Miesto, kde sa stretli nebo a zem... (o zrúcanine kostolíka v Haluziciach)

V živote si každý z nás prechádza rôznymi krízami. Niektoré pominú v krátkom čase, iné v nás zanechajú stopy ešte veľmi dlho.

Občas sme zmätení, vystrašení a bezradní. Túžime po východisku, pomocnej ruke, riešení, ale nemáme žiadny záchytný bod, nič čo by nás naviedlo k tomu ako a kde hľadať pomoc.

Inokedy máme predstavu, čo by pomohlo k vyliečeniu našej rozorvanosti, ale nemáme dosť síl, presvedčenia, odvahy či sebazaprenia, aby sme siahli k tomuto ozdravnému prostriedku. A presne takýto druh krízy u mňa býva ten, ktorý má svoju spojitosť okrem iného aj s rozpormi duše z pochýb a stratenosti vo viere a presvedčení, ktoré mi naopak pri ostatných krízach je neraz jedným z východísk.

Liek na túto bolesť poznám. Je osvedčený a overený. A ešte nikdy nezlyhal. No napriek tomu po ňom nedokážem siahnuť tak automaticky ako po tabletke na bolesti hlavy. Táto medicína ma jednoduchý názov-sviatosť zmierenia. Všeobecnejšie tiež označovaná ako spoveď.  

Preskočím rozoberanie všetkých rozpakov, predsudkov, odmietaní a pobúrení spojených s touto tak kontroverznou kauzou vo večných prekáravých diskusiách v názorovo bohatej verejnosti. Nechcem preto rozoberať cez čo, ale k čomu ma tento krok privedie. Či už cez rozhrešenie alebo nie, každý človek určite zakúsil v živote sladkosť odpustenia. Ten pocit úľavy z ťažoby výčitiek, pokoj a zmierenie s inými, či aj sebou samým.

Nemusí ísť vždy len o priame vyjadrenie ľútosti nad prehreškom, činom či v zlosti vyrieknutým slovom. Občas a predovšetkým vtedy, ak nevieme odpustiť sami sebe, je vykúpením už len to, že svoje trápenie vyslovíme nahlas. Pripustíme si jeho samotnú existenciu a spravíme prvý krok k jeho riešeniu. Už len to nám dodá silu.

Podobné a mnohé iné povzbudenia pre mňa znamená svätá spoveď. Žiaden výpočet hriechov a slabostí pre potešenie vopred ma zatratiť pripraveného kňaza, ako je približne vnímaná a vysvetľovaná tými, ktorí sa nikdy ani len nepokúsili o preverenie si svojej mienky. Napriek k tomu som k nej v poslednej dobe pristupovala tak rozpačito. Čím viac som po nej túžila, tým viac som sa jej vzďaľovala. Nevedela som nájsť silu prijať to, čo mi tú silu vedelo vliať zaručene. Váhala som. Blížili sa vianočné sviatky, bol advent a moja túžba po úteche sviatosti zmierenia narastala. Stratená, ale v obavách z nájdenia...

Až kým sa moje obavy nadobro nestratili v plnosti túžby. Celkom nečakane. Mal to byť len výlet na prevetranie po náročnom týždni. Priniesol mi však omnoho viac, než len priestor na odreagovanie. Našlo som totiž miesto, kde sa stretli nebo a zem.

Cieľom nášho výletu bola dedinka Haluzice. Či skôr kostolík na jej okraji. Opevnená zrúcanina, ktorej fotky sľubovali, že si moja dušička príde na svoje. Ani som však netušila ako veľmi. Keď som totiž zadychčaná náročnou cestou vbehla medzi múry, ktoré lákali už z diaľky, čakala som, že nasýtim svoju zvedavosť.

Pohľad, ktorý sa mi však naskytol, bol ohromujúcejší, než som sa čo i len mohla nazdať. Niekedy, keď sa čítavali príbehy o zjaveniach, som sa pokúšala predstaviť si, ako sa asi mohli cítiť aktéri týchto zvestovaní. Ohromení, ale naplnení pokojom. Takúto zmes silných pocitov som pocítila aj ja, keď ma obkolesili pevné múry kostola. Tiahli sa do výšky a nad nimi už len obloha. Akoby sa jej dotýkali. Oči mi skĺzavali po múroch a opäť som pohľadom blúdila k nebeskej klenbe. V tej chvíli a na tom mieste bola tou najskvostnejšou, akou sa mohol kostolík honosiť. Dávala mu silu a ducha do takej miery, že ani katedrála, v ktorej by sa slúžili omše v nepretržitom behu, by nebola silnejšou oslavou Boha v jeho prirodzenosti.

Opretá o múr chrbtom som klesla k zemi. Cítila som chlad kameňa a zeme, ale miesto nepohodlia dodávali skôr posilnenie sile dojmov z tejto vzácnej chvíle. Môže to znieť ako extatický úlet s prímesou sfanatizovanej mystiky, ale sila tohto okamihu bola práve v tom, že prišla úplne nečakane. Nepredchádzali mu žiadne hlbokomyseľné sústredenia a meditácie. Ešte pár minút predtým som sa štverala po kopcoch, šomrala na dopravu, počasie či náš nový statív a teraz, keď sme konečne v plnej poľnej dorazili k múrom kostolíka som tiež nemienila upadať do úvah a tranzov.

A ani som neupadla. Bola to len úžasná chvíľa pohľadu na tento stret tak vonku i v mojom vnútri rozhnevaných svetov. Miesto, kde si nebo i zem podali ruky na zmierenie. Len jeden pohľad, zlomok chvíle v čase života a moja dôvera v zmierenie opäť zaplnila tápajúcu dušu. A táto dôvera, nádej v odpustenie bola pre mňa v tej chvíli viac než samotné rozhrešenie, ku ktorému som takto nečakane našla opäť cestu. Cestu k zmiereniu so sebou, s mojimi slabosťami a vnútornými bojmi, so životom a všetkým, čo prináša.

Život je plný kríz, ale som vďačná za ten dar, ktorého odkazom bol a je i tento kostolík. Odkazom viery, ktorá mi dáva silu a presvedčenie. Nie v to, že sa mi vyhnú všetky krízy, ale v nádej, že cestu k ich prekonaniu možno nájsť i vtedy, keď to najmenej čakám. I vtedy, keď som presvedčená, že jej už niet...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o kostolíku v Haluziciach: profil kostola