Stratený dych života (o kostolíku v Zacharovciach)

Jediná veta, pár prostých slov stačí, aby sa celý náš život obrátil naruby. Zlomok sekundy, ktorý zastaví svet. Svet nášho bytia. Každý ľudský život je pretkaný takýmito zvratmi. Malými, väčšími, tragickými. Ortiele osudu, ktoré pretvárajú naše cesty, i cesty našich blízkych. Každý odkloní, spomalí, či úplne zahatí naše kroky. Nešťastia, nezhody, zlé rozhodnutia. Po každom zostanú trosky, ruiny životov, snov a nádejí. Prázdno.

Každý podobný otras duše zanechá v nej svoju stopu. Niekedy šrám sklamania, bolestnú spomienku, či hlbokú ryhu, ktorú nezocelí ani veľmi dlhý čas. Aj taký vie byť život.

Nedávno som tieto slová šepkala múrom jedného kostolíka. Musela som. On sám mi totiž bol zosobneným takejto skúsenosti. Len drobná udalosť, čriepok prežitku, ktorý ma priviedol k týmto úvahám.

Kostolík na úžasnom mieste. Nie príliš vysoko, stratený a nedostupný, ale dosť nad všetkým, aby ponúkol útočište aj malým bolestiam strápených duší. Takéto kostoly boli vždy pre mňa symbolom azylu pred celým svetom. Hladila som ho pohľadom, pridávajúc do kroku. Jednoducho som sa naň tešila. Na jeho tichý majestát, pokoj, čo načerpám z jeho pokornej dôstojnosti.

Pár posledných krokov napĺňaných vrcholiacim nadšením. O pár sekúnd už priložím ruku k jeho múrom. Kdesi v mojom najhlbšom vnútri vírila tradičná zmes očakávania a radosti. A potom...

Stačil jediný pohľad, len záblesk okamihu a zo všetkého tohto pulzujúceho diania v mojej duši ostali trosky. Odraz skazy, čo vnímali moje oči. Vedela som, že kostolík bol poškodený, aj to, že žiadne opravy na ňom doposiaľ robené neboli, ale nebola som ani trochu pripravená na to, že ma jeho súčasný stav ochromí až natoľko.

Ten ohromujúci kontrast, medzi jeho osobitým čarom, ktoré rozhodne aspoň pre mňa jemu podobné kostolíky skrývali a neľútostnými stopami jeho osobnej tragédie. Ale tou osudovou ranou, ktorá mu predurčila, že takto raz poznačí aj moju dušu, nebola len spadnutá veža a trosky z nej. O tejto jeho bolesti sme predsa vedeli.

To, čo ma tak vyviedlo z miery, malo svoje korene aj inde. V pohľade, ktorý sa mi naskytol, keď som vybehla po schodíkoch až úplne blízko k nemu. Doničené múry, vytlčené okná, trosky spadnutej veže. Môj nemý úžas splýval s potupujúcim tichom jeho vnútra. Ostali len ruiny. Jeho poslania a môjho nadšenia.

Ja som bola príliš ohromená a užasnutá, aby som sa zmohla na slzy, on plakal. Ticho prerážajúce vzlyky poničeného plechu. Bála som sa dotknúť jeho múrov. Akoby som sa chcela pred ním skryť a svojím dotykom by som sa prezradila. A musela odpovedať na jeho nárek.

Nevyslovené otázky, na ktoré som nedokázala nájsť odpoveď. Nakoniec som našla aspoň odvahu sa ho dotknúť. Posadila som sa k jeho múrom, nehľadiac na nepohodlie a dopady jeho zanedbania. Vo vnútri mi stále rezonoval šok a následná bezradnosť, ktoré mi priniesol jediný okamih pohľadu na zmučený kostolík.

Tíško som sa začala prihovárať múrom. Akoby som chcela niečo vysvetliť, ospravedlniť sa. Tak ako jemu pred nie tak dávnym časom jediná udalosť naprosto zmenila chod života, tak aj nám občas zmení smer a hodnoty jediný okamih, či jediné slovo. Tragédie, diagnózy, krízy, občas i obyčajná ľudská zloba. Samozrejmé sa mení na vytúžené. A neraz aj nás dusia trosky zosypaných životov a snov tak silno, že sa už nedokážeme sami dostať na povrch.

Dych jeho života nezasypala iba spadnutá veža. Ale predovšetkým to, že sa nenašiel nikto, kto by mu život vrátil späť. Že ostal iba tým so spadnutou vežou. Vyhasínajúci pod troskami nevšímavosti. A tieto sutiny bolia mnohonásobne viac. Aj ľudské duše by vedeli rozprávať. Len keby ich mal kto počúvať...

A tak sa tá moja rozhovorila. Nemohla odhádzať kamene, zaskliť okná, ani podporiť rúcajúcu sa klenbu. Ale dala aspoň to málo, čo mohla - kúsok seba.

Odchádzala som smutná, ale nie sklamaná. A vďačná. Za malé, ale veľmi dôležité pripomenutie toho, aký vrtkavý vie byť život. Verím, že si na to spomeniem vždy, keď moje očakávania a náročnosť začnú zasypávať krehkú krásu môjho vlastného života.

A dúfam, že k tomu novému životu raz povstane aj kostolík v Zacharovciach. Dlhujeme mu to...

Alexie
alexie@apsida.sk