Zimný výlet do Kremnice 2 aj s krvilačnou srnkou

V piatok sme sa zrána vybrali opäť k hradu. Hmlu už prestalo baviť robiť prieky a na chvíľu sa blahosklonne potrhala a tak sme opäť v predstihu šli pokúšať šťastie, keďže, podobne ako v Kremnických Baniach, aj tu o nás mali počuť až na ďalší deň. Teda počuli nás už skôr, ale vidieť nás rozhodne dnes ešte nebolo treba.

Keďže sa však včerajšia mliečna obloha mohla kedykoľvek opäť ujať vlády, čo by zhatilo naše fotografické plány, popýtali sme sa, či by sme mohli aspoň v areáli urobiť pár záberov. Interiéru sa môžeme venovať aj inokedy, tomu je počasie srdečne ľahostajné.

Už teraz musím skonštatovať, že toto bol výlet plný milých ľudí. Spravidla bývajú naše skúsenosti vyvážené, a ako sa občas srdce smeje, tak býva inokedy zarazené a smutné. Keď sme sa predstavili, že my sme tí neodbytní jedinci z nedávneho telefonického dohovoru, pani za pokladňou nemala námietky umožniť nám vstup už aj hneď.

A tak sme dobrosrdečnosť personálu a počasia rýchlo využili, hoci sme si opäť museli trochu zakorčuľovať po zradne lesklých chodníkoch, na ktoré neplatilo ani dôkladné posypanie. Dôverne známa atmosféra múzejného prostredia sa nám dostala až na kožu, napriek mnohonásobným vrstvám oblečenia.

Dostať ju odtiaľ, potvorku zažratú, to si vyžiadalo sčasti chôdzu, sčasti korčuľovanie do múzea na námestí, kde sme narazili na ďalšiu spriaznenú dušu, ktorá tiež bola zapojená v našej konšpirácii telefonických dohovorov. Svet je malý. Hlavne ten kremnicko-múzejnícky.

Keď nám táto milá a ochotná pani v skratke vysvetlila, čo všetko skrýva naoko malé múzeum, bolo ma ťažko udržať na mieste. Mince, medaile, to by som ešte spôsobne ustála, ale zmienka o expozícií baníckych šácht, ktorých prezretie si bude vyžadovať aj prilbu, to mi už naozaj musí každý odpustiť, že každé ďalšie slovo som vnímala už iba zo zdvorilosti. Sfárala som dole schodmi priam rýchlosťou svetla.

Prišla som si na svoje a dokonca aj medzi vitrínkami s mincami a bankovkami, hlavne medzi tými, ktoré sa mi vymotkali zo zákutí dávnej pamäte. Ale opäť to boli autobusy, ktoré určovali, že väčšiu časť expozícii sme si museli nechať na inú návštevu, lebo inak by sme sa do Jastrabej neboli dostali včas, a to som si nemohla vziať na svedomie.

Po vskutku dobrodružnej ceste do kopca a zase z kopca sme došli do cieľovej dedinky. Tamojší kostolík sme mali od zástavky na dosah ruky, takže už o chvíľu sme skúšali, či sa dostaneme za bráničku a naozaj si siahneme na jeho múry. Podarilo sa a ja som po tradičnom obehnutí a zmapovaní všetkých stien a múrov, zašla na priľahlý cintorín.

Síce sme boli uprostred dediny, ale dôstojnosť pomníkov strážiacich pokojný odpočinok nemohol narušiť ani ruch bežného dňa. A ja som už tento azyl ticha potrebovala. Na chvíľu, potom opäť zvíťazila potreba skúmať a objavovať.

Kým si odborná zložka našej dvojky išla na obecný úrad pýtať akékoľvek dostupné podklady k obohateniu profilu ich kostolíka, ja som išla poprezerať drevených macíkov, čo po mne obďaleč pokukovali. Trošku zašlé, ale ešte milé. O čosi viac ma však zaskočila drevená srnka pri informačnej tabuli, ktorá ma trošinku vydesila. Mala taký hororovo-lačný výraz, ako by ani vôbec nepatrila k bylinožravcom. Radšej som oželela bližšie študovanie mapky, ktorú strážila.

Bohatší o letáčik a dvd sme sa vybrali späť na zástavku a zakrátko sme opäť brázdili ulice Kremnice. Hoci ešte nebolo neskoro naše kroky smerovali už len do penziónu. Treba si občas aj oddýchnuť.

Sobota nás privítala mrazivo. Doslova. Spoza okna sa počasie tvárilo nenápadne, dokonca som rukavice a šál zbalila do plecniaka a vyšla si len vo šviháckej šatke neskúseného turistu. Museli sme ísť už v plnej poľnej, keďže to bol posledný deň nášho pobytu. Aspoň som mala odkiaľ vyhrabávať zimnú výbavu, hneď po pár metroch skutočnej "kosy" a silných náporoch vetra.

Do tretice sme sa vybrali k mestskému hradu, tento raz na dohovorený termín. Takže sme dostali aj sprievodcu a po zababušení sme v trojici vyrazili do areálu hradu. Ako prvé sme sa prebojovali ku karneru. Na okamih som zabudla na výčiny víchrice, čo nás zhadzovala z nôh, lebo pohľad na otvorenú mrežu do podzemnej časti karneru plne zamestnával moje vnímanie.

Poháňaná nadšením aj vetrom som sa stratila v jej útrobách. Asi som mala najskôr obdivovať najhodnotnejšiu a najstaršiu klenbu v celom meste, ale moje oči zablúdili ku kôpke kostí a zamrazilo ma o čosi viac ako pred chvíľou vonku.

Po tomto zážitku som na horné poschodie karnera vstúpila pokojne, veď presvetlené steny už nemali čo skrývať. No freska mučeníka, ktorému podľa popisu navíjajú črevá na rumpál mi zrovna na nálade nepridala, ale bol to karner, takže mal na podobné náležitosti plné právo. Nechceli sme príliš zdržovať, takže sme rýchlo prebehli do kostola.

Chránení pred roztopašnosťou januárového počasia sme si o to viac vychutnali jeho dôkladnú prehliadku. Kým sa kostolom ozývalo cvakanie fotoaparátu, stihla som nielen tichý rozhovor s vyššou mocou, ale aj pomerne čulú debatu s naším spoločníkom. Milý a ochotný pán mi zatiaľ vysvetlil aj cestu na železničnú stanicu, dokonca sme vybehli aj von, ukázať si ju z hradieb, no rýchlo sme utekali do bezpečia múrov kostola.

Ale aj fotenie raz skončilo a tak sme sa opäť ocitli v pazúroch vetra. No miesto pokorného poddania sme sa rozhodli postaviť sa mu na odpor a po 127 schodoch sme sa vyštverali na výhliadku veže. Vetrík si však na nás počkal a kruto vytrestal našu bezočivú odvahu. Len krok z dverí a pochopila som, že tento boj nevyhrám. Nápory boli neúnosné, ja by som však unesená vdiaľ asi bola. Pokorená, ale celá som sa vybrala úzkymi schodmi pekne dolu. Poďakovali sme sa a zišli späť do mesta, kde mi dušu uzdravili sladké medovníky.

Do Zvolena nás čakala malebná cesta vlakom, prepletená tunelmi, z ktorých som sa vedela tešiť tak, ako sa viem tešiť iba ja. Dve hodiny vo Zvolene, prechádzka centrom a už pískal na odchod vlak do nevľúdnej, studenej Bratislavy. Nebola taká mrazivá ako tá kremnická, ale znášala som ju omnoho ťažšie. Bez toho čara výletníctva.

Alexie