Zimný výlet do Kremnice 1

Všetky fotky (23)

Niekedy mám dojem, že by bolo menej náročné zorganizovať summit prezidentov alebo olympijské hry v Poprade, než úspešné zosnovať naše výletnícke ťaženie. Aj nedávne dobýjanie Kremnice sa z neovplyvniteľných príčin muselo riadne osekať.

Vtedy moja maličkosť prechádza istými štádiami, ktoré treba prekonať a spracovať, aby sa dosiahla opätovná rovnováha, stratená v urputnom organizačnom zápase. Cez chaos, zlosť, rozčarovanie až po zmierenie a zameranie sa na užitie aspoň toho, čo z pôvodných plánov ešte úplne nestratilo na realite.

A tak sa týždeň dovolenky začal výletnícky črtať až vo štvrtkové ráno. Do vysnívanej Kremnice sme sa však rovnou čiarou nedostali, vlak nás dopravil len do Žiaru nad Hronom. Tam sme si chvíľu museli počkať na kremnický autobus a tak sme snorili v okolí zastávky. Je to vždy zábavné len sa tak bezcieľne túlať a objavovať neznáme okolie. Po centre Bratislavy už chodím ako slepé šteňa a nič nevnímam, ale v neznámom meste má láka každá ulica, každý dom a každá zákruta.

Takto sme objavili aj žiarské rybníky či čo to vlastne je za vodu :). Niekedy si myslím, že mojím priamym predkom musela byť riečna víla alebo aspoň potočný rak, lebo len čo vidím vodu, som ako zhypnotizovaná. Už ma nebolo. Vodná plocha sa strácala v riedkom lesíku a ja som jej proste musela prísť na koreň. Či prameň či čokoľvek, čo by mohli skrývať stromy.

Objaviteľské nadšenie ma trochu opustilo, keď som objavila miestneho, veľmi naľahko odetého obyvateľa, ktorý tu zjavne mal trvalé bydlisko, a ja ako neohlásená návšteva som radšej upustila od prieskumníckej chtivosti. Nevadí, Kremnica už nebola ďaleko.

Za krátky čas nás čakalo ďalšie túlanie, tento raz nie celkom dobrovoľné, keďže sa nám nezadarilo na prvýkrát objaviť penzión, kde sme mali zložiť najskôr batožinu a neskôr aj vlastné kosti. Všemocný mobilný navigátor a potvrdzujúci telefonát domácemu a konečne sme striasli nepohodlné zaťaženie.

Do Kremnických Baní sme tak vyrazili už len s foto batohom a nadšením. Cestou na autobusovú stanicu sme neodolali a odbehli si ešte k mestskému hradu, pozdraviť aspoň hradby. Na privítanie. Skutočné rande sme mali dohodnuté na neskôr.

V Kremnických Baniach sme trochu podcenili odhad výstupnej zastávky, čo vyplynulo z konzultácie s ochotnou miestnou pani, takže nôžky dostali zabrať o čosi viac, než sme pôvodne plánovali. Ak sme nechceli ísť po hlavnej a riskovať, že nás vezme so sebou najbližší kamión, museli sme prejsť kus cesty hore dedinou, ale to nás nemohlo znechutiť úplne. Prvotné výletnícke nadšenie býva nezlomné.

Keď sme odbočili na bočnú cestu vedúcu ku kostolíku, začalo to byť čarovne záhadné. Hmla, zimný opar a námraza pohltili krajinu do svojej moci. Akoby všetko chceli schovať. Neviem, či sa rozhodli dobrovoľne alebo ich presvedčila naša nepoddajnosť, ale nakoniec dovolili, aby sa kostolík začal črtať aj pred našimi očami.

Malo to byť iba také zoznamovacie stretnutie, dohodnutí na fotenie sme boli na druhý deň ráno. Ale keďže cesta sem sa ukázala o kúsok náročnejšia než sme sa domnievali, hlavne v tomto ročnom období, skúsili sme sa ohlásiť u miestnej františkánskej komunity, či by sa niečo nedalo vymyslieť aj teraz.

Privítanie bolo milé, ochota takmer ohromujúca. Rehoľný odev síce býva predzvesťou ľudskosti, ale neexistuje žiadna záväzná miera. A tiež prirodzenosť. Strojenú zdvorilosť neschová žiadny úsmev. Tu som mala pocit, akoby som sem chodievala každú druhú sobotu. Bezprostredné prijatie, pozvanie, aby sme sa zohriali, kým sa vyhovie našej predčasnej žiadosti.

O pár minút sa nás ujal mladý muž, ktorému hnedý habit pristal k priateľskému úsmevu. Väčšinou zvyknem bojovať s rozpakmi a moja spoločenská neobratnosť mi hodnú chvíľu zväzuje ruky aj jazyk, ale tu naozaj panovala atmosféra, že človek sa ani nestihol cítiť ako hosť. Fotenie sprevádzal spontánny rozhovor, hoci som zase skĺzla k téme, ktorá vo mne prebudí bojovnú, až agresívnu horliteľku za práva žien v katolíckej cirkvi.

Fotiť by bolo čo a ja by som tiež dokázala argumentovať hodiny, ale autobusy nedokážu čakať, kým obaja uhasíme svoje vášne a tak sme sa museli pobrať na spiatočnú cestu. Tá bola o čosi dobrodružnejšia, než by nám bolo milé, keďže najskôr si našu schopnosť rovnováhy overila zľadovatelá cesta a potom tri bezprízorné psy, ktoré sa rozhodli robiť nám ubrechanú spoločnosť.

Prvý boj sme vzdali a držali sa len jednej strany cesty, lebo povrch bolo ako čisté zrkadlo, no druhý si vyžiadal viac bezpečnostných opatrení, lebo havkovia nepatrili zrovna ku kabelkovým plemenám. Našťastie boli chlpáči viac hluční ako útoční. Som bezhraničný fanúšik všetkého, čo sa týka psov, aj ich samotných, ale mať v pätách tri zohraté psiská ma na chvíľu z tohto fanklubu vyradilo. Nebolo mi všetko jedno. Srdce mi prestalo šialene biť až kdesi v kremnických uliciach, keď sme hľadali, čím by sme vyplnili menu prvej výletníckej večere.

Alexie
január 2014