O cene námahy (aj o kostolíku v Jalšovom)

Počas jednej z mládežníckych svätých omší zaznela veľmi zaujímavá kázeň. Rozhodne aspoň mne sa zavŕtala hlboko pod kožu. Začínala sa malou anketou medzi prítomnými, v ktorej sa kňaz niekoľkých mladých ľudí spýtal, ktorá akcia saleziánskeho strediska sa im v tom roku najviac páčila.

Nebolo treba zložito hľadať v pamäti. Každý odpovedal bez váhania a bezprostredne, aj keď sa odpovede líšili. Ja som tiež s potešením vysypala z rukáva za hrsť radostných spomienok. Mladý kňaz sa spokojne vrátil na svoje miesto a pokračoval ďalšou otázkou. No odpoveď už nešiel hľadať do pléna. Čo všetko mali tieto akcie spoločné? Zamyslela som sa, ale riešenie neprichádzalo tak spontánne rýchlo, ako pri prvej otázke.

Kázeň však pokračovala rozuzlením záhady, ktorá sa svojou jednoduchosťou, ale bezpochybnou opodstatnenosťou zapísala do môjho podvedomého archívu, kde ako aj zvyšok jeho obsahu, čakala v zálohe na svoju príležitosť, ako ešte zasiahnuť do zúrivého kolobehu mojich myšlienkových pochodov.

To, čo sme všetci vyslovili, malo jedného spoločného menovateľa. Išlo o akcie, výlety, podujatia, ktoré sme my sami pripravili. Ktoré sme organizovali, chystali, zabezpečovali. Hlavou mi prebehla ľahká matematika. Skutočne. To najkrajšie bolo práve to najzložitejšie. Niežeby sme nezažili mnohé úžasné chvíle na koncertoch a podobných akciách, ale eufória nadšenia z nich akoby vyprchala rovnako rýchlo, ako bežal čas počas nich. Nanajvýš pretrvala pár nasledujúcich dní. Ale tie, do ktorých sme vložili seba, svoj čas, námahu, pot či aj slzy, na ktorých sme bolí tí, čo robia radosť a nielen jej pasívni prijímatelia, boli tie, na ktoré sme si spomenuli ako na najlepšie. Všetky do jednej.

Toto nenápadné posolstvo ostalo zapísané v mojej duši. Bez ďalších slov a vysvetľovaní. Tie už plynuli aj samé. Vždy keď sa im dostalo príležitosti. A tá prišla raz celkom nečakane.

Rada rozdávam netradičné darčeky a občas o nejaký taký nečakaný aj požiadam. A tak som raz ušetrila môjho brata o lámanie si hlavy nad spôsobom, ako ma potešiť na moje narodeniny a poprosila som ho, aby nás vzal na výlet autom. Aké by bolo skvelé nebyť raz v zajatí cestovných poriadkov, vo večnom zápase s časom, dobiehaní na stanicu, prestupov, nekonečnom čakaní, siahodlhých peších presunov a ostatných neodmysliteľných potešení spojených s naším výletníckymi aktivitami v područí autobusovej či zelezničnej dopravy.

Moje prianie bolo mu príjemným rozkazom. Samotný výlet prebiehal podľa mojich predstáv a ja som si naplno užívala všetky vymoženosti ako podľa vopred kvalitne spracovaného scenára. Naľahko nabalená, usalašená na zadných sedadlách, pani času a trasy.

Skutočne sme za jeden deň postíhali toľko kostolíkov, ako by sme svojpomocne stihli za niekoľko veľmi náročných a nabitých víkendov. Niečo tomu však chýbalo. Niečo, čomu som sa ukrutne bránila pri každej zastávke, pri každom kostolíku. Nedovolila som tomu podivnému, vtieravému pocitu, aby si podmanil moju radosť z tejto úžasnej cesty.

Ale potom ma premohol. Posilnený práve o zálohu z môjho podvedomia. Akoby sa slová tej už dávno vyslovenej kázne stáli záštitou, ktorú si tento neodbytný pocit vzal proti mojej tvrdohlavosti popierajúcej jeho existenciu. Bola to posledná zástavka nášho výletu. Rotunda v Jalšovom.

Na malej vyvýšenine nad dedinou, poloha, ktorej mohli konkurovať už len kostolíky poskrývané hlboko v lesoch. Pre môjho brata bola však jedinou výzvou. Ako prehnať svoje výkonné auto vo vhodnom teréne. Jeho brilantná jazda nám bola kráľovskou službou. Až k dverám samotnej rotundy.

Ale už počas tohto výstupu som vedela, že to bude jazda mojej porážky. Ten zarážajúci pocit udrel v plnej sile. Sile, ktorá by bola schopná mi podlomiť kolená, len čo sme vystúpili z auta. Veď stačilo len vystrieť ruku a mohla som privítať aj túto rotundu ako všetky ostatné kostoly a kostolíky, ku ktorým sme doteraz dorazili. Ale zrazu sa mi ničoho podobného nežiadalo.

Rotunda bola  pekná. Nie príliš veľká, s vežičkou, na kopci. Spĺňala väčšinu kritérií, aby sa s prehľadom nominovala do top stavieb v mojej zbierke favoritov. Čo ako som sa však snažila, nijako som nedokázala prebudiť v sebe to nadšenie, erupciu dojmov a spokojnosti, ktoré som krotila dotykom, pozdravom dlane múrom.

Jednoducho to nešlo. Bezcieľne som obchádzala celú stavbu, skusmo pozorovala horúčkovite fotenie, ale akoby som toho nebola súčasťou. Nič ma neťahalo detailne skúmať rotundu ani okolie, ani nahlasovať svoje malé objavy, akoby som to zvyčajne už dávno robila. Prehodila som len pár zdvorilostných komentárov a išla za bratom, ktorý s väčším oduševnením, než som ja práve predviedla, kontroloval stav svojho auta.

Čo sa to dialo? Prečo som sa nedokázala tešiť? Veď viacej ma dojali návštevy veľkých bazilík, ktoré som nemala práve v obľube, než rotunda, ktorá mi ako na dlani ponúkala všetko, po čom moje srdiečko prahlo. Vedela som len to, že táto neprirodzená odmeranosť ma sprevádza po celý deň. Ale iba teraz si ma podriadila úplne.

Prečo? Veď sme vystúpili pri krásnej rotunde, ktorá si zaslúžila podstatne viac, než tých pár strohých slov, ktorými som ju ohodnotila. Ale odpoveď sa už núkala aj sama. Čo ako bola podmanivá, chýbal jej kus toho, čo robilo naše výlety takými akými sú. Teda nie jej, ale nám.

Veď ako je možné sa naplno tešiť z niečoho, čo sme dosiahli len hrdinským vystúpením z auta? Ako nenahraditeľne a citeľne mi chýbalo to narastajúce nadšenie, živené časom a energiou, námahou a snahou deliacou cieľ od bodu počiatku.

Nie nadarmo sa moje najkrajšie spomienky viažu na ten úžasný prvý pohľad, prvé zazretie obrysov kostolíka, keď lapajúc po dychu zanechávame za sebou útrapy dosiahnutia jeho samotného. Útrapy, ale aj tiché očakávanie, ktoré sa pozvoľna mení v skutočnosť.
Keby sa ma ten mladý kňaz spýtal, čo majú spoločné najkrajšie výlety, ktoré sme zažili, už by som s odpoveďou neváhala. Bola by veľmi podobná tej jeho.

Niežeby som už nikdy nešomrala, keď sa v plnej poľnej plahočíme kdesi do kopcov, ktorým akoby nebolo konca, derieme podrážky na nekonečnej šírine asfaltu snažiac sa prebojovať z jednej dedinky do druhej alebo netúžim rozbiť hodinky neľútostne zdôrazňujúce, že žiaden spoj nepočká, ale keby som si mala vybrať, tak by moja voľba bola nemenná.

Aj keď obdarím svojho brata blahosklonným úsmevom vždy, keď sa spýta, či to nie je paráda, že nás vysadil bezmála priamo pred oltárom. Radi totiž ešte využijeme jeho služby, za ktoré sme úprimne vďační, len si dobre premyslíme plán a ciele cesty. Pretože sú také, ku ktorým rozhodne odvoz oželieme. Pretože vieme prečo...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články: profil kostolíka