A vtedy môj pohľad padol na kus kameňa, ktorý stál len tak opretý na plote vedľa kontajnera. Asi niekto nemal dosť odhodlania prehodiť ho dnuk ostatnému odpadu, napadlo mi.
Ale už počas tohto výstupu som vedela, že to bude jazda mojej porážky.Ten zarážajúci pocit udrel v plnej sile. Sile, ktorá by bola schopná mipodlomiť kolená, len čo sme vystúpili z auta.
Bol to pekný pohľad na pekný kostolík. Zaujal už z diaľky. Vybehla somprístupovou cestičkou a so zdvihnutou hlavou podrobovala jeho múrydôkladným prieskumom.
Pre mňa bol a stále je každý vstup do kostola ako dôverná návšteva. No čím okázalejšie boli priestory, ktoré ma prijímali, tým zložitejšie bolo pre mňa nájsť v nich hostiteľa.
Bola to moja vlastná krížová cesta, ktorou som si musela prejsť, kým sami z nanútenej pobožnosti stala kompasom ukazujúcim smer. Radcom adôverníkom. Kým som pochopila jej silu, poslanie, odkaz.
