Prelomový výlet do Dražoviec
Október 2007
Keď mi priateľ povedal, že pôjdeme na výlet do Nitry a pozrieme si aj kostolík v Dražovciach, tak som sa tešila ako malé decko pred výkladom s lízankami. Z celej tej vety ma do stavu blaženosti privádzalo jediné slovo. „Výlet.“
Keby by mi bol povedal, že pôjdeme na výlet hoc aj do Tramtárie, pozrieť si zbierku francúzskych kľúčov, tak sa poteším rovnako. Ale tento výlet mi dal podstatne viac než len to, že som uspokojila svoju neskrotnú potrebu sa vylietať.
Do Nitry sme prišli na večer a skôr, než sme sa vybrali do Dražoviec, tak sme sa v meste zastavili pri kostolíku v Párovciach. Teda aspoň si ho obehnúť z vonku. Keďže stál uprostred sídliska, tak ma nijako obzvlášť za srdce nevzal. Kým môj priateľ absolvoval svoju tradičnú dôkladnú obchôdzku mapujúc každý centimeter cez hľadáčik fotoaparátu, ja som po letmom obhliadnutí stavby venovala svoju pozornosť jeseňou sfarbeným listom a spravila som si z nich malú kytičku.
Potom sme už utekali ďalej, aby sme stihli predbehnúť slniečko, kým zapadne. Z mesta sme sa vymotali za pomoci miestnej MHD, ktorá však mala tak nešťastne riešené trasy, že by sme museli prestupovať toľkokrát, že bolo časovo výhodnejšie (aj keď naše ukonané nožičky rozhodne namietali, keby ich bol niekto počúval) pár zástaviek prekonať aj po vlastných.
Podobnú techniku presunu sme zvolili aj na istý kus cesty do samotnej dedinky z miesta, kde nás vysadil autobus (išlo o miestny priemyselný park:). Ale stačil jediný pohľad na kopec nad dedinou, aby sme sa s novou dávkou elánu vydali na malý pochod. Okrem sľubne sa črtajúcej prírodnej scenérie ma už teraz začínala prepadať predtucha, že tento kostolík bude stáť za to. Niečo na ňom jednoducho bolo. Už len to že stál na kraji zrázu mu dávalo akúsi hrdinskú vznešenosť.
Do dedinky sme sa teda dostali veľmi jednoducho, cesta inam nepustila. Tu sme oslovili staršieho miestneho gentlemana s otázkou, ako sa dá najjednoduchšie dostať k samotnému kostolíku. Odpovedal nám, že jedna cesta vedie priamo, ale je tu ešte jedna, ktorá síce ide naokolo, ale je pohodlnejšia a schodnejšia. Potom si letmým pohľadom ošacoval môjho priateľa a zrejme pod vplyvom istých predsudkov voči prišelcom z mesta, nám šalamúnsky odporúčal tú druhú.
Slušne sme sa poďakovali, oprášili pošpinené ego a bez zaváhania sa vydali priamo k chodníčku vedúcemu strmo nahor. Po pár metroch sme síce sklonili hlávky, ale nebolo to pokorou. Bol to naozaj dosť slušný výstup. Hlavne, ak vezmeme do úvahy fakt, že naše vnútorné taxametre už nejaké jazdné kilometre v ten deň narátané mali. Cítila som vlastné srdce ako na dlani a za frekvenciu môjho dýchania by sa nemusel hanbiť ani vysokohorský bernardín.
Ale potom to prišlo. Zdvihla som hlavu a pohľad, ktorý sa mi naskytol, dal môjmu telu pokyn, ktorý postrádal akúkoľvek logiku. Miesto toho, aby som zastavila, alebo aspoň spomalila, som sa dala do behu. Bolo to neskutočné. Zo zástavky, z cesty, ale aj pár metrov dozadu, sa mi stavba kostolíka zdala ešte veľmi vzdialená. Tak vzdialená, že som sa uchýlila aj k zbabelým myšlienkam, či tam vôbec má zmysel ešte dnes ísť. A nebyť tvrdohlavej motivácie dokázať opak sebe, i tomu pánovi, čo sa odvážil pochybovať o našich predpokladoch to dokázať, tak možno tieto myšlienky aj zvíťazia. Ale toto bola sila.
Stačilo pár krokov a akoby ktosi zamával čarovným prútikom a zmazal obrovský priestor, ktorý nás od samotného kostolíka vzdaľoval. Jednoducho bol zrazu na dosah. Stačilo len trochu pobehnúť. Bolo to také úžasné, že som sa pozrela na svojho priateľa a akoby som vtedy konečne pochopila, čo ho tak priťahuje k týmto stredovekým skvostom neopakovateľnej architektúry.
To čaro a sila v jednoduchosti, či striedmosti v porovnaní s honosnosťou neskorších ohromujúcich katedrál. A tak ja, ktorá som pôvodne mienila popreliezať skaly a kroviny v okolí, kým sa môj fotografický nadšenec vyjaší na svojom poli pôsobnosti, som bola nakoniec prvá, ktorá sa rozbehla ku kostolíku, aby ho videla úplne zblízka. Videla a cítila.
Bol malý a jednoduchý, ale jeho majestát, ktorým o sebe dával znať už z takej diaľky, tu v jeho bezprostrednej blízkosti bol ešte dôraznejší. Úžasný kostolík, na úžasnom mieste. Akoby ste stáli na konci sveta. Či skôr na jeho začiatku. Keďže ten koniec by vás priviedol skôr na pochmúrne myšlienky. A ja som naopak cítila príval slobody a nadšenia. Pre seba i svoje myšlienky. Skryla som sa do závetria jeho stien a dala im voľný priebeh.
To by však už bol iný príbeh. Tento mi raz a doteraz tomu tak je, dal do srdca vzácny dar, či skúsenosť, ktorá len sama vie ako, ale vždy spôsobí, že ma podobná ponuka ako prišla na jeho začiatku, poteší už aj z iných dôvodov, než len predstavou a nadšením z výletu.
Tesne pred odchodom, keď uz sadala tma, sa nám kostolík odvďačil ešte raz. Oddychovali sme pod temenom kopca, na ktorom stojí, a nevideli sme naň. S istou nádejou sme vyšli ešte posledný raz rozlúčiť sa pohľadom, keď sa nám ukázal v novej kráse, ožiarený svetlom reflektorov...
Alexie
alexie@apsida.sk
Ďalšie články o Dražovciach: profil kostolíka, Genius loci
