Predsilvestrovský výlet ku Hornádu

Všetky fotky (28)

Taký poriadny celodenný výlet, to je poriadna zaberačka, aj keď si človek mašíruje pod záštitou letného slniečka či v sprievode jeho zubatého úškrnu kdesi uprostred jesene. A čo ešte na jar, keď sa prebúdza svet a s ním aj výletnícke nadšenie. Ale výprava uprostred treskúcej zimy, to je vážení, iný príbeh. Jeden takýto sme napísali len pár dní pred koncom roku.

Ako to už býva, vstávali sme zarovno so sliepkami. Teda aspoň myslím, keďže vonku bola tma ako v rohu a na našom dvore kraľovali výhradne mačky. Ako dve zblúdilé mátohy sme dorazili na autobusovú zastávku a za pár minút fičali smerom na Poprad.

Pôvodne som chcela dospávať ranný deficit, ale tma už stratila svoju moc a bolo na čo pozerať. Dobšinský kopec človeka nenechá driemať, čo by aj zanovito trval na svojom. Zamávali sme Hranovnici a aspoň v myšlienkach pozdravili kamaráta Maroša, ktorý okrem toho, že mal korene práve v tejto dedinke, mal tiež na rováši naše manželstvo. Bol dohadzovačom a aj sobášnu svätú omšu nám odslúžil, takže bolo mu prečo spôsobiť menšie štikútanie.

Odtiaľ už bolo do Popradu, čo by snehovou guľou dohodil. V meste sme si dopriali malú prechádzku. Naša posledná návšteva na popradskom námestí bola skôr exhibíciou v krasokorčuľovaní, keďže bola taká poľadovica, že si pamätám akurát zúfalý boj o rovnováhu. A rohlíček zaliaty v čokoláde, ktorým som vtedy zaháňala hlad aj maškrtnosť.

Úprimne, ten mi chodil po rozume viac, než veľký mestský kostol, ktorý sme obiehali vtedy aj teraz. Nakoniec bola aj moja túžba vyslyšaná a v ruksaku sme si odnášali sladké potešenie topiace sa v čokoláde. O chvíľu na to mu robila spoločnosť aj knižka, ktorú sme ukoristili v blízkom kníhkupectve. Do zbierky, z detstva oživenej vášne po dobrodružstvách poľského pána Tragáčika.

Potom sme už trielili na vlakovú stanicu. To pravé výletnícke sa ešte len malo začať. Popradskú vlakovú stanicu mám veľmi rada. Táto oblasť nebola na bežných trasách našich výprav a preto sa vždy spájala s nevšednými príležitosťami. Punc jedinečnosti. Predzvesť čohosi nepoznaného.

V malom vláčiku som si nachystala svoj zápisník, kde si značím všetky zástavky a stanice, ktorými prechádzame. Tvrdohlavo ich evidujem, aj keď pokorujeme dedinky a mestečká, ku ktorým cestu poznáme ako vlastné topánky. Ale striehnuť na tabule a označenia, ktoré ešte moje pero nepísalo, to je predsa len iné potešenie.

Gánovce, Vydrník, Letanovce - to som si užila. Keď som zapísala Markušovce, tak sme sa rovno aj zbalili a vyšupli sa z vlaku. Málinko rozladení z poznania, že stanica bola predsa len o chlp ďalej od dediny, než sme dúfali.

Niežeby sme boli pohodlní, málo zdatní alebo neochotní. Len počasie, čas, skoré stmievanie a cestovný plán neboli práve naklonení zbytočným zdržaniam. Z malej vyvýšeniny nás sledoval kostolík a to naše kroky vždy povzbudí k excelentným výkonom. Tie moje potrebovali ešte malé povzbudenie v podobe prísľubu kaštieľa a hradu.

Kvôli netradičným záberom sme tiahli mierne kľukato, ale pre mňa to skôr bola príležitosť na súkromné dobrodružstvá. Odbehla som popod malý železničný podjazd, že sa vyštverám ku koľajniciam a trošku vystraším môjho zákonitého ochrancu. Ale kto druhému jamu kope, ten sa doštveral.

Vystrašila som sa akurát ja, keď som hneď za mostíkom narazila na domorodca naloženého až nad hlavu všetkým, čo bude ochotné zhorieť. Tak ma preskočilo, akoby to drevo znášal na hranicu určenú na moje vlastné vzbĺknutie. Lekcia však bola úspešná a bezbolestná, keďže zmieňovaný nosič sa slušne pozdravil, bez tradičných pripomienok, ktorými nás zvyklo častovať miestne obyvateľstvo.

Poučená však, že v takýchto odľahlých oblastiach je predsa len rozumnejšie držať sa bližšie mužskej autority, som trielila späť po vlastných stopách. Pokorne som si vypočula zaslúžené vyhrešenie, ale očami som už blúdila po siluete múrov hradu v blízkosti kostola. Za malú chvíľu som si na ne aj siahla.

Kostolík sme zvečnili len toľko, čo nepreniknuteľný obvodový múr dovolil. Čo on nedoprial, aspoň čiastočne kompenzovalo niekoľko mrežovaných brán. Ja som sa však priveľmi nedobíjala, pokorila by som radšej malý smutný hrad, čo sa mi trochu hanblivo prihováral svojimi ešte zachovalými múrmi.

Jediným, čo mu ostalo z jeho určite kedysi okázalej dôstojnosti. Dnes kruto nahlodávanej zanedbaným vnútrom, ktoré malo ostať tajomstvom, nie však pre návštevníka s takým všetečným zrakom, ako je ten môj. Pohladila som statočného bojovníka po storočnom kameni a s tichým nadšením, aby som sa ho nedotkla, som sa vybrala ku kaštieľu, ktorý zjavne ešte slúžil vznešenému účelu.

Potešili sme sa, keď sa bránka na jeho nádvorie otvorila. Bola by škoda, obdivovať aj ten iba z diaľky. Bol to pekný kaštieľ a to je už čo povedať, keďže aj jeho, ako aj všetky jemu podobné som podvedome prirovnávala k tomu nášmu betliarskemu, a z tohto súboju máloktorý vyšiel so cťou.

Možno aj pre jeho žltú fasádu dostal milosť. Akoby patril do rodiny. Mladý pán, čo nás zbadal, ako sa bezprizorne potulujeme v jeho okolí, nám ponúkol možnosť pozrieť si aj interiér, ale čas bol krutý a ceril na nás svoje škodoradostné zuby úplne jednoznačne. Vzopreli sme sa aspoň natoľko, že sme si obzreli veľmi pekný letohrádok, čo bol tiež v areáli parčíku a slúžil na koncerty.

Pri pokladni kaštieľa sme sa ale aj tak zastavili. Pre magnetku do našej zbierky, nejakú tú literatúru a, ako čerešničku nadšeniu, aj malé odznaky, ktorým som tiež prepadla kdesi v galantskom múzeu. A šup na stanicu, aby sme len o dve ďalej vyskakovali takmer za jazdy pri zlatom klinci programu - Chrasti nad Hornádom.

Kto je čo len trochu doma v sfére nášho záujmu zrejme vie, prečo nám tak srdiečka tancovali. Kto trochu menej, tomu stačí povedať - jedna apsida dobrá, ale tri ešte lepšie :). A navyše, keď sme pri tomto skvoste našej vášne boli naposledy ešte vtedy, keď sme sa každý z nás podpisoval inak.

Kým ja, ako pravá melancholická ženská duša, som naplno prežívala túto kontrastnú chvíľu, moja pragmatická polovička intenzívnejšie prežívala akurát tak možnosti šírky záberu vtedajšieho a terajšieho objektívu. Obaja sme skonštatovali výrazné rozdiely oproti minulosti :).

Dnu sme sa nemali v pláne pozrieť a tak podľa plánu sa vybrali vyštverať trochu povyše kostolíka. Aj tu bolo badať rozdiely medzi letnou a zimnou turistikou. Ale svoje čaro malo oboje. Škoda, že sme nemohli ostať dlhšie, čo však človek podstatne ťažšie znášal v lete. Teraz mu ľútosť krehla zarovno s rukami.

Smerom na vlakovú stanicu sme prehodnotili ďalší postup a zhodli sa, že najbližšie už vystupujeme až v Košiciach, kde svoje ťaženie slávnostne ukončíme. Na oltár zimy a nepohodlia sme obetovali kostolík v susednej dedinke Vítkovce. Aj tento bod sa podarilo splniť do bodky a do Košíc sme dorazili v poriadku.

V tejto pýche východu sme sa však tiež nezdržali dlho. Mali sme tu však poslanie - zmocniť sa v kníhkupectve knižky, ktorú v matičke Bratislave ešte zohnať možné nebolo, keďže bola svojím obsahom predsa len bližšie týmto končinám. To sa podarilo a tým boli hlavné výzvy dňa dokonale naplnené.

Ešte zohnať triumfálnu magnetku a už sme sa aj hnali na autobus do Rožňavy. Síce mi srdce pišťalo skôr po vlaku, ale vedeniu železníc rozhodne dopišťalo, lebo tieto spoje nemilosrdne zrušili. Keď sme sa trmácali cestou necestou, svet si už opäť podmanila tma a tak som už dovolila klipkajúcim očiam, aby dosiahli svoje. Našťastie tak neurobil pán šofér, vďaka čomu nielen nás bezpečne dopravil do Rožňavy, ale zachránil aj život niekoľkým trúfalým srnkám, čo kdesi pod Krásnou Hôrkou pokúšali osud cupkaním uprostred vozovky v priam rozprávkovom svite mesiaca.

Keď sme kráčali tmavou záhradou smerom k domu, zrátali sme, že je to bezmála dvanásť hodín, čo sme ňou zbiehali v ústrety decembrovému dobrodružstvu. Občas počúvam, že sme blázni a niekedy v krízach výprav dávam týmto slovám za pravdu, ale potom, keď to bláznovstvo zvečňujem v slovách a v spomienkach, tak by som ho nevymenila za nič na svete...

Alexie
december 2012