Sila malej kvapky... (o kostolíku v Kšinnej)

Ako málo stačí, aby sme zničili samých seba? Do akej miery sa vieme ubrániť sami pred sebou? Ako dokážeme unikať pred vlastným svedomím?

Takéto a im podobné myšlienky mi prebehli hlavou pri návšteve starého kostolíka v malej dedinke Kšinná neďaleko Bánoviec nad Bebravou.

Vybrali sme sa tam na výlet práve kvôli tomuto kostolíku, ktorý stráži dedinku z malého návršia. Je to statočný kostol. Hrdý a skrývajúci svoje osobité čaro. Ale jeho sila nebola iba v hrubých múroch, ktoré odolávali času, ale i nezáujmu, ktoré pustošili jeho dušu a poslanie.

Niekto by povedal, že to je nepoužívaný, zanedbaný, takmer zabudnutý kostolík. Ale zabudlo sa iba na jeho započatú rekonštrukciu. Prach, špina, pavučiny hovorili sami za seba. Keď budú prostriedky, čas, možnosti-potom sa bude pokračovať- môžete sa dozvedieť, ak sa budete pýtať.

Ja sa pýtať nemusím. Už dávno som sa naučila pozerať ponad toto všetko. Cez hrubé múry, kameň či tehlu vnímať čas, spomienky a minulosť. Poslanie a silu. Bez ohľadu na trosky či ruiny. Vedeli vypovedať omnoho viac, než oslnivý lesk povrchnej nádhery. Aspoň mojej duši. Aj teraz sa jej dostalo cenného svedectva. Stačila jediná veta, prosté konštatovanie vyslovené v srdci nezlomného kostola.

So zvedavosťou, bázňou aj nadšením sme si prezerali interiér kostolíka. Teda skôr, čo z neho ostalo. Ten pohľad by sám o sebe bol námetom na rozprávanie, na zachytenie a rozobratie myšlienok, čo so sebou priniesol. Ja však chcem teraz spomenúť iba tú jednu, čo mi prebleskla hlavou, keď môj priateľ po praktickej analýze stavu kostola s povzdychom skonštatoval, že strecha vyzerá byť chvalabohu v dobrom stave, ale treba dúfať, že nezačne zatekať, lebo to by bola polovičná cesta k istej záhube.

Netuším prečo, ale istá časť mojej názornej predstavivosti sa okamžite dostala do stavu pohotovosti a pred očami sa mi v zrýchlenom slede začali mihať predstavy toho, ako nenápadný a naoko neškodný pramienok vody začne prenikať pomery škárky dreveného stropu. Veď aj ja sama by som povedala, že takých pár kvapiek galibu nenarobí a veľkú hlavu by som si z toho nerobila. Veď je to len trochu vody. Viem, že voda a strecha nejdú veľmi dohromady, ale čo si robiť zbytočné starosti pre takú maličkosť.

Bleskový scenár mi však v hlave pokračoval. Malý pramienok vody sa sýtil ďalšími kvapkami, naberal na svojej sile a vplyve, až skutočne z týchto zanedbateľných kvapiek sa stala hrozba pre celú stavbu. Napadlo mi, že tak je to aj s ľuďmi. Vedia čo im škodí, čo ohrozuje stavby ich vlastnej existencie. Hodnoty, z ktorých stavajú múry svojho života. Priority a presvedčenia. Vedia a poznajú ich.

A potom sa kdesi zjaví malá kvapka čohosi, čo jej s tým v ostrom kontraste. Aj to poznajú a vedia. Ale povedia si, že je to len kvapka, čo toho veľa nenamúti. Nemrhajú námahou, voľou a snažením, aby pre tú malú kvapku niečo menili. Veď kvapka ich nemôže ohroziť. Tak sa obhája pred svetom i pred sebou samými.

Viac však kvapke netreba. Živená silou skrytou v svojej domnelej slabosti. Pomaly preteká a hľadá si svoje cestičky k cieľu. Preniká všade. Neponáhľa sa. A je dôkladná. A až keď udrie celou svojou silou, tak dá poznať svoju moc. A potom už niet cesty späť. Podomelie múry, základy, celú stavbu. Celého človeka. Už nemá zmysel zachraňovať trosky.

Tak ako stavba, tak aj človek sa musí začať stavať odznovu. Na nových základoch. Pevných a istých. Snáď budú tieto trosky poučením. Aj pre mňa. A nepoviem si, ako mnoho krát, keď duša, srdce i svedomie bijú na poplach, aby pre pár kvapiek nerobili paniku. Snáď si spomeniem na malý kostolík, ktorý ma tak zaujal a tiež na tú predstavu, čo by z neho ostalo, keby sa tým kvapkám podarilo svoje dielo. Obyčajným kvapkám, pre ktoré sa svet nezrúti. Alebo aj hej...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Kšinnej: profil kostola