Meninový výlet do Bíne

Asi už nikoho neprekvapí, že keď sme zvažovali, kde osláviť tohtoročný Silvester, tak sme do úvahy brali predovšetkým to, aké „úlovky kostolíkov“ by sme cestou, či priamo na mieste, mohli uloviť. Aký novoročný darček zaslúži naša apsida.sk. Koniec koncov bol to jej prvý Silvester :).

Po zrelej úvahe, analýze možností, lokalít a dopravného ruchu prešlo víťazne sitom Štúrovo. Na to, ako teda pokoríme tento odľahlý kút južného Slovenska, som sa tešila hádam už niekedy od septembra. A to som ani netušila, čo všeličo nečakané má pre mňa tento výlet pripravené. A nielen on.

Aby sme toho postíhali čo najviac a neuštvali sa hneď spočiatku roka, ostali sme v milom ale aj dosť studenom Štúrove zopár dní. Na druhý januárový deň padla voľba na Bíňu. Tento kostolík som poznala z obrázkov už dlho a tak som sa tešila, že konečne budem bohatšia aj o bezprostrednú skúsenosť. A keďže som mala meniny, bola som zvedavá aj na prekvapenie, kvôli ktorému som domŕzala tiež už hádam od septembra.

Mali sme dohovorené stretnutie s pánom farárom, tak sme šli s príjemným pocitom, že sa dostaneme aj dnu, do kostolíka. A veru som sa nestihla ešte len ani poriadne pokochať prvým pohľadom na impozantnosť tohto kostola, keď sa pán farár objavil.

Čaro tohto kostolíka, by som s prehľadom zaradila k tej skupinke, ktorej vdýchol život kostol v Diakovciach. Tam som totiž pochopila, že ma dokážu očariť aj veľké kostoly, ktoré som dovtedy tak trochu zaznávala. Ako zvonku, tak aj zdnuka mal aj tento kostolík čo ponúknuť. Zbytočne sa budem pokúšať presne opísať, čo všetko dokázalo upútať moju pozornosť natoľko, že keby to bolo možné, ostanem stáť s otvorenými ústami. To treba vidieť. Aspoň na fotkách.

Za zmienku tiež stojí spomenúť, prečo som vlastne nemohla ostať zízať s pusou dokorán. Už na samotný výlet do Štúrova som išla s nepríjemným pocitom, že som zrejme podcenila vietor a používanie balzamov na pery. Moje podozrenie sa však nepotvrdilo.

Pokračovanie bolo totiž trochu dramatickejšie. Nakoniec sa z toho vykľula dosť bolestná skúsenosť, ktorá skončila až na bratislavskej pohotovosti, ale v čase nášho putovania po Bíni som ešte statočne čelila príznakom aj bez lekárskej pomoci. Každopádne som vtedy toho veľa nenarozprávala. Aspoň bol o nevšednú skúsenosť bohatší aj, inak môjmu nepretržitému štebotaniu vystavený, priateľ.

Keď sme dostatočne nabažili svoju zvedavosť, ponúkol nám náš milý, obetavý spoločník, že nám otvorí aj dvere do sveta rotundy, ktorá už svojím vonkajších vzhľadom naznačovala, že mi vrchovato vynahradí, o čo som bola ukrátená veľkosťou kostola.

Doteraz som nemala veľké šťastie na to, aby som sa dostala do sŕdc rotúnd, ktoré sme už stihli navštíviť, tak mi srdiečko len tak poskočilo radosťou. A veru sa ešte vyskákalo. Stačilo prekročiť prah a celé moje vnútro ovládlo tiché nadšenie. Jednoduchý oltár, uprostred toho malého, intímnosťou a dôverou naplneného priestoru. Okamžite mi prebehlo mysľou, akú silu musí mať eucharistia slúžená na takomto mieste.

Nebyť chladného vzduchu, ktorý ma prebral z blúdivých myšlienok, tak tam ostanem snáď až do jari. Vyšli sme von, poďakovali za čas, ochotu aj materiály, ktoré nám priniesol pán farár a utekali sa ešte pokochať rotundou a kostolom aj zvonka.

Do odchodu autobusu sme mali ešte nejaký čas, tak sme stihli v dedinke navštíviť aj poštu, v nedočkavej snahe dostať sa k poštovým známkam, o ktorých už bolo dlhšie avizované, že budú naším dušičkám veľmi blízka – išlo totiž o sériu s motívmi predrománskych a románskych kostolíkov. Mali sme úspech.

Takto potešení, a aj trochu odzimení, sme sa ešte vybrali preskúmať okolie. Objavili sme čosi ako hrádzu, po ktorej sme zašli trochu ďalej. Na jednom mieste sme zbehli ku Hronu, kde som sa na pár chvíľ popasovala s jej zamrznutým brehom a skúšala tak jeho hrúbku, ako aj reflexy môjho anjela strážcu a nervy toho pozemského, ktorý však rýchlo zabudol na rozčarovanie, keď objavil nečakané možnosti výhľadov na kostolík.

Iste by som sa dokázala prehrať s ľadom a kamienkami aj dovtedy, kým by sa netopil aj sám, ale autobusy nepustia. A hlavne nepočkajú. A tak sme sa museli vrátiť. Vytešení, vyzimení, rovnakí a predsa iní. Niečo som totiž ešte nespomenula. Práve pri tejto rotunde sa totiž odohralo čosi, čo sa stalo neklamnou predzvesťou toho, že raz my dvaja navštívime kostolík, aj za netradične iným účelom, než bude nafotenie jeho architektonických detailov. Síce som nemohla veľmi rozprávať, no na spečatenie tohto rozhodnutia stačí len jedno jediné slovo....

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Bíni: profil kostola - rotundy