Dlho odkladaný výlet na Oravu
Vybrať sa pozrieť priateľku po piatich rokoch od posledného stretnutia, to je veru veľká hanba. Hlavne, keď jej odvtedy pribudli dom, dve deti a všetko to, čo sme napratali do nepretržitého prívalu slov za ten krátky víkend, ktorý sme prežili u nich na mrazivej Orave.
Mimochodom, mrazivá síce bola, ale veru sme my, južanské červíčatá znášali tamojšiu klímu omnoho statočnejšie než všetci starousadlíci dohromady. Oni totiž nemali za sebou náš drsný výcvik odolnosti voči krutosti bratislavského vetra, takže pocitovo sme ich hlboko mínusové teploty znášali so šarmom a eleganciou, ktorá bola príjemným prekvapením aj pre nás samotných.
Keby som však chcela rozobrať týchto niekoľko hodín, nestačil by ani najexpertnejší stenografický zápis, aby sa zachytilo aspoň čiastočne to všetko, čo naše lačné duše vložili do tohto vytúženého stretnutia. A tak podľa dobrého zvyku, podelím sa s tým, čo všetko sme do tejto cesty vložili my, aby sme dali zadosť naším zvyklostiam.
Vyrazili sme kdesi na sklonku januára, pričom sme náš traťový beh začínali v Ružomberku. Tam sme z šera Bratislavy dorazili v skorých poobedných hodinách, čo však v zimnom období je v podstate neskoro. A tak sme nestrácali čas a využili služby miestnej taxislužby.
Na Ludrovú som sa tešila. Našu poslednú návštevu sme tam absolvovali v lete a vtedy sme si vychutnali aj interiér a málinko aj trápenie miestnych slečien brigádničiek, ktoré však so cťou ustáli náš trošku zapálenejší záujem o kostolík. Teraz dvere zdobil nepreniknuteľný zámok, ale zimná atmosféra bohato vynahrádzala absenciu zážitku spoza múrov.
Ludrová má svoje čaro zrejme v každom ročnom období, ale zimná scenéria bola pre nás novým a preto aj naplno prežívaným poznaním. Môj pohľad sa však nabaží dosť rýchlo, lebo ho sebevlastná všetečnosť nenechá veľmi dlho na pokoji. Tá hromada snehu, krásneho, nedotknutého, polia bielej nádhery... Čo viac treba odchovancovi sivej brečky petržalských ulíc.
Už aj som dala voľný priechod vnútornej potrebe stať sa jeho súčasťou. Vpísať do neho samú seba. V mojom prípade doslova. Času som mala dosť, kým lovec záberov robil svoju robotu. A tak som zopár takýchto odkazov svetu hneď zvečnila. Prebrodila som sa k nemu, až keď som sa potrebovala podeliť s nadšením zo zážitku bezprostredného stretnutia s nefalšovanými sánkami ťahanými koníkom, ktoré okolo práve prešli s takou neskutočnou samozrejmosťou, že som čakala už len Popolušku na Juráškovi.
Pre nás si však opäť prišiel taxík, keďže čas opäť zvíťazil nad nostalgiou. Znovu Ružomberok, po ňom Dolný Kubín, ktorý sme si užili akurát z pohľadu vlakovej stanice a šup na vláčik trajdáčik do hlavného cieľa-Tvrdošína.
Teraz oklamem čas ja a nasledujúce dva dni zahalím rúškom tajomstva dvoch spriaznených duší. Budem teda pokračovať od okamihu, kedy naša cesta pokračovala podľa scenára zostaveného za odmenu tomu, kto tie dva tajomné dni prežil v plnom fyzickom a psychickom zdraví, napriek ozvene neustále rapotajúcich divožienok v bezprostrednej blízkosti.
Cesta akoby sa opakovala v opačnom poradí. Tvrdošín - Dolný Kubín, akurát pre zmenu autobusom. A tu sme pre dnešný deň aj zakotvili. Utiahnutí v útulnom drevenom penzióne, rozhodnutí nechať trochu odpočinúť zmorené kosti a v mojom prípade aj pusu.
Ale to je náročné v cudzom svete plnom neznámych lákadiel. Aj keď sa ťažko opúšťala roztomilá dvojpodlažná izbička, s podkrovím skrývajúcim obrovské kobercové prevedenie spoločenskej hry Človeče, ktorá ma lákala rovnako ako okolitý svet. Ale deň ešte nekončil a tak sme sa vybrali trošku presnoriť mesto.
Veľký mestský kostol oslovil viac odbornú zložku tímu, ja som nenápadne venovala viac pozornosti výveske základnej školy, kde som si zatiaľ z fotiek a informácii urobila celkom slušný prehľad o jej živote. Námestie už pohltila tma, ale to nás nemohlo zastaviť. Špekulantsky sme sa zastavili v malej pizérii a objednali si večeru, s tým, že kým sa pripraví, budeme naďalej sondovať po vonku. Praktické.
Táto prechádzka mi po chvíli pripadala ako dejateľský Hollywood. Na každom kroku sme narazili na nejakú osobnosť, hoci už len v spomienkovom prevedení. Sochy, pamätné tabule. Akoby som omylom zablúdila do učebnice dejepisu či literatúry. Zapózovala som si aj pri obecnom úrade, do môjho zbierkového albumu erbov a podobných skvostov. Aj tabuľa na kine, pripomínajúca násilný odsun židov ma na chvíľu vytrhla zo zimnej letargie. Len únava a chlad mi ju rýchlo pripomenuli a tak sme sa s horúcimi krabicami pobrali z reštaurácie do tepla izbičky.
Večer samozrejme prišlo na rad podkrovie aj s veľkými drevenými panáčikmi. Moje nadšenie sa muselo zrejme tajne plaziť po schodoch, lebo prilákalo aj moju drahú, statočne distingvovane sa tváriacu polovičkum, a vzápätí nás hráčska vášeň dostala oboch.
Ráno sme si opäť vyrazili na cestu. Skôr než na stanicu sme si však dobehli k mostu, ktorý bol neodolateľný už len tým, že bol a k tomu provokujúco na dohľad. Či nad potokom či riekou, akýkoľvek spojovací bod medzi dvoma brehmi je pre mňa magickým. Ako v rannom detstve, keď ma nemohli ani sľubmi ani vyhrážkami dostať z eskalátora v pražskom metre, aj mosty som dochádzala prechádzať z jednej strany na druhú, len tak, z čírej potechy.
Ak ma pamäť a mapa neklame, teraz som z majestátu mosta sledovala plynúcu rieku Oravu a tiež by som sa tam dokázala takto nečinne kochať aj do súdneho dňa. Ale cestovné poriadky sú neúprosné a vôbec neberú do úvahy potreby a nadšenie jedincov využívajúcich ich služby.
A tak nasledoval Ružomberok. A z neho opäť v pohodlí taxíka dedinka Hrboltová. Mali sme tu dohodnuté stretnutie s pánom farárom, takže sme okrem ruksakov niesli aj opodstatnené nadšenie z vyhliadky na preniknutie za múry miestneho kostola.
Podarilo sa, a pán farár nám okrem ochoty daroval aj kus dobrého pocitu, keď vychválil našu snahu aj jej odraz v podobe našej stránky, čo nám je vzácne ako zatúlanému psíčaťu škrabkanie za uchom. Bol veľmi milý, mal zjavne rozhľad a záujem a ja som sa tešila ako vždy, keď mám príležitosť sledovať živelné diskusie dvoch nadšencov.
Sú to síce vzácnejšie chvíle, ale šťastie nám praje. Kostolík bol síce v dedine, čo mňa dušu z prérie nadšenú vždy trochu odzbrojí, ale bol zaujímavý a našla som si v ňom svoje. Už len odtlačok dlane v stredovekej omietke, ku ktorému som nepotrebovala odborné hypotézy a domnienky pôvodu, aby som si zosnovala tie vlastné. Bola to vydarená návšteva.
Do Kraľovian sme pokračovali opäť po koľajniciach. Aj ďalej na Trenčín. V našom pláne toho bolo v ten deň viac. V pláne počasia bolo jediné - dážď. A tak sme v Trenčíne zbytku našich nevyplnených cestovateľských nádejí zamávali už len na pozdrav.
Bola to škoda, ale naprázdno sme sa predsa len nevracali. A určite to neboli naše posledné slová.
Alexie
