Neviditeľné rany duše (o kostolíku v Štvrtku na Ostrove)

Myslím si, že nie je veľa období v cirkevnom roku, ktoré by boli vnímané viac rozpačito, predpojato a s takým odstupom, ako je pôst.

Tú rozpačitosť, predpojatosť a odstup pripisujem prevažne tým, ktorí vnímajú kresťanstvo len ako prežitok, slabosť alebo neschopnosť vnímať reálny svet.

Slovko prevažne som nepoužila náhodou. Ale preto, že nezriedka ani samotní kresťania nie sú si vedomí toho, aké možnosti a priestor sa im v tomto čase ponúka. A to viem, o čom hovorím, lebo som sa osobne ocitla na oboch stranách barikád. Či skôr všetkých troch.

Ako síce pokrstená, ale neskúsená a pasívna kresťanka, teda niekto, kto síce šetril predsudkami, ale rozpaky už zakryť nedokázal, som vnímala slovko pôst len v spojitosti s Veľkým piatkom a snáď aj Popolcovou stredou, keď som postrehla, že podaktorí jedinci dobrovoľne vynechávajú z jedálnička mäso. A matne si s pomínam, že som niekde počula, že niekedy v tomto období sa tiež nekonajú svadby a v časoch mojich starých mám ani žiadne zábavy a tancovačky.

Asi toľko v tejto spojitosti. Nič viac, ani menej. Nepátrala som ďalej po hlbších významoch, ale ani som nepochybovala o zdravom rozume tých, ktorí nejaký vnímali.

Keď sa moja pasivita začínala pozvoľna premieňať na aktívnejší prístup, nevedomky som sa zaradila k tej, pre mňa dnes nešťastnej, skupinke kresťanov, ktorí síce poznali históriu pôstneho obdobia, ale viazala sa im len s tým prísnejším pôstom dvoch dní, nedeľných bahniatok a podivnejších obradov Veľkej noci.

Tieto obdobia môjho života a duchovného zrodu sa dajú takto stručne, ale výstižne opísať. To tretie, keď som sa už vedome a s úžasom pripojila k tej spoločnosti, ktorá naplno prežívala bohatstvo tohto času, by si vyžadovalo omnoho viac p riestoru, aby som dôsledne zachytila všetko, čo toto poznávanie sprevádzalo.

A i keď sa mi len neľahko odoláva žiadosti duše o túto výpoveď, spomeniem aspoň zlomok tohto duchovného dobrodružstva, ktoré mi priniesol neraz tak opovrhovaný pôst a tiež aj návšteva jedného kostolíka neďaleko Bratislavy. 

To, čo v mojich myšlienkach a spomienkach spája pôstne obdobie a posedenie v tieni kostolíka v dedinke Štvrtok na Ostrove, je totiž tiež rovnako silné. A rovnako nepochopiteľné pre niekoho, kto sám nedá šancu pomôcť tak svojmu vnútru, ako by prirodzene dal svojmu telu, keby ho sužovalo nejaké trápenie, rana či bolesť.

Na malom múriku v blízkosti tohto kostola som totiž zažila niečo, k čomu pôstne obdobie priam vyzýva. Niežeby neboli počas roka možnosti, a predovšetkým potreba, ale týchto štyridsať dní je úžasnou a nenahraditeľnou šancou prijať túto ponuku, tak sám, ako i v spoločnosti. A potom, v tajomstve samotnej Veľkej noci sláviť a tešiť sa tiež v tichu, ale aj spoločne, ďakovať za uzdravenie, či prosiť za pomoc a podporu, ak ťarcha na nás dolieha i naďalej.

Bolo by totiž skutočne pochabé myslieť si, že pôst či moja skúsenosť od múrov kostola je zaručeným a konečným liekom. Zázrakom, po ktorom sa mení svet, ja i všetko v mojom živote. Je len prvým krokom, nesmelým úsmevom vo vráskach utrápenosti. Je nádejou.

Ako sa rana začne hojiť, až keď sa zbaví nečistôt, tak i duša sa môže začať hojiť, až keď sa prečistí. Až keď vyplaví zo seba všetko to, čo ju trápi a robí nečistou a nespokojnou pre nás samých. Ani tá rana na tele by sa nikdy nezacelila, keby v nej ostal prach a špina, ktorá by stále hnisala a žila.

Aj keby sme sa tvárili, že tam nie je, snažili sa presviedčať seba i okolie, že všetko je v poriadku, bolesť a zápal v nej by nám stále podlamovali kolená, oberali nás o silu a chuť ísť ďalej a rozožierali by nás stále viac. Keby sme sa chceli zachrániť, museli by sme pristúpiť na liečbu. Málokto by váhal pomôcť svojmu telu. Snáď preto, že tieto rany sú viditeľné a je prirodzené prijať liek, či masť, ktoré nás privedú k uzdraveniu.

Rany na duši však iní nevidia. A tak ich ľahšie skryjeme pred nimi, i nami samými. Možno preto, tak opatrne a nesmelo siahame po lieku. Po lieku, ktorý je rovnako účinný, rovnako dostupný a rovnako osvedčený ako ten, ktorý by sme prijali pri úraze na tele, ale zranenia duše už ním liečime len neisto, či s nevôľou.

Obe rany potrebujú rovnakú medicínu, aby sa uzdravili a tak zastavili svoj zničujúci proces. Očistu. Odstrániť špinu, vyplaviť vinu. Ani jedna liečba nie je ľahká. Obe bolia a obe sú náročné. Žiadna z nich nezaberá okamžite. Spočiatku prináša úľavu, ale k úplnému vyliečeniu je ešte dlhá cesta.

I ja som vtedy podvečer, sediac v závetrí kostola, ktorý mi dodával silu a odvahu, dala svojej duši šancu. Váhavo, presvedčená, že to nedokážem. Že ma to zlomí, poníži a tak bude bolieť ešte viac. S obavami, že to nemá zmysel, že možno len zbytočne prilievam olej do ohňa svojej rozpálenej duše, som však skúsila dať priestor slovám.

Nie tým v mojich myšlienkach, ale naozaj vysloveným. Počuť svoj hlas, vedomie, že sú počuté, mi zrazu dali poznať niečo nové a úžasné. Akoby sa moja bolesť, trápenia, výčitky voči sebe, obavy, pohŕdanie a všetko čo utláčalo moje vnútro a bránilo mu rásť a tešiť sa, sa tým, že to vyslovím síce v prvom momente zosobnilo a ešte viac trýznivo bolelo, ale potom tým, že bolo vypočuté ak oby strácalo na svojej sile.

Akoby som sa týmto podelením zbavila aspoň časti mojej ťažoby. A nielen trápeniam som vtedy dala preniknúť z mojej duše a svedomia. Ale i túžbam, snom, plánom. Takto vypovedané mi zrazu nezneli tak nedosiahnuteľne a neskutočne.

Rana na mojej duši sa otvorila. Musela síce začať krvácať, ale bolo to nutné, aby sa prečistila. Na niečo som dostala masti povzbudenia, niečo s trpkosťou, ale pre moje dobro ostalo bolestné. Zbytočné by boli klamlivé diagnózy. Pre dočasnú úľavu by som neskôr, keď by sa opäť prejavili, trpela ešte viac. Bol to len rozhovor. S túžbou vypovedaný, s ochotou vypočutý. Nepriniesol zázrak okamžitého vyliečenia. Priniesol však inú útechu. Pokoj, nádej, odvahu.

Podobne ako udalosti Veľkej noci. Najskôr odvaha prijať kríž, prinášajúci trýznenie úprimnej výpovede, pády a rany vlastného svedomia, ale i pomocná ruka a prísľub k novému životu. Nepripravujme sa o možnosť liečiť. Seba i ostatných. Prijmime ponuku a sami ju ponúkajme. Dostaneme sa nám útechy v oboch prípadoch.

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Štvrtku na Ostrove: profil kostola