Bohatý výlet na Ponitrie - 1. deň
Víkendové výlety mám rada. Hlavne prvý deň, sladko prežitý v predzvesti ďalšieho. Tento krát padol žreb na Partizánske. Podľa zaužívaného harmonogramu sme ešte statočne dobojovali piatkové pracovné ťaženie a potom už hurá za vidinou vzrušujúcejšieho dobrodružstva.
Podvečer sme si len oťukli oťapené mestečko, ktorého zakríknutú pohostinnosť bohato vyvážilo nečakane komfortné ubytovanie i dúha na privítanie, a už aj sme zaliezli naberať energiu na sobotnú objavnú výpravu.
Ráno sme začali pozvoľna. Mestská časť Šimonovany bola čo by kameňom dohodil a toľko sme sa odvážili podniknúť aj peším presunom. Rezko, v rámci rannej rozcvičky, sme dorazili ku kostolíku, o ktorom viem dnes povedať len toľko, že sa mi ho nepodarilo obísť dookola.
Jedna časť jeho múrov kopírovala cestu a motať sa v premávke, len aby som spravila zadosť svojej potrebe každý kostolík obehnúť ako kométa, to by bolo zbytočné hazardovanie so sľubne sa črtajúcim dňom. Že mám ale také skromné spomienkové záznamy, za to kostolík samotný nemôže. Aby sa mu nekrivdilo.
O moju pozornosť sa totiž úspešné zaujímala aj stredoveký hrádok stojaci neďaleko. Prilákala ma do svojich osídiel a motala som sa okolo nej ešte aj vtedy, keď prišiel taxik, aby sme sa späť do centra Partizánskeho dostali pokiaľ možno čo najrýchlejšie. Tak si to žiaľ vyžadovala neúprosnosť ďalšieho programu. Taxíky vôbec v tento víkend hrali významnú rolu, ale to si podrobnejšie rozoberieme v druhom pokračovaní tohto rozprávania.
Teraz späť do Partizánskeho. Doplnili sme zásoby v plecniaku, nakukli do malého kníhkupectva a za pár minút sme už naberali kurz na Hradište. Ako ostrieľaní návštevníci, ktorí túto destináciu už evidovali v archíve svojich výletníckych trofejí, sme pánovi taxikárovi ochotne prispeli navigačnými inštrukciami.
Tento kostolík som nenazvala trofejou len z tvorivého rozmachu. Mala som na to plné právo aj dôvod. Pri našej prvej návšteve sme si cestičku k nemu prešli poctivo, krok za krokom. A veruže to nebola žiadna malebná prechádzka, čo rozkvet duši otvára. Bol to krutý, strmý výstup, predovšetkým pre dvoch, už na jeho počiatku dosť unavených jedincov.
Vtedy sme si Hradište zvolili v návale náhlej inšpirácie a neľutovali sme ani po tom, čo sme cestou k nemu takmer vypustili dušu. Pohľad, ktorý sa nám hore, v bezpečí jeho blízkosti naskytol, bol náplasťou na všetky rany našej pokorenej kondície.
Nedostali sme sa však dnu, čo bol ďalší dôvod, prečo sme sa sem tak neoblomne chceli vrátiť. Teraz sme šli na istotu, teda presnejšie na dohovorenú schôdzku s pánom farárom. Čas bol neúprosný a nechceli sme, aby nás zbytočne vyčkával, a tak tento krát sme sa pekne po pansky nechali vyviesť až hore.
Veru aj preto ten výhľad už nechutil tak sladko. Bez potu niet radosti. Teraz som už uzdu obraznosti popustila, samozrejme, že čaro miesta ostalo, hlavne, keď nám vzápätí malo byť odtajnené to, čo doteraz driemalo v zakliatí nepoznania.
Pán farár prifrčal zároveň s nami a, nestrácajúc čas, nám hneď otvoril. Kým sme si prezerali a zvečňovali interiér, on aj s pani kostolníčkou statočne bojoval so vzpurným alarmom. Odmietal sa nechať skrotiť a vyspevoval svoje pištiace árie na obdiv širokému svetu. Obhliadku sme urýchlili, keďže sme svojím síce obdivným, ale z pohľadu tohto prístroja predsa len rušivým pohybom, bohato prispievali k jeho ďalším umeleckým erupciám.
Okolie kostolíka, ako aj samotný cintorín, ktorý mi pri poslednej návšteve otvoril cestu do vlastnej duše, boli lákavé. Ale čas opäť neúprosný. Museli sme sa ponáhľať na autobus. Teda vlastne nemuseli. Niežeby sme sa nemuseli ponáhľať, skôr nie na autobus. Ako sa totiž ukázalo na autobusovej zastávke, nie vždy je internet najlepší priateľ človeka.
Vyhľadaný spoj sa totiž práve ukázal nenávratne stratený. A tak opäť prišli na rad taxislužby. Bánovce nad Bebravou čakali. Spoj do Kšinnej, ktorú sme mali ako ďalšiu v pláne, by však rozhodne nepočkal. Čas do odchodu spoja sme vyplnili návštevou miestneho cintorína, kde však stál ďalší stredoveký kostolík z nášho zoznamu.
Z cintorína sme sa úspešne presunuli na autobusovú stanicu, kde sme sa mali nalodiť na spoj do Kšinnej. Dobrá vec sa podarila a za krátky čas sme sa úspechom vylodili uprostred dedinky.
Podobne ako v Hradišti, aj tu sme si škrtali svoju druhú návštevu. Táto situácia však bola opačná. Zatiaľ čo prvýkrát sme mali dohovorený vstup, tento raz tomu tak nebolo. Tento kostolík však rozhodne patril do prvej desiatky našich top obľúbencov. Vedeli sme, že niečo sa na kostolíku robilo, tak sme boli zvedaví, čo presne.
Len kúsok od kostolíka, keď som už načahovala dlaň na privítanie, nás oslovil pán z blízkej záhradky. Pýtal sa, či ideme ku kostolíku a či by sme sa chceli pozrieť dnu. V prvom momente mi to prišlo ako sypanie soli do rán.
To je ako pýtať sa vysileného na púšti, či si nedá pohár vody. Ale tento pán nemal soľ, on držal v ruke naopak ten pohár. Človek by nečakal od chatového rekreanta, ktorému ešte pred bránkou parkuje auto s bratislavskou značkou, že bude strážiť taký poklad, ako je kľúč od kostolíka a nášho nadšenia.
Po krátkej konverzácii pri výstupe ku kostolíku sme zistili, že nás spája čosi, čo vysvetľuje, prečo bol môj prvý dojem taký klamlivý. Dôkazom toho bolo, že keď sme s ostychom priznali, že nás sem nepriviedli štúdiá ani turistická kratochvíľa, ale naše malé vyčíňanie na internete prostredníctvom zhmotnenej vášne na našej stránke, nenasledovala len tradičné pokývnutie hlavou na akceptovanie vysloveného faktu. Nasledovala moja prvá obrovská skúsenosť so zadosťučinením. Tento pán totiž nielenže poznal toto naše prvorodeniatko, ale dokonca dodal, že je to jeho obľúbená stránka.
Páni, to vám bola vec. S niekoľkými priaznivcov sme v kontakte, dopisujeme si, posielajú nám podklady a my sa tešíme každému z nich. Ale tu zrazu stojí pred nami jeden z mäsa a kostí, v plnej kráse živej reality. A takých príležitostí bolo, čo by človek na prstoch jednej ruky narátal, dokonca aj vtedy keby došiel do stretu s reťazovou pílou a nemal by už tie pršteky tak, slovami klasika, na husto.
Bol to zvláštny pocit. So ženskou praktickosťou som si pohotovo zaumienila, že už nebudem tak píliť uši mojej drahej, apsidovo výkonnej polovičke, nech už toľko nevysedáva za tým počítačom a ide radšej utrieť riad. Veď aha, tu stojí človek, ktorý by kvôli mojej gazdinkovskej malichernosti mohol prísť o svoju obľúbenú stránku. A to už nie je len tak.
Bolo to milé a milo to aj pokračovalo. Keď sme si obzreli kostolík, nasali silu tej jeho medzi múrmi stráženej atmosféry, poďakovali sa za ochotu a prijali pozvanie na občerstvenie, tak sme sa utiahli do dôstojného pokoja jeho tieňa. Bol to rušný deň a toto privilégium sme si zaslúžili.
Poznali sme ho už z prvej návštevy, veď nie nadarmo bola Kšinná naším favoritom. Ani na sľúbenú návštevu sme nezabudli. Spoznali sme aj pani manželku nášho dobrodinca a niekoľkých ďalších členov rodiny a dostalo sa nám aj pohostenia. Od jedla, pitia a príjemnej spoločnosti sa ťažko odchádza. A hovoriť by bolo o čom aj do polnoci. V lone krásnej prírody, pod ochrannou jedného z našich najmilších kostolíkov? Pokojne by som sa nechala prijať do rodiny.
Ale ešte tu bola Livina. Posledný ale veľmi dôležitý bod na dnešnom programe. Museli sme sa rozlúčiť. Ale veruže to mala byť nečakaná čerešnička na torte dnešného potešenia.
Späť do Bánoviec sme sa dopravili autobusom. Tu nás však čakalo ďalšie prekvapenie. Tento krát však nemilé. Prvé kvapky dažďa, čo neváhali naberať na intenzite a výdatnosti. Čo teraz? Ísť do Liviny a riskovať, že k foteniu sa nedostaneme vôbec, a to ani len zvonka, keďže vstup sme nemali dohodnutý a v lejaku nebude možné riskovať neželaný kúpeľ nášho foťáku, ktorý by sa podobnému zážitku celkom pochopiteľne nepotešil? Alebo to teda vzdať so cťou a potom si lámať hlavu, či by to predsa len nebolo skončilo inak, keby sme to neboli zbabelo vzdali?
Nakoniec zvíťazila nezlomnosť ducha, vyživovaná mojimi streľnými modlitbami zúfalo adresovanými všetkým možným aj nemožným patrónom počasia. Prišiel taxík a posledné, riskantné dobrodružstvo toho dňa sa mohlo začať.
Keď sme dorazili na miesto činu, ešte popŕchalo. Ale aspoň nebola prietrž mračien. Kostolík už z diaľky naznačoval, že nám vynahradí vsadené napätie. Teda veľká diaľka to nebola, stačilo urobiť pár rezkejších krokov, aby sa nám predostrel v plnej drobnej nádhere. Zrazu som začula zvnútra nejaký ruch.
Žeby nejaká pobožnosť? To by bolo super, mohli by sme nakuknúť dnu. Ako sa ukázalo, nielen to. Bola to totiž svätá omša. Nedeľná, hoci bola sobota. Bola len na začiatku, a tak mi zažiarili oči a už bolo jasné, že je rozhodnuté.
Potichučky sme vkĺzli dnu a pri dverách, aby sme nerušili, sme si vychutnali zvyšok svätej omše, tak ako to vedia len cezpoľní prišelci prežívajúci atmosféru neznámeho prostredia. Pán farár tu bol iba na záskok, čo vyplynulo pri záverečnom príhovore, v ktorom s obdivom skonštatoval, aký poklad románskeho staviteľstva tu majú farníci vo svojom kostole.
Horlivo sme prikyvovali, a keď omša skončila, pridali sa k jeho slovám, orodujúc u jednej z tetušiek za fotenie. Rada nám vyhovela, čo-to nám porozprávala, z čoho mňa už tradične najviac nadchla informácia, že pod sklom skrývajúcim základy pôvodnej stavby zvykne vykukovať žaba.
Samozrejme, že som niekoľko minút strávila sústredením sledovaním, či nevykukne aj teraz. Len neochotne som prijala neúspech, ale museli sme pomaly ísť. Vonku sa opäť k slovu pýtali prvé kvapky dažďa, a tak sme rýchlo utekali, kým sme nepremokli na kosť, lebo nás čakalo ešte dlhé cestovanie. Ja som bola nemilosrdne vohnaná do prístrešku a môj otužilý záchranca vyzeral autobus do Topoľčian. On na rozdiel odo mňa úspešne. Aj keď v tejto situácii mi veru bol milší autobus než tvrdohlavá žabka.
Z Topoľčian sme sa do Partizánskeho a útulnosti sucha našej milej izbičky dopravili vlakom, ale ešte sme nestihli ani poriadne vyschnúť a už sme aj snovali plány na ďalší deň. Komu niet rady, tomu niet pomoci...
Alexie
