Májový maratón na východe
Ako vajíčka spod sliepok sme zbierali výletnícke trofeje počas našej májovej východniarskej návštevy. Taký menší trojdňový maratón. Ale aby sa z toho nikomu nezakrútila hlava, ani sa nestratil v spleti počtov a zemepisných údajov vezme to pekne deň po dni.
Deň prvý
To bolo zahrievacie kolo. Pohodlné, spanštilé, motorizované. Prioritou malo byť zabehnutie auta, dobitie baterky, osvojenie si jeho vedenia. Nevinne sa tváriaca Škoda Fabia nám ukázala svoj zvrátený zmysel pre humor hneď v druhý deň po tom, čo sme ju priviezli, aby trochu uľahčila život svojím novým majiteľom. Niežeby vystrčila pneumatiky dohora celá ako bola, toľko slušnosti po celej tej tortúre jej prevozu na východné pláne ešte mala. Ale baterka pod vplyvom uštipačnosti a nevypnutého rádia proste odmietla prejaviť známky aspoň minimálnej spolupráce.
Za asistencie ochotného suseda sme jej vstrekli trochu životodarnej šťavy, ale chcelo ju to ešte trochu prevetrať, aby nabrala mladícky elán. Nás dvoch veru nebolo treba dva razy núkať. Čo by sme len pre dobro toho úbohého automobilu neboli schopní obetovať! Plán cesty vznikol okamžite, nadšenie bolo nákazlivé a tak otec, sťaby novopečený krotiteľ toho zlatého tigra ciest, nestihol ani nič namietať.
A tak sme v nedeľu, skoro po obede vyrazili na našu prvú výpravu v tomto zložení a takýmto spôsobom. Nebesia zrejme plakali od dojatia, lebo hneď úvodom sme precvičili hlavne stierače. Ako sme po návrate zistili, len o chlp sme ušli ich nasledovnému zúfalému náreku, ktorý nemilosrdne vytápal ulice, pivnice i autá. Nás iba pokropil pre šťastie.
Roky poctivej služby za volantom sa nedali umlčať ani dôchodkom a tatinova šoférska vášeň povstala ako motoristický fénix. Hoci mal skúsenosti skôr s tonážne pôsobivejšími mašinami, aj túto drobnú potvorku dostal pod kontrolu podstatne rýchlejšie, než som si trúfala vôbec predstaviť a po krátkej chvíľke som prestala sledovať každý meter vozovky a vzývať celý kolektív svätcov.
Užívala som si netradičné pohodlie na zadných sedadlách, ktoré patrili iba mne a samozrejme ešte fotografickej výzbroji, ktorej užívateľ sa momentálne venoval navigácii ako druhý pilot. Chvíľu som si vychutnávala tú zohratú debatu otca a syna, lebo ako pravú ženskú dušu ma dojme aj šuchot lístia, ale tiež rovnako rýchlo unaví počúvať o prevodovkách, karburátoroch, odbočovacích pruhoch a podobných záležitostiach čo sú pre mňa ako zarytého chodca úplne nespracovateľné informácie.
Tunajšia vozovka však bola natoľko ješitná, že si môj nezáujem teda razantne vyprosila. Dávala o sebe vedieť viac než citeľne. To nebol slalom medzi výtlkmi, to bola často voľba menšieho zla. Úbohé auto, zrejme si myslelo, že je minimálne v očistci, ak už nie rovno v pekle. Ale bol to statočný boj.
Vydýchnuť sme tomu nášmu otlčenému hrdinovi dali v Šiveticiach, kde sme započali našu netradičnú kostolíkovú honbu. V trojici sme sa vybrali hore miernym briežkom k starej známej murovanej krásavici. Šivetická rotunda patrila medzi mojich obľúbencov a tak som sa na ňu tešila ako na vytúžený dezert po obede.
Jeden cez druhého sme referovali naše zážitky, dojmy a skúsenosti jedinému členovi zoskupenia, ktorý kráčal do neznáma. Tatino pod tým prívalom informácii len tak mimovoľne vyslovil otázku, prečo sem vlastne chceme ísť, keď sme tu už toľkokrát boli. Praktickosť tejto otázky nás nevyviedla z miery a odpovedali sme utvrdením, že ešte určite neraz prídeme. Nielen kvôli tomu, že máme výkonnejší objektív alebo reštaurátorskej obnove, ale aj z akejsi prirodzenej túžby.
To tajomstvo priateľstva medzi dušou človeka a múrmi kostola. My sa vrátime vždy iní, on tu však stojí po celý čas týchto našich zmien. Mám rada vedomie tejto istoty. To však človek ťažko vysvetlí, to treba zažiť. Pár záberov, môj osobný pozdrav a išlo sa späť k autu. Bola som vnútorné zmierená s tým, že tieto návštevy budú len primárskou vizitou na bežiacom páse a tak som neprotestovala.
Fabia poslušne čakala, tak sme nasadli a radšej rýchlo vyrazili. Veľmi sme na plyn nešliapali, lebo už o chvíľu sme vyzerali ďalšiu murovanú priateľku - prihradzanskú rotundu. Skôr než sme vošli do dedinky, zastavili sme povyše nej, aby sme jej krásu zvečnili ako na dlani. Ja som si hneď našla aj nového kamaráta, ktorý s prekvapenými očkami sledoval naše podivné počínanie. Aby neostal ukrátený, aj jeho psiu eleganciu sme nenechali nepovšimnutú.
Potom už šup na miesto činu. Keby mali rotundy ruky, mohla by si prihradzanská rovno podať tie svoje so šivetickou. Aspoň z môjho špecializovaného uhlu pohľadu. Rozbehla som sa k nej ako frajerka k milému na opušťáku. Tato sa už nič nepýtal. Len sledoval naše zbesilé, ale zohraté obliehanie pokojnej stavby. Podvedome sa už stával jeho súčasťou. Celkom bezprostredne sa pridal aj k tradičnej modlitbe vďaky za kostolík a nás. Tentoraz troch.
Po úspešnom nafotení sme sa vybrali ďalej. Cestou necestou. Doslova. Podvozok bude spomínať ešte dlho. Nasledoval Sirk. Váhavo sme sa trajdali dedinkou, lebo toto bolo pole nepoznané aj pre nás dvoch. Hľadali sme kostolík, aj sme nehľadali kostolík. To by sme totiž hľadali márne. Teda ten „náš.“
My sme začali ostriť objektív nad niečím, čo by na prvý pohľad stálo za pozornosť nanajvýš tak demolačnej guli. Rozpadajúca sa stavba, nedbalo prikrytá modrou igelitovou plachtou. Raz darmo. Z istej strany som videla zúfalo zničený kostol, z inej schátraný rodinný dom. Neklamala ani jedna. Prešiel si všetkým. A teraz skazou. Smutný pohľad.
Keď z kostola urobia obytný dom, je to hlboká rana pre jeho dušu. Vysvetľujte trebárs vznešenému výkonnému lietadlu, že je z neho záhradný fúrik. Ako musí zabolieť, keď mu aj túto poslednú náplasť na zranenej hrdosti strhnú a vyhodia ho kdesi na smetisko. Už neslúži Bohu, ani ľuďom. Spravidla poviem-nešťastný kostolík. Ale tomuto som nemohla vyjadriť sústrasť ani takto. Už dávno nebol ani kostolíkom.
Obloha sa zase začala hlásiť svojím mokrým komentárom, tak sme zvážili ďalšie výpravy. Boli sme dosť ďaleko, doma nás čakali a počasie bolo skrytou hrozbou. Radšej sme sa rozhodli vrátiť. Neodolali sme iba v Roštári a na chvíľu vybehli pridať do zbierky miestny kostolík. To bolo posledné zastavenie tejto našej premiérovej cesty. Pozvoľný začiatok. Všetci vieme, že reprízy na seba nedajú dlho čakať. Ale druhý deň už čakal na našu vlastnú réžiu. Ale skôr než sme vyrazili smerom na Poprad, ešte nás čakala pokojná domácka noc.
Alexie
