Turistický výlet za gemerskými rotundami
Na zážitky a skúsenosti bohaté bolo aj naše ťaženie, ktoré začalo v jeden horúci letný deň v Tornali. Toto mestečko bolo síce len naším východiskovým bodom, ale keďže sme mali slušnú časovú rezervu do odchodu ďalšieho spoja, tak sme sa vybrali trochu ho omrknúť.
A veruže sa oplatilo. Rozhodne pre mňa. Po krátkej prechádzke sme objavili malý mestský park, ktorý som rozhodne nemohla nechať bez povšimnutia. Bolo ešte len ráno a tak plná energie som sa vybrala dôkladne ho preskúmať.
Výsledky môjho prieskumu boli viac než uspokojivé. Najskôr som vybehla k malej kamennej jaskyni, pričom ma nemohol zastaviť ani menší horolezecký výstup. Bola by som tu schopná stráviť aj pol dňa a už reálne hrozilo, že nebude celkom jednoduché ma presvedčiť, aby som sa vrátila, ale nasledovné zistenie ma presvedčilo aj samé.
Idylické miestečko, ktorého bezprostredné okolie ma tak nadchlo, stratilo na svojom čare, len čo vám isté charakteristické skutočnosti dali poznať, že ľudské správanie niekedy naozaj svojou prízemnosťou dáva dôvod sa domnievať, že niektorí jedinci sa museli pozastaviť vo vývine.
Ale rozhorčenie a sklamanie sa rozplynulo, keď som sa rozbehla k síce zanedbanému, ale pre moje všetečné potreby dokonalo vyhovujúcemu malému amfiteátru. Tu som si vzápätí užila v spoločnosti červeného dáždnika svojich necelých 15 minút slávy pred imaginárnym, ale o to vďačnejším publikom .
To však už čas začal skutočne tlačiť a my sme sa museli vrátiť na stanicu. Smer-Prihradzany. Cestu som si krátila sledovaním krajiny a nadšením poznávaním nepoznaného. V dedinke sme vystúpili plní nových síl a hneď za horúca sa rozbehli za jedným z cieľov na programe tohto dňa.
Po pár minútach sme dorazili na cintorín a tým pádom tiež k rotunde, pre ktorú sa práve Prihradzany dostali do poľa našej pozornosti. Rotundy majú svojské čaro a osobitosť a preto sa o žiadnej nedá vyhlásiť, že nedokáže zaujať. Ani táto nebola výnimkou. Len trochu smutná sa mi zazdala. Možno pre jej stav, ktorý by rozhodne ocenil pozornosť a predovšetkým zahojiť rany jej múrov.
O čo smutnejšie vyznievala táto skutočnosť v kontraste s krásnymi ružovými kríkmi v jej okolí. Chvíľkami sa mi zazdalo, že svojou krásou a živosťou pokorujú ubolenú stavbu, ale potom mi to prišlo skôr, akoby ju chránili. Ja som sa však utiahla do tieňa jej drevenej prístavby a vychutnávala si tak samotnú rotundu, ako aj jej zakvitnuté strážkyne.
Keď sme sa zberali na odchod, vyhliadli sme si skratku cez cintorín, keďže sme ešte chceli trošku zmapovať okolie a predovšetkým si vyhliadnuť nejaké príjemné tienisté miesto, kde by sme krátkym odpočinkom načerpali nové sily. Ako sme tak skúmali plot a možnosti jeho zdolania, zistili sme, že máme publikum.
Slušne sme sa pozdravili drobnej staršej pani, ktorej bystré očká sledovali naše prieskumné snaženie. Zlatá, milá tetuška nelenila a rezkým krokom nás dobehla. Po pár úctivých vetách objasňujúcich našu prítomnosť a pohnútky a reakciách na ne sme pochopili, že teta rozhodne netrpí komunikačnými zábranami.
Spoznali sme sa celý rodokmeň jej rodiny, predovšetkým jeho členov spokojne odpočívajúcimi pod našimi nohami, ako aj stav a aktuálne činnosti tých, ktorí si ešte užívali slasti života. So všetkou vďačnosťou sme odmietli pozvanie na kávu, ale radosť sme tetuške neodopreli a urobili sme jej pár záberov, pre ktoré nám s nadšením pózovala.
Žiaľ čas opäť dával o sebe znať a tak sme museli pokračovať v našej výprave. Prišli sme síce o priestor na oddych, ale táto milá miestna žienka za to rozhodne stála. Obehli sme len bezprostredné okolie, ale i tak sme sa dostali možnosť potešiť sa pohľadom na celé roje malých žltých motýlikov, ktoré sa osviežovali vo vzácnych kalužiach vody. Tiež sa nám dostalo príjemného osvieženia v podobe lesných černíc. A šlo sa ďalej.
Pôvodné plány sa nám trochu prekombinovali a išli sme podľa improvizačného harmonogramu, keďže pôvodne sme netušili, že spoj z Tornale bude zachádzať až do Prihradzian. Ušetrili sme teda jednu pešiu túru, no druhá nás ešte len čakala. Našťastie cesta do Šivetíc nebola veľmi frekventovaná, lebo pokojne budem kráčať aj do Tramtárie, pokiaľ ma neofukuje jedno auto za druhým.
Takže to nakoniec bola príjemná cesta. Teda pre mňa. Pre môjho nepoučiteľného fotografického nadšenca bola aj trochu bolestnou, ba priam až tŕňovou. Vo vidine pekných záberov sa odhodlane vybral doprostred poľa, aby tak zvečnil vežičku kostolíka, ktorá z tohto smeru sľubovala nevšedné snímky.
Ja som si zatiaľ sadla na kraj cesty a vyhrievala sa na slniečku. Keď sa však náš cezpoľný reportér vrátil, tak som síce najskôr trochu podľahla pobaveniu, ale potom som ho zahrnula nefalšovanou ľútosťou a v rámci možností som ošetrila rany po nerovnom boji človeka s prírodou. Človeka, ktorý akosi pozabudol, že vybrať sa do podobných končín len tak naľahko v krátkych nohaviciach sa veru nevypláca. A tak sa mu teraz, zrejme rozpakmi nad toľko nerozvážnosťou, nôžky len tak červenali.
Ale aj na bolesť a pálenie sa zabudlo, len čo sme dorazili do Šivetíc. Táto rotunda by si zaslúžila viac než len pár riadkov, ktorej jej teraz môžem venovať. Márne by to boli pokusy, skúsiť zachytiť jej jedinečnosť a čaro do strohého opisu, a tak to radšej ani nebudem skúšať. Spomeniem len tichú siestu pod stromami v jej okolí, cez listy ktorých sme si užívali teplé slnečné lúče pri krátkom oddychu, ktoré sme si tu už dopriali. A tak len toľko zatiaľ. Dve dedinky, dve rotundy a jeden úžasný zážitok z nich...
Alexie
alexie@apsida.sk
Ďalšie články o gemerských rotundách: profil kostola - Šivetice, profil kostola - Prihradzany
