranie ma opustilo, keď sme sa dostali k rôznym popisom, nákresom a originálom zariadení, ktoré mali jediný, desivý účel.

Nič ma viac nedesí ako ľudská zloba, a tak som tieto časti prešla len veľmi rýchlo. No zážitok to rozhodne bol. A tiež bolo nad čím rozjímať cestou do Mikuláša, keďže nič nie je otravnejšie ako tma za oknami vlaku.

Ubytovanie sme mali v mestskej časti Demänová a keďže sme mali za sebou únavný deň, nechcelo sa nám tápať v mikulášskej tme. Taxík je istota. Tak, ako na výlet, aj na teplo dočasného domova sa skúsený zimný pútnik tešil len opatrne.

Skúsenosti boli všelijaké a neraz veru nehriali ani pri srdiečku ani nikde inde. Síce s odstupom človek s nostalgiou spomína na túlenie sa k radiátoru, ale to len čas hojí všetky rany a omrzliny. Rozhodne pri rezervácii vždy medzi rečou overíme, či nie sme prví na kom hodlajú skúšať zimnú sezónu, čo býva problém najmä v južnejších oblastiach našej domoviny.

Liptov s veľkou tradíciou zimy a zimného turizmu nás však vítal srdečne a hrejivo. Pousmiala som sa pri názve nášho penziónu v Demänovej, keďže mi pripomenul jedno z najfrekventovanejších mien v škôlke, kam chodím po malé neterky. Maxim počuť veru z viacerých strán. No s mojím menom sme tiež boli štyri v triede, takže viem celkom pochopiť zmätené tváričky chlapcov, keď sa snažia zistiť, ktorý z nich je práve v centre záujmu.

Nie je snáď nič krajšie ako po celodennom zimnom blúdení zapadnúť do izbičky. Ešte väčší kameň zo srdca mi odpadol, keď som zazrela malý kuchynský kút, ktorý sme v izbe našli prvý raz za cca 5 rokov našich výletov. Bol predzvesťou, že kultúra improvizovanej večere nebude až taká ohrozená, ako som si vyčítala, keďže som už tradične zabudla pribaliť aspoň vidličky...

No hoteliérska prozreteľnosť ma nenechala v štichu, takže som si mohla pokojne striasť z hlavy všetok popol, čo som si cestou na ňu kajúcne sypala, a nasadila som suverénny výraz človeka, ktorý vie čo robí. Sýti a v teple sme mohli pokojne naberať sily na ďalší deň.

Ten sme začali pozvoľna. Prechádzkou do naozaj neďalekých Bodíc. Pekne pešo, vychutnávajúc slnkom zaliate zasnežené štíty a scenérie črtajúce sa v diaľke. Predsa len aj zima má svoje čaro...

Bodický kostolík bol malý, milý, ale pre zachovanie pravdivej výpovede musím priznať, že som venovala viac záujmu strapatému psíkovi, ktorý k nám pribehol a sebevlastným nadšením zaujal našu pozornosť. Dôvera, s ktorou sa okamžite prevalil na chrbát, očakávanie v očiach a neskrotná radosťosť, čo mu ledva dávala dýchať, to z neho robilo akéhosi posla pokoja. A to som veru potrebovala.

Bol to naozaj podarený psík, lebo mal v sebe aj čosi viac než len dôvernú roztomilosť. Nenaliehal a nedožadoval sa. Ak sa mu človek venoval, prijal jeho náklonnosť, ak nie, pokojne odbehol, bez skákania či štekotu. Ťažko sa mi veru od neho odchádzalo.

Hneď po rannej prechádzke nás čakalo Okoličné. Nebola to naša premiéra, už pri jednej z letných výprav sme si tu dali podvečernú prechádzku. Vtedy bolo šero večera, dnes sa budil deň. No vlastne už bol v plnom behu, však sa blížilo k jedenástej. A teda aj k svätej omši, ktorá nám bola zárukou, že dnes sa aj dostaneme dnu.

No mňa to ešte ťahalo k vode. Idylka spred rokov, keď sme tu posedávali v letnom súmraku a pozorovali rybárov stojacich po pás vo vode, bola stále živá. Teraz tu neboli ani rybári, ani súmrak, a ani za svet by som sa neposadila. Ale labute dotvárali staronovú scenériu a kostol v odraze vôd Váhu bol rovnako majestátny ako predtým.

Škoda, že môj večný nepriateľ čas opäť vyhrával na body a musela som svoje kroky smerovať kam kázal. Hlavne preto, že sme museli prísť v istom predstihu pred svätou omšou, lebo sme mali dohovorený vstup do malého múzea, ktoré je súčasťou kostola. A ústretovosť sa nepatrí oplácať nedochvíľnosťou.

Všetko sa podarilo, aj celý kostol dôkladne poprezerať, aj netradičné múzeum s presklenenou podlahou, aj svätá omša. Len naša snaha nájsť potom akékoľvek zariadenie, kde by sme si mohli trochu zahriať dušu aj telo pri teplom čaji, nebola korunovaná úspechom. Zahrial nás nanajvýš ostrý pochod pri tomto zbytočnom blúdení :(.

Čakal nás Liptovský Ján, tak sme pokračovali trochu ušomraní, ale nezlomení. Ani teraz sme necestovali dlho. Dedinka pôsobila príjemne a do žíl sa mi dostávala nová sila a chuť sondovať a poznávať. Kostolík sme nafotili a vybrali sa na ďalší prieskum.

Informačná tabuľa smerovala ku „kadi“ a mňa len tak poháňalo zistiť, čo sa to tam vlastne skrýva. Najskôr sme objavili malé drevené pódium, na ktoré som sa už tradične vyškriabala. Aj opustené ihrisko priam prahlo po mojej spoločnosti.

Kaďu som zacítila skôr, než zazrela. Ale držala som si diskrétny odstup, lebo kôpka šatstva svedčila, že kúpajúci sa pán, ktorému spoza kameňa trčala iba hlava, je pomerne sporo odetý. Tak som vodičku šla okúsiť k prameňu, ktorý bol obďaleč. Prechádzka pokračovala a hneď ma aj zviedol blízky potok.

Moja vodácka nátura mi nedala odolať tomuto vábeniu. Preteky halúzok zdolávajúcich pereje ma zamestnali istú dobu, hlavne keď pretekárky napriek môjmu skandovaniu jedna po druhej stroskotali alebo uviazli na plytčine.

Neodolali sme ani návšteve cintorína na kopci, odkiaľ sa nám ako odmena naskytol pekný výhľad na kostolík. Vynahradili sme si aj okoličiansky neúspech a vychutnali si teplý čajík. Na takú malú dedinku to bolo dojmov aj vyše hlavy.

Do Demänovej sme sa vracali príjemne unavení a ešte na jednu noc sa utiahli do vyhriateho bezpečia penziónu. Nemyslím si veru, že zanevrieme na zimné výletovanie, o čom svedčí i to, že do konca roka sa čo-to ešte postíhať chystalo...

Alexie, december 2013