Lekcia poznania (o kostolíku v Kline nad Bodrogom)

Občas získame najviac práve vtedy, keď neočakávame takmer nič. Presvedčila som sa o tom pri nedávnej návšteve jedného malého kostolíka.

Pôvodne sme sa k nemu vôbec nemali dostať, ale okolnosti sa vyvinuli tak priaznivo, že sme k nemu nakoniec predsa len zablúdili. Ale keďže toto rozhodnutie skutočne vyvstalo v priebehu posledných pár chvíľ, nemala som príležitosť si vytvoriť a pestovať akékoľvek očakávania, ako to mávam zvykom, keď sa vyberieme k nejakému kostolíku prvý krát. Je to potom úžasná sila okamihu, keď sa tieto predstavy zmiesia so skutočnosťou.

Teraz som však nebola poháňaná týmto živeným nadšením. Tiež som vedela, že máme necelú pol hodinu na návštevu kostolíka a preto snáď z opatrnosti som sa obrnila akousi obrannou predpojatosťou. Vedela som, aké je ťažké odpútať sa od miest, ktoré ma chytia za dušu. Nemohla som preto pripustiť, aby k niečomu podobnému vôbec došlo.

Jednoducho som túto malú odbočku na naplánovanej ceste brala len ako malé zdržanie. Mienila som sa iba s hrdinskou zhovievavosťou držať v úzadí. V podstate som vôbec netušila, kam vlastne mierime. Tak ako som netušila, akú lekciu poznania má pre mňa malý kostolík nachystanú.
 
Predsavzatia môjho chladného odmietnutia sa rozplynuli v okamihu, ako som kostolík zazrela. Bolo naivné si nahovárať, že by to mohlo byť inak. Tieto drobné stavby, múry svedčiace o moci času mali svoje pevné miesto v mojom srdci. Ono sa okamžite otváralo im, a oni sa rovnako vďačne otvárali jemu.

Kostolné múry, v ktorých sa už dávno odrážal len tlkot spomienok. Kostolíky, čo aké dávne, ktoré ale ešte slúžia svojmu účelu, žijú svoj život. Majú svoje spomienky, ale rovnako sa im stále nové zapisujú do tehál a kamenia. Pulzuje v nich ruch života a prehlušuje to dávne, čo možno čítať v kameni opustených múrov.

Múry týchto stavieb sú ako otvorená kniha, žijúca tým, že sa dáva čítať. A mne stačil jediný pohľad, aby som vedela, že stačí prísť bližšie, načiahnuť ruku a začať listovať. Pokoj a ticho. Nemenná súčasť šepotu vekov. Nie, nič podobné sa nedá naplánovať. Nebolo možné vstúpiť medzi tie úžasné múry, a odolať ich sile. Je to ako výbuch v samotnej hĺbke človeka. Darmo by som sa snažila presvedčiť samú seba, že je tomu inak. Aké hluché by muselo byť srdce človeka, aby nepočulo a aké slepé, aby nevidelo.

Ale nie toto bola lekcia, ktorú si tento malý kostolík pre mňa nachystal. Takéto úžasné svedectvo premeny samoty, dôstojnosti a zmyslu som nezažila prvýkrát. Tento kostolík však na mňa zapôsobil niečím navyše. To malé posolstvo, čo mi uštedril za tých pár minút, čo som pri ňom strávila, neskrývali tentoraz múry. Čo ako ma očarili. Ale bola to strecha.

Nová strecha, jasný dôkaz toho, že kostolík sa vymanil z ľudského zabudnutia. Strecha, ktorá mu istotne dávala možnosť, aby jeho múry opäť ožili zápismi života. Skvelá správa. Mala by som radostne pohladiť kameň jeho stien. Gratulovať. Ale nič z toho neprichádzalo. Skôr naopak.

Kontrast novej strechy, symbolu prítomnosti mi akoby privieral knihu minulosti, ktorej stránky by som už inak dávno hltala jednu za druhou. Gniavil to čaro zabudnutia, ktoré bolo kľúčom do môjho srdca. Nedokázala som prekonať túto vlnu nevôle.

Zmes sily múrov a trpkosti pri pohľade na dôkaz súčasnosti, pred ktorou som sa tak rada skrývala práve v objatí jej vyvrheľov. Darmo sa snažila bojovať sama proti sebe. Zatrpknutie a nevraživosť. Tie víťazili nad argumentmi.

A práve tento môj prehratý boj mi pripomenul večný spor mojej duše a rozumu. Stálu položku zoznamu mojich predsavzatí. Nemennú súčasť hŕstky rán duše stále sa hojace sviatosťou zmierenia. Nie, čo ja chcem pre druhých, ale čo oni chcú. Nie moje predstavy, ale tie ich. Nie, čo ja verím, že potrebujú, ale čo im chýba. Nie, čo mňa teší, ale im prináša radosť.

Vôbec to nie je zložité. Je to presne ako s týmto kostolíkom. Niet pochýb, že by som mu priala len to, čo je pre neho dobré. Dala by som, čo by som len mohla, aby som pomohla. Ale i tak to prvé, čo opantá moje vnútro je, čo by som pre neho chcela ja. Snáď by som neváhala obetovať jeho záchranu, pre podmanivosť jeho ošumelosti.

Moja predstava o jeho kráse. Podobne ako moja predstava o dobre pre iných. Presne na toto som si spomenula, keď sme odchádzali od kostolíka a ja som ešte stále zanovito šomrala za ukrátený zážitok. Všetky tie chvíle, keď som v najlepšej vôli pomáhala druhým. Radila a presviedčala. Ale podľa mojich predstáv. Ktoré i dnes narazili na kameň. Doslova.

Škoda, že sme nemohli ostať dlhšie. Rada by som si pokľakla medzi múrmi a zdvihla oči. A práve pri tomto pohľade sa pomodlila za všetkých. Aby sa im dostávalo čo im osoží. Bez ohľadu na to, čo pre nich žiadam.

Ďakujem kostolík v Kline nad Bodrogom. Ďakujem, že si taký krásny. A že ešte aj dlho budeš. Aj napriek tomu, že keby záležalo na mne, asi by to dlho netrvalo.

Alexie
alexie@apsida.sk