Výlet za jaskyňou a tajomnou rotundou
Občas, keď potrebujem zabiť čas pri nejakom zúfalo otravnom čakaní, zvyknem sa pohrávať s obrúčkou. Je po ruke a je veľmi všestranná. Nečudujem sa, že ľudstvo pripisuje taký význam objavu kolesa :). Na ozdoby tela si veľmi nepotrpím, ale tohto, síce takmer ornitologického označenia sa nevzdám. Je to symbolické, a ako som práve spomenula, aj užitočné.
Vďaka vygravírovanému nápisu mám tiež istotu, že nezabudnem kedy a komu som to vlastne vyriekla tie osudné slová. Nezaškodí si to ale pripomenúť aj trochu veľkolepejšie. Najlepšie vtedy, keď sa dátum zhoduje s tým zvečneným do bieleho zlata. Asi už nikoho neprekvapí, že v našej réžii to znamená-hurá do sveta.
Máme svoje miestečka, ktoré v tejto súvislosti sa priam ponúkajú. V Dražovciach sme notorickí štamgasti, tak predtým aj potom, než sme sem nahnali tlupu rozpačitých svadobčanov, aby v skromnom objatí kostolíka, čo sa nebies dotýkal, mohli sledovať naše manželské sľuby. V Bíni, kde som trochu ostýchavo dala imprimatur tejto akcii, tiež už ašpirujeme na udelenie čestného občianstva. Lenže teraz to vyšlo presne na čas, keď sme boli malinko východnejšie od týchto tradičných destinácii, a tak aj plán výročného výletu bol trošinku iný.
Keď nastal deň D, zhodili sme montérky a odložili farby a štetce, ktorými sme si spestrovali letnú dovolenku, dali zbohom domácemu osadenstvu, a poďho za dobrodružstvom. Vyrazili sme okolo obeda. Spočiatku sme šli pomerne známou trasou a prvý krát sme vystupovali v Moldave nad Bodvou.
Tú sme poctili bleskovou obhliadkou, ak sa tak vznešene dá nazvať útok na informačnú kanceláriu za účelom prvých úlovkov do mojej koristníckej zbierky prospektov a iných drobných pokladov z našich výprav. Trochu dôstojnosti celej akcii pridáva aspoň nafotenie kostola na námestí a moje zvedavé okukovanie busty istého miestneho umelca, ktorého významnosť ostala pre mňa naveky záhadou zakliatou v čisto maďarskej popiske.
Potom sme už museli sústrediť svoju pozornosť na zháňanie taxíka, lebo deň bol ešte mladý a ja nedočkavá. Čakal ma jeden zo zlatých klincov tohto výletu. Jasov a jeho jaskyňa. Nebolo to predsa len také tradičné ťaženie za sakrálnym dedičstvom našej vlasti. Chcelo to niečo výnimočné. A presne tak výnimočne som sa cítila, keď sme sedeli v hale pred vstupom a čakali, kým nám sprievodkyňa otvorí dvere do tajomného sveta útrob zeme.
Vlastne to bol ideálny nápad. Málokde sa tak dôverne a poslušne držím svojho právoplatného manžela, ako v ponurých chodbách jaskýň. Nepustila by som ho za nič na svete. Jasovská jaskyňa sa teda netešila len mojej disciplinovanosti, ale aj môjmu obdivu. Bolo mi aj trochu ľúto, keď sme opäť uzreli svetlo sveta. Akoby som duchom ešte blúdila spletitými chodbami.
Niet divu, že som sa pomerne bezprízorne motala po cintoríne, keď sme prešli len neďaleko ku kostolu, pridať ho do našej zbierky. Ožila som, až keď sme sa vybrali dolu dedinou mrknúť ešte na kláštor a rybník, ktoré sľubovali prospekty aj skúsenosti. Kláštor sme si vychutnali spoza mreží, čo naše nadšenie aj čas pri ňom strávený dosť okliesnilo. Ohromná, ale nejako smutná stavba.
Rozhliadli sme sa po okolí, kade sa dostať k rybníku. Z jednej strany les, z druhej kemping, z tretej sme prišli a štvrtá mizla v nedohľadne. Tak sme sa spýtali povolanejšieho než našich turistických odhadov. Odchytili sme "domorodca", ktorý nám za asistencie kŕdľu dorastu veľmi ochotne vysvetlil cestu. Jeho odporúčanie znelo vybrať sa naprieč kempingom.
Trochu nesvoji, ale dali sme na jeho radu. Zbytočne sme sa obávali. Vládli tu zjavne pomery absolútne voľného pohybu, lebo nik na nás ani krivým okom nepozrel. Prešli sme okolo bufetu a cez bránku prešli rovno k rybníčku. Tiché a pokojné miesto. Teraz. Nedávno tu zrejme panoval čulejší ruch, o čom svedčilo trúchliace mólo. Tiché memento dávnejších čias.
Mne však bolo práve o to bližšie. Celé prostredie. Pokojná hladina rybníka, chodník, ktorý ho lemoval, lesy. Nemali sme veľa času, ale trošku sme sa prešli. Ťažko odolať. Keď som zazrela cestičku vedúcu miernym briežkom dohora, môj vnútorný kompas dostal nekompromisný pokyn. Nemala som na výber - len nasledovať jeho naliehavé volanie.
Nevolal však iba on. Keď som vošla na malý cintorín, mala som silný pocit, že pokorne čakal, či niekto začuje jeho tichú modlitbu. Nemohol kričať z úcty k svojmu poslaniu, ani plakať, aby nenarušil pokoj tých, čo opatroval.
Videla som nespočítateľné množstvo zanedbaných miest. Ošarpaných budov, zdevastovaných kaštieľov, či hradov. Nehovoriac o hrdých kostolíkoch brániacich sa skaze a zániku, základoch, čo bojovali o každý nádych pod nánosom sutín, buriny a zabudnutia. Ale bolo to už veľmi dávno, čo som stála uprostred umierajúceho cintorína.
Cintorín je síce posledným odpočinkom, miestom v kameni zvečnených spomienok, ale tento nebol len miestom pre zomrelých. On zomieral sám. Náhrobné kamene, úžasné vo svojej jednoduchej spolunáležitosti dôstojne stáli na oslavu tých, ktorým boli vytvorené. Podľa mien a slov do nich vyrytých slúžil tento cintorín kláštoru. Keďže boli rovnaké alebo aspoň veľmi podobné vytvárali dojem silnej jednoty.
O to dojemnejšej, že spoločne bojovali. O úctu, o prežitie. Akoby stratené vo vysokej tráve, zahlušené burinou a kríkmi. Len divé kvety kde tu prebíjali zabudnutie. No tie tu boli náhodou, vzdávali úctu prírody prírode, nie človeka človeku. Znie to možno zbytočne dramaticky. No mne v tom momente prišlo nesmierne ľúto každej duši, ktorej tu ostala hmatateľná spomienka.
Azda som v tom mala hľadať symboliku. Rehoľníčky a rehoľníci, ktorí život odovzdali Bohu. A tak sa o ich hroby stará On. To by bolo vysvetlením. Mne akosi nestačilo. Nebolo by treba veľa ľudskej pozornosti. Ani plot, ktorého pozostatky sa váľali po okolí, by nebolo nutné opravovať. Aby to neostalo na tradičnom bode - nedostatku financií. Bol zbytočný. A tak by stačilo zobrať do ruky kosu.
Zvyčajne nerada pozorujem ako tráva padá pod čepeľou kosákov, i keď viem, že bude užitočná niekde inde. Ale teraz aj tento pôvodný pocit odporu úplne ustúpil pred nástojčivosťou vrátenia úcty k tým, na ktorých sa tu malo spomínať. Tento pohľad hovoril o niečom úplne inom. Som sklamaná a nahnevaná, keď vidím schátrané stavby, pobúrená, ak nie sú poznačené len časom, ale aj ľudským primitivizmom a aroganciou, ale som smutná, ak je náprava tak blízko a predsa v nedohľadne.
Teraz som cítila, že môžem urobiť jediné. Modliť sa spolu s cintorínom. Snažila som sa pristaviť pri každom náhrobku. Nebola to síce osobná spomienka, ale bola úctivá a úprimná. Odchádzala som trošku viac zamyslená a smutná, než sa patrí na oslavu tohto dňa. Možno to nebolo na škodu, ale bolo dobré, že úsmev na tvár sa mi vrátil a utužil pohľadom na niekoľko vznešených prasiatok, čo sa pokojne venčilo pri ceste, ktorou sme sa vracali dedinou.
Hneď sa mi ľahšie čakalo na autobus, ktorým sme začali presun na prenocovanie. Z Jasova do Moldavy, z nej do Košíc a opäť rýchly presun na spoj do Michaloviec. Už sa šerilo, keď sme vystupovali na autobusovej stanici.
Cestou sme riešili, ako sa v Michalovciach dostaneme k múzeu, v ktorého areáli sme chceli hneď na druhý deň z rána okuknúť základy kostolíka, ale ako sa vraví - nerieš, kým netreba. Prvé, čo sme zazreli, keď sme vystúpili, bol veľký nápis MÚZEUM. A tak sme prvú, pozaplotovú obhliadku urobili okamžite. Prvý pozdrav tohto mesta bol povzbudivý a príjemný. Bohužiaľ aj posledný.
Pekný, romantický večer sa totiž zmenil na menší boj takmer o prežitie. Je mi ľúto, že zhodou všetkých okolností, ktoré sa zrejme osudovo navŕšili zrovna na nás a zrovna v jeden jediný večer, už bude náš prst na mape toto miesto pomerne obchádzať.
Nekonečné čakanie na prípravu pizze vystriedal podivný hotelový prístup, v ktorom napriek rezervácii sme dostali informáciu, že na prípravu izby si musíme ešte vyše hodiny počkať, hoci sa už blížila desiata hodina večerná. Hlboko dojatá vysoko profesionálnym prístupom majiteľa či prevádzkovateľa spomínaného ubytovacieho zariadenia, ktorý s nami komunikoval prostredníctvom recepčnej, hoci bol od nás nanajvýš pár metrov, som pomerne zúfalo klesla na lavicu, na ktorej som mala stráviť najbližšiu hodinu.
Hladní, vyčerpaní a nemálo znechutení sme odmietli stráviť krušné chvíle čakaním v nočnom bare a išli narýchlo nájsť niečo iné. Dali sme radšej na odporúčania pána taxikára a informácie, ktoré nám poslali z domova, kde mali rýchlejšie spojenie s všemocným internetom, než my, beznádejne stratení v nočných Michalovciach.
Ale na konci každého tunela je svetlo. Tu ním bola nesmierne milá pani recepčná v hotelíku, do ktorého sme zakotvili na druhý pokus. Bola veľmi príjemná, a pri zápise údajov z občianskych preukazov poznamenala, že majú s manželom výročie svadby na moje narodeniny. Tak som len povzdychla, že oslava toho nášho prebieha práve teraz.
Nemuseli sme jej veľa vysvetľovať. Sama skonštatovala, že vyzeráme na finále vlastných síl. Hoci mali už zavretú kuchyňu, podujala sa zohnať kľúče a ohriala nám pizze, ktoré už dávno vychladli. Nebola to jej povinnosť, a táto maličkosť len tak z ochoty, nás opäť naštartovala. Síce sme si nepredstavovali, že naše výročie oslávime dlabaním pizze v posteli pri telke, ale možno to tiež tak malo byť. Druhý deň so svojimi dobrodružstvami už klopal na dvere. O tom však na budúce.
Alexie
august 2012
