Užitočný i praktický výlet do Nemecka 3 - karolínska hviezda a cisársky Gelnhausen

Hlavnou hviezdou tretieho dňa výprav bola Einhardova bazilika v Steinbachu, ďalšia z úžasných karolínskych pamiatok Hessenska. Od parkoviska k nej nebolo ďaleko. Môj brat aj sesternica síce bez prehovárania vystúpili z auta, avšak s predsavzatím doputovať k najbližšej kaviarni alebo aspoň lavičke. Čo príde skôr.

Mne však stačil jediný pohľad na podmanivú stavbu, ktorá na nás vykukla, aby som vedela, že tento zámer im jednoducho musím vyhovoriť. Môj brat bol nezlomnejší než kameň skrytý v názve tejto mestskej časti, tak som sa o svoje nadšenie rozhodla pokúsiť podeliť aspoň so sesternicou. Po vzore svojho parťáka najskôr odolávala tak prosbám, ako aj šteniatkovskému kukuču, ktorý som na ňu upierala.

Vtedy sa však pri nás zastavila pani, zjavne zaujatá cudzokrajným rapotaním a vymenila si s mojou spurnou sesterničkou pár nadšených viet. Keď nám ich Martina preložila, čo mne ani nebolo treba, stačili mi iskričky v očiach nápomocnej tetušky, konečne pookriala. Miesto troch sme ale nakoniec predsa len kupovali štyri vstupenky. Štvrtý mušketier neodolal volaniu svorky.

Ani na detskú reťazovku som nezvykla vyraziť spoza zábran tak nadšene, ako som vyštartovala k tomuto kostolíku. Je málo stavieb, ktoré by dokázali tak ohúriť a zaujať z každej strany. Mám rada tehlové múry. Akoby sa mi s dôverou odhaľovali. Nevedela som, kam sa skôr rozbehnúť. Objať múry, vniknúť do tajomného vnútra, či zbehnúť do podzemia.

Vnútorné priestory ma dostali jna prvý pohľad. Ako niekoho ohúria maľby, mne podlomila kolená atmosféra jeho prostej jednoduchosti. Ktorá sa však skrývala len v jeho prázdnote, oproti interiéru plne zariadeného chrámu. Ako sa mi dôverne prihováral zvonka, tak dokončil svoju spoveď vo vnútri. Naši krehkí nadšenci si nechali čo-to vysvetliť a istú chvíľu sa zamýšľali nad vecami, nad ktorými by bežne vôbec neuvažovali. Vážila som si to a mala som radosť.

Nič však nemožno preháňať a keď sa potom usalašili na lavičke, pridala som sa k nim. Vybrala som z plecniaku niečo dobré pod zub, čo neuniklo bystrému zraku a čuchu malého psíka, čo sa motal v pokladni. Zjavne tu bol doma. Hneď sme mali o kamaráta viac. Kým my sme sýtili naše telá a môj nezlomný fotograf sýtil svoje potreby, tak mi v ozvene cvakania spúšte pomaly dochádzalo, ako je všetko tak, ako má byť. Možno máme každý iné záujmy, a nadšenie nachádzame v úplne odlišných veciach, navzájom sa však akceptujeme. Kým jedny trpezlivo čakali na lavičke, druhý aj sám plnil svoju dušu i kartu vo fotoaparáte. Iba ja a malý psík sme pobehovali medzi nimi.

Na spiatočnej ceste sme sa ešte zastavili v mestečku Alzenau. Nemali sme tu žiadne veľkolepé plány, chceli sme sa len prejsť a obzrieť si malý hrad. Rozdelili sme sa. Kaviarenská dvojka šla uspokojiť svoje túžby, my tie naše. Hrad sme iba pozdravili. Vstup, do ktorého sme vkladali nádeje, že nám otvorí cestu k svojím tajomstvám, však bol určený iba pre klientov viacerých úradov, ktoré tam sídlili. Museli sme sa teda uspokojiť len s nádvorím.

Nenechali sme sa ale znechutiť a vrátili sme sa do centra. Cestou som sa celkom pobavila pohľadom na prvý školský vlak, ktorý som kedy videla. V našich končinách bývajú raritou aj školské autobusy, ale vlaky určené iba pre žiakov, to ma zaujalo. Zablúdili sme aj do informačného centra, ale už nás veľmi neprekvapilo, že pre nich bola pre zmenu rarita naša túžba po turistických magnetkách. Inak boli veľmi ústretoví a milí, aby sme im nekrivdili.

Pomotali sme sa uličkami, zablúdili do darčekového obchodu, aby sme predsa len neodchádzali naprázdno. Aj keď kancelársky zakladač s motívom mačičiek zrejme nemožno rátať medzi tradičné suveníry. Ale mne sa páčil. Kým sa k autu vrátili aj blažení kaviarníci, my sme sa prešli popri potoku. Chcela som doplniť svoju zbierku gaštanov, ale niekto ma zjavne predbehol. Nevadí, hlavne že o pár minút sa stretli a pokračovali v ceste štyri spokojné duše. A v suchu, pre zmenu.

Posledná výprava pred návratom do domoviny, bola spojením poznávania, tradičného dokumentovania a plnením si príjemných rodinných povinností. Začínali sme ako štyria mušketieri. Prvý bod programu bol rodinný domček našej druhej sesternice Janky, v dedinke či mestečku Langenselbold. Vďačne sme sa uvelebili v záhradných kreslách, blažene si vychutnávajúc kostrbaté slnečné lúče. Niet divu po tých skúsenostiach. Ja som sa snažila získať si sympatie ich mačičky, ktoré však bola ochotná prejaviť až po podplatení obľúbenými maškrtami. My sme si apetít uspokojili špagetami a pizzou.

Ale to už nás dvoch svrbeli nožičky. Svet volal. Posádka bohatšia o Janku teda vyrazila smerom na Gelnhausen. Keď sme našli parkovacie miesto, prešli sme len kúsok a už nám pred očami vyrástli múry románskeho cisárskeho paláca - Kaiserpfalz, aby sme boli presní. Zvyšky jedného sme videli už vlani v Seligenstadte, ale tam nie sú prístupné pre turistov.

Bola som úplne vo vytržení. Mám rada hrady, kaštiele, zámky, kostoly. Ale skôr ako zachovalé stavby, duša mi ide z hrude vyskočiť práve medzi múrmi, ktorých strechu tvoria už len samotné nebesia. Možno pre ich otvorenosť, zraniteľnosť, dôvernosť. Sama neviem. To bol pohľad, vážení.

Môj brat a sesternička Martina zavelili na tichý ústup. Jej sestra nám však vynahradila sklamanie, pretože neváhala ani minútu. Ani sme sa nenazdali a už dychtivo trielila do pokladne. My sme jej boli samozrejme v pätách. Najskôr sme si prezreli malé múzeum na poschodí budovy, z ktorej sa prechádzalo k samotnému palácu. Malo svoje čaro, fragmenty z paláca len posilňovali moju túžbu stratiť sa medzi jeho múrmi. Nemusela som žiť v napätí dlho.

Prešli sme opäť cez pokladňu a už sa nám otvoril svet do minulosti. Mužskú zložku sme nechali napospas jeho tempu a potrebám, my, nezaťažené fotografickými povinnosťami, sme okamžite začali prieskum. Vo svojej sesternici som objavila rovnocennú parťáčku a konečne po celoživotnom podozrení som prestávala mať pocit, že ma do tejto rodiny priniesol dezorientovaný bocian. Je nás teda viac... :)

Nevedeli sme, kam sa skôr rozbehnúť. Všetky priestory boli prístupné. Bolo to neskutočné. Čo nás čaká, keď vybehneme hore schodmi, prejdeme cez nízke vstupy, či zbehneme dole do srdca paláca? Janka žasla, aký svet sa jej skrýval pár kilometrov od domu, a ja som si jej úžas vychutnávala s istým zadosťučinením.

Vonku nás však čakali ostatní, medzičasom rozrastení o ďalšieho člena. Tretia sesternica Geralda sa ochotne pridala k veselej rodinnej partii. Šli sme teda za nimi. Ako malá turistická skupinka sme sa vydali uličkami mestečka. Hore na vyvýšenine sa skveli vežičky Marienkirche, ktorý sme videli už z cisárskeho paláca. Cieľ bol teda jasný.

Dievčatá sa chichotali a zabávali na tom, že síce boli v Gelnhausene už nespočetne krát, ešte nikdy ich nenapadlo sa prejsť len tak bezcieľne jeho uličkami alebo nebodaj vyjsť až hore na historické námestie a ku kostolu, ktorý vnímali len ako bežný kolorit. Až výprava z rodného Slovenska a jej bláznivé nápady spôsobila tento zvrat v ich životoch. Ale zjavne si ho užívali.

Hore pri kostole klesli na prvú lavičku, aby sa vydýchali z toho výstupu a samotného faktu, že sa ne neho podujali. Iba Janka už bola nezvratne nakazená našim nadšením a spolu s nami obehla celý kostolík. Keď tak stála s tichým obdivom pred nádherne zdobeným portálom, bola som neskutočne vďačná, že sme jej mohli sprostredkovať tento dar. Ale rovnako som sa tešila aj z pojašenej skupinky na lavičke, ktorá si užívala už len to, že je spolu. Aj to je vzácne.

Vrátili sme sa na námestie. Točila sa mi hlava, ako som zúfalo chcela vidieť všetko okolo seba. Každá budova čosi v sebe skrývala. Typickú architektúru, ktorú som poznala len z pohľadníc, som mala ako na dlani. Našli sme aj pamätník slávneho rodáka Hansa Jakoba Christoffela von Grimmelshause, ktorý napísal známe dielo z čias 30-ročnej vojny. Náš pastier však už svoju čriedu nenápadne smeroval ku Kostolu sv. Petra. Aby sa mu však ovečky nebodaj neroztratili, navigoval ich až do malej kostolnej záhrady, kde si opäť našli pohodlné miestečko na vyhriatej lavičke.

On sám zatiaľ pokúšal osud a akoby nič preliezol nízky plot, aby ukoristil detailnejšie zábery hrdých levov románskeho portálu na južnej strane kostola. My s Jankou sme objavili kamennú kazateľnicu, ktorá teraz už len zdobila záhradu a už aj sme sa rozbehli si z nej trochu zakázať. Vychutnali sme si to.

Ja som sa ešte rýchlo poďakovala nebesiam a prozreteľnosti, že ten môj dobrodruh šťastne preliezol plot bez šrámov na tele a fototechnike, ako aj občianskej bezúhonnosti. Potom sme už skupinku odbremenili od sakrálnych záležitostí a vychutnávali si pokojnú prechádzku pokojným mestečkom. Osviežení zmrzlinou sme nabrali druhý dych. Bolo to veľmi príjemné, len sa tak motať. Aký nevšedný zážitok. Naozaj som bola vďačná, že som im mohla dať kúsok z nášho sveta. A že ho prijali.

Keď sme sa vrátili k autám, nerozlúčili sme sa. Ešte nás čakala jedna milá spoločenská povinnosť. Janka sa postarala o obed, Geralda o sladkú večeru. Bývala v dedinke Offenbach, v časti s názvom-Bieber, čo mi prišlo veľmi roztomilé. Ako verný zamestnanec pekárne s cukrárňou, neurobila hanbu remeslu a koláče so zákuskami, čo nás čakali, naozaj boli výnimočne dobré. Plný dobrôt, ale aj dojmov sme sa vybrali na prechádzku. Dobrovoľnú. Dokonalý dôkaz, že tento deň naozaj zanechal stopy v neotrasiteľných zvykoch mojich najbližších. Neoľutovali sme. Bolo tam krásne prostredie. Výhľady na zelené pláne, polia, lesy na okolo, a to všetko zaliate zapadajúcim slnkom. Mala som radosť, že si Gerry zvolila toto miesto na život. Rodinné puto sa opäť posilnilo.

Niet divu, že sme sa vrátili až za tmy. Rýchlo sme sa zakutrali do perín, na druhý deň nás čakali stovky kilometrov. Ale s maminou na palube už jedine rovnou čiarou smer Slovensko. Ale keďže ako nás dážď privítal, rozhodol sa mať svoje hlavné slovo aj pri rozlúčke, až tak nás to nemrzelo. Bol nám totiž verným spoločníkom takmer po celú cestu.

Alexie