Užitočný i praktický výlet do Nemecka - 1. časť
Spojiť príjemné s užitočným. To sa stalo heslom našich výprav za nemecké hranice. Účelom bolo dopraviť naspäť maminu, ktorá si bola trochu poklebetiť so sestrou, pozrieť rodinu a samozrejme pri tej príležitosti zvečniť kadečo sakrálne, čo sa pripletie do cesty. Aj keď sa tomu občas málinko pomôže.
September bežal v plnom prúde, keď sme v nekresťansky skorú hodinu doslova ládovali do bratovho auta všetko podľa pokynov a potrieb osoby, ktorú sme na spiatočnej ceste museli do toho auta dostať tiež. Výsledkom bolo, že som sa na zadné sedadlá zmestila len vďaka svojej pokornej povahe. Bratov inak hrdý mercedes kombi, zmätený zo svojho náhleho prerodu na sťahovák, musel klesnúť nielen na duchu. Ale vyrazili sme.
Rakúsko zvyknem predriemať. Nočný deficit si pýta svoje. Našťastie šofér podobnému nutkaniu úspešne odolal. Okolo deviatej sa otvárali nielen moje oči, ale aj nemecké pláne pred nimi. A po čosi hodinke sme stáli z omnoho skvostnejšieho dôvodu, než na bežných diaľničných pauzách.
Plattling. Vystúpili sme opatrne a vďačne. Počasie sa totiž opäť rozhodlo dokazovať svoju roztopašnú nadradenosť voči bezmocnému človečenstvu. Bolo pochmúrne, ale dalo sa prejsť so suchou kožou. Zatiaľ. Môj brat odmietol testovať vlastnú vodotesnosť a pohodlne sa usalašil užiť si zaslúžený odpočinok. Nenaliehali sme, mal na to nárok. Ten náš nás hnal rýchlou cestou ku kostolíku. Pre presnosť treba dodať, že na domácej pôde by som ho kostolíkom nenazvala. Tento prívlastok som bez milosti priznávala len malým stavbám, čo sa mi vždy akosi viac zmestili do srdiečka. Ale exotika zahraničia dávala nádych tajomnosti a z toho plynúcemu záujmu aj rozsiahlejším objektom, ktoré by inak museli tvrdo bojovať o túto pozíciu. Možno divné, ale úprimné.
Neistota z neznámeho prostredia vždy dodávala rezkosť mojim krokom a držala som sa pri svojom zákonitom spoločníkovi tak oddane, až by ho to muselo vyviesť z rovnováhy, keby pravda v týchto okamihoch neprestával pre neho existovať okolitý svet. Nič mi však nemohlo zabrániť sledovať jedným očkom náhrobné kamene na cintoríne, ktoré vždy otvárali dvere mojej bezbrehej predstavivosti. So všetkou úctou samozrejme. Znamenali pre mňa viac než strohé fakty o životoch, ktoré tu plynuli pred nami. Ako vždy však okrem počasia bol našim tradičným súperom aj čas. Ani auto, ani trpezlivý šofér nemohol pridať dňu viac hodín a cesta bola ešte dlhá. Od malej rotundy sme rezko prebehli ku kostolu a s obrovskou radosťou postrehli, že dvere povoľujú nielen našej túžbe. Pustili nás nielen do zamrežovanej predsiene, ale aj do samotného srdca kostola. To moje sa potešilo. Zvyklo brať na milosť kostoly, síce veľké, ale zachovávajúce si skromnosť aspoň v interiéri. Niežeby som odmietala výzdobu či zdobený inventár, len sa akosi vnútorne preorientujem na umeleckú stránku veci. Sústrediť sa na duchovno, nájsť pokoj v duši, to sa mi jednoducho v týchto priestoroch nedarilo. Nie tak prirodzene.
Plattlingský Jakub sa mi prihovoril okamžite. Potierajúc akékoľvek jazykové bariéry. Oblúky po oboch stranách mu dodávali čaro práve vďaka tomu, že nad nimi panovali biele steny. Pod výzdobou by sa aspoň pre mňa strácali. Krstiteľnica panujúca v zadnej časti kostola bola vďačným objektom pre fotografov, mne sa zavďačila už len svojou samotnou existenciu. Pravda, mne sa ľahko hovorí, keď na túto povinnosť mám svojich ľudí. Teda človeka. Ten práve bohato využíval jej veľkorysé umiestnenie a snažil sa zachytiť vďaka nej celú atmosféru kostola. Ja som zatiaľ pokrývala náklady na moje prvé úlovky z tejto dobrodružnej cesty. Bohatšia o pohľadnicu a informačný letáčik som musela kruto pripomenúť časovú nadvládu a tak sme sa pokorne, ale spokojne vybrali späť k autu prebudiť statočného pohoniča.
Pokračovali sme ďalej. Nemôžem žiaľ povedať, že veselo. Obloha posmutnela ešte viac, a neblahé fňukanie sa zmenilo v zúfalý nárek a plač. Do Straubingu sme dorazili v hustom daždi. Mrzelo ma to nesmierne, pretože k tomuto kostolu som sa tešila. Boli sme tu už vlani a vôbec sme neváhali, či sa tu zastaviť aj teraz. Prichádzať k tunajšiemu kostolu je ako vstúpiť do rozprávky, i keď to musí znieť dosť absurdne, keďže ho obklopuje cintorín. Áno, ale žiadne iné prirovnanie byť nevystihlo viac čaro tohto miesta. Dokázalo mi vyraziť dych opäť, aj keď stratilo výhodu prekvapenia a nepríjemný dážď sa pokúšal prekonať silu okamihu. Fotenie však spŕška z neba sťažovala veľmi úspešne. Ale rovnako silné ako očarenie, bolo aj odhodlanie nenechať si ujsť príležitosť.
Len inštinktívne som zachytávala dôverne známe cvakanie fotoaparátu. Nevydržala som ale dlho. Obehla som kostolík skôr z povinnosti a túžby oživiť spomienky, než z momentálnej potreby. Keď som siahla na kľučku a povolila, vstúpila som bez zvyčajného ostychu. Sucho bolo podstatnejšie než obavy. Až keď som sa trochu otriasla a upokojila, obzrela som si kostolík aspoň tak ako dovoľovala mreža predsienky. Informačné brožúrky rozpútali v mojej mysli a pude sebazáchovy ostrú dilemu. Plecniak som nechala v aute a nemala som pri sebe ani drobné mince. Ale vidina úlovku bola silnejšia. Odhodlane som vybehla do dažďu a prebehla k autu, kde si užíval ďalšiu zaslúženú siestu môj brat, ktorého som tento krát ani neskúšala presvedčiť, aby šiel s nami za sakrálnym dobrodružstvom. Rovnako rýchlo som sa vrátila, a s vytúženými materiálmi som sa predsa len ešte raz vybrala do nečasu. Vedela som, že vo fotografickom zanietení môjho drahého životného partnera nezastaví ani žeravá láva, ani tsunami a tak som ho išla stiahnuť do bezpečia. Dážď sa zrejme rozhodol oceniť naše odhodlanie a chrabrosť, trochu sa pokoril a zmiernil. Ale my sme museli pokračovať ďalej.
O kostole vo Windbergu toho veru neviem veľa. Kým som prehrabávala kufor auta a odhodlane hľadala kdesi zapadnuté pršiplášte, ľahostajnejšia polovička nášho tímu zmizla v diaľke. Braček sa uvelebil a ja som sa opäť nepokúšala namietať. Aspoň jeden z nás nemusí skončiť ako zmoknuté kura. To druhé kuriatko som sa vzápätí rozbehla zachrániť. Neviem ako sa mu to podarilo, ale majstrovsky sa mi dokázal vyhýbať a tak z návštevy tohto kostola mám v spomienkach iba zmätené pobehovanie okolo jeho múrov. Až keď som začala mať obavy, že na mňa miestni obyvatelia zavolajú prinajmenšom domobranu, vzdala som tento boj. Nech si mokne. To je asi všetko, čo môžem o windbergskom kostole povedať. Je tam, na kopci...
Časové a poveternostné podmienky nás prinútili doslova za jazdy prehodnotiť naše plány. Regensburg sme si chceli pôvodne vychutnať a tešili sme sa na skvostné úlovky. Miesto bohatej nádielky sme sa ale museli uspokojiť so skromnou ochutnávkou. Okrajová časť Kreuzhof sa nás rozhodla odškodniť aspoň trochu. Kostolík, Dunaj, gaštany. Prestalo pršať a môj brat vyšiel z auta. Neviem ktorý z týchto javov vyhlásiť za prekvapivejší. Ku kostolíku sme sa veľmi blízko nedostali. Plot nepustil. Našťastie bol z pletiva, takže sme neostali úplne bez poznania. Milý kostolík, drobný, učupený. Zamávala som mu. K Dunaju sme sa dostali bližšie. Zvláštny pocit. Známy priateľ v cudzom svete. Dunaj spod našej hrádze. Veď ho vidím z okna nášho bytu. A on tu. Tiež som ho pozdravila. Však to bol zrejme on, kto vytiahol nášho autoseda z jeho skrýše. Svieži vzduch urobil svoje. Hneď sme boli ľahšej mysle. O to viac som mala ťažšie vačky. Krásne veľké gaštany boli prisilným lákadlom. Neodolala som ďalšej výletníckej trofeji.
V ten deň sme už počasie ani osud nepokúšali. Z diaľnice sme zišli až na odbočke na Hanau. Tu naša cesta končila. Aby sa na druhý deň mohla opäť trošku rozbehnúť.
Alexie
