Užitočný i praktický výlet do Nemecka 2 - konečne Frankfurt !

Nemecké počasie sa k hosťom veľmi zdvorilo nechovalo ani na ďalší deň. Ale na našu náturu si neprišlo. Zbalili sme dáždniky, sesternicu a hurá do nového sveta. Tento raz už sesternička Martinka vedela, do čoho ide. Premiéru mala vlani a nenechala sa odradiť ani teraz, i keď to bolo pre ňu plné nových zážitkov a poznania.

Veď kto by nám odolal.... :). Za to auto muselo odolávať náporom takého prudkého dažďu, že sme ledva videli cez zaliate okná. Neslávny začiatok. Smutno som rozoznávala siluetu Frankfurtu nad Mohanom. Lákalo ma veľké mesto. Túžby však zanikli v šumení dažďa. Nám by teraz duše pohladilo, keby aspoň trochu prestalo pršať.

Keď sme parkovali v mestskej časti Hőchst am Main, zľutovali sa nebesia, hoci len máličko. Neviem, či môj vyvolený funguje na vodný pohon, ale vzápätí opäť zmizol do neznáma. Ja som ostala stratená medzi jeho superschopnosťami a slimačím tempom môjho brata a sesterničky. Pripadala som si ako náš pes, ktorý vždy pobiehal medzi nami, keď sme sa mu roztratili pri hľadaní hríbov. Koho bude rozumnejšie držať sa... :)?

Justinuskirche nemala byť žiadna mini kaplnka, beztak chvíľu trvalo, kým som ho našla. Veľký kostol, zaujímavý a opäť karolínsky z 9. storočia. S našou bazilikou na Bratislavskom hradnom kopci si mohli ruky podať. Pravda, tento nemecký chrám sa z veľkej časti zachoval. Ale dážď potvorsky zmýva všetko čaro. Rýchlo som sa rozhodla obdivovať radšej interiér. Slimáčiky sa tiež doplazili rezkejšie ako obvykle a pred moknutím dali prednosť vnútorným múrom kostola, k čomu by sme ich za iných okolností museli zložito prehovárať.

Cítila som sa výnimočne. Zriedkakedy sa ocitnem v úlohe sprievodcu ja. Pri týchto dvoch bola dokonca i moja maličkosť zorientovanejšia v problematike. Bola to milá príležitosť predstaviť sesternici moje vnímanie kostolíkov. Už som sa nedivila, že nebesia plačú. Veď naša babinka musela tam hore od dojatia zaslziť. Že i tieto jej vnúčatá zablúdili tam, kde by ich tak rada vídavala aj častejšie.

No kým naše duše dychtivo vnímali každý detail, tieto dve po chvíli podľahli nepokoju a utiahli sa späť do dažďu. A ja som opäť prepadla zberateľskej vášni a zvedavo som začala skúmať stôl s materiálmi a suvenírmi. Musím spomenúť už na tomto mieste istú zvláštnosť, či skutočnosť. Nemecko trpí akútnou magnetkovou nedostatočnosťou. Skutočne. Informačné kancelárie, pokladnice historických objektov, darčekové predajne. Obiehali sme všetko a s minimálnym úspechom. Spomienkových predmetov neúrekom, ale klasické magnetky boli tabu. Keď sa kdesi výnimočne zadarilo, našli sme maximálne jeden motív. Mrzelo ma to, keďže som sa tešila, že sa konečne priateľom a kolegom odvďačím za magnetky, ktoré mi usilovne nosili z ich zahraničných výprav.

Na našej chladničke mali čestné miesto magnetky aj z malých slovenských dediniek, preto ma dosť prekvapilo, že tu sme i z miest odchádzali s prázdnymi rukami. Niekde, tak ako i v tomto kostolíku, ani nerozumeli, čo to vlastne pýtame. Či už, alebo ešte magnetky nenašli obľubu v turistickom svete tejto krajiny, ktovie. Aspoň pečiatku do cestovného denníčka sa mi podarilo ukoristiť.

Nechceli sme našich súputníkov nechať vonku na daždi pridlho, aby nám z nich náhodou nezmylo cestovateľské nadšenie, a tak sme sa aj my rozlúčili s kostolíkom, ktorým nám poskytol nielen prístrešie. Uzimené postavičky vonku už stihli medzitým zmapovať okolie a tak sme sa pridali k ich prieskumom. Dážď konečne pomaly ustával, prechádzka bola celkom príjemná. Navyše, keď sme neďaleko objavili hrad s hlbokou priekopou a pri ňom krásny výhľad na rieku Mohan.

Keď sme zišli dolu k vode, zazreli sme kompu a museli sme sa smiať. Takto pred rokom sme v Seligenstadte tiež narazili kúsok od kostola na kompu a pripravili tým tiež rovnakej dvojici dobrodružstvo z poznania pohnútok tohto činu. Bolo milé sledovať ich prekvapené reakcie, keď sme sa vtedy po preplavení na druhý breh a nafotení pár diaľkových záberov spokojne opäť nalodili na kompu.

Neváhali sme. O pár minút sa už história opakovala. Len už bez prekvapenia. Dalo by sa predpokladať, že po tých výdatných zrážkach som už musela na vodu zanevrieť, ale táto hoci skromná plavba nastolila opäť krehké prímerie. A ešte aj slnko začalo spolupracovať a poskytlo nám pár minut výhľad na krásnym svetlom zaliaty Justinuskirche. Škoda, že deň už pokročil a nám ostávalo už iba vrátiť sa domov. Cestou po ozaj širokej diaľnici nám každú chvíľu lietali nad hlavami pristávajúce lietadlá smerujúce na frankfurtské letisko. Našťastie aj zajtra mal byť vyletnícky deň a to nie hocijaký...

Alexie