Poznaj sám seba (o kostolíku v Čečejovciach)

Biela sobota je jedným z najsilnejších dní sviatkov kresťanskej Veľkej noci. Svätá omša sa slúžieva po západe slnka, v žiari sviečok na slávu zmŕtvychvstalého Ježiša Krista.

Toto stručné konštatovanie obsiahnuté v dvoch krátkych vetách, dokáže vyvolať najrozmanitejšie reakcie.

Od súhlasného prikývnutia, cez nedbalé pokrčenie ramien, až po rozhorčené odmietnutie sprevádzané výsmešným opovrhnutím. Ja si však myslím, že toto tajomstvo je odkazom pre každého z nás. Keby aj odhliadnuc od samotnej postavy Krista a kresťanských dejín a súčasnosti.

Zmŕtvychvstanie predsa nemusí byť zákonite spojené len s návratom z večnosti, prázdnym hrobom, zázrakmi a zjaveniami. Každé povstanie z pádov, zrazení k zemi, úrazov a rán na duši i tele, každá zmena, rozhodnutie, riešenie-to všetko nás mení a pretvára. Vstaneme a sme iným človekom.

Nemusí isť vždy len o životné rozhodnutia, medzníky či voľby. Pre mňa je takýmto zázrakom premeny aj každý okamih, keď zažijem niečo silné, čo mi otvorí oči a dá mi nový uhol pohľadu. Lekcie života, čo nás položia na kolená, aby sme si uvedomili, akým darom je, že môžeme rovno stáť. Ale i prosté zážitky, stretnutia alebo chvíle, ktoré ma privedú k zamysleniu nad sebou samou. Ktoré ma menia, posilňujú, sú mi smerom a oporou.

A takéto jedno malé zamyslenie a otrasenie mojim presvedčením mi priniesla i návšteva kostolíka v dedinke Čečejovce. Možno i preto, že bola práve Biela sobota, dostalo sa mi tejto skúsenosti, preveriť jedno z mojich zrejme už priveľmi samozrejmých tvrdení o sebe samej.

Kostolík nás zaujal, keďže z prameňov a dostupných materiálov bolo zrejmé, že pre naše potreby nám poskytne námetov neúrekom. Stal síce priamo v dedine, ale len čo sme ho zazreli, keď sme zabočili z hlavnej cesty, bolo mi jasné, že vo mne zanechá dobrý dojem. Nešli sme úplne na slepo, keďže sme vedeli, že naším cieľom bude dostať sa rozhodne i dnu.

Tradičná procedúra zisťovania, telefonátov a dohovorov už bola za nami. Neďaleko kostolíka stál nízky dom, v ktorom, ako to už býva zvykom, býval duchovný miestnej farnosti. Pre presnosť je však treba, aby som sa poopravila. V tomto dome nie býval, ale bývala pani farárka. Kostolík patril Reformovanej kresťanskej cirkvi - kalvínom.

Nebola to pre mňa žiadna šokujúca novinka, aj keď sa zvyčajne len málo podieľam na tejto organizačnej časti našich výletníckych výprav a väčšina našich pútnických cieľov je pre mňa zahalená rúškom tajomstva, až kým nezačnem obiehať ich múry. Niežeby bolo na ne uvalené nejaké informačné embargo, proste môj záujem a dychtivá zvedavosť narastá priamo úmerne tomu ako sa približujeme.

Napriek tomu som tentokrát prichádzala aspoň s týmto základným informačným vybavením. Nebola som preto ani zaskočená, ani prekvapená. Bolo to len nezvyčajné. Predsa len kresťanské (v našom poňatí katolícke) prostredie dá človeku len istý druh skúsenosti a predstava ženy v bohoslužobnom rúchu vyvolá isté rozpaky.

Ale ja som bola a som a vždy budem tolerantná a rešpektujúca ostatných. Aspoň som o tom bola presvedčená. V otázkach viery o to viac, že som o tú svoju musela neraz bojovať. O rešpekt, dôstojnosť. Tak ako som ich vyžadovala pre seba, tak som ich chcela dávať aj ja sama. Ľahká matematika.

Na tento fakt som nepotrebovala žiadne rozsiahle objasňujúce teórie. Vystačila som si s citátom, ktorý ma raz kdesi zaujal a ktorý som odvtedy používala ako jediný, vystihujúci argument- „Nie je dôležité, ktorou bránou sa dostaneme do neba.“

Avšak tento kostolík sa stal pre mňa nečakanou, no o to prospešnejšou lekciou sebapoznania. Spomenula som, že ma zaujal už z diaľky. O to viac potešil moje estetické vnímanie svojim interiérom. Predovšetkým úžasnými maľbami stropu i stien, ktoré vyznievali ešte výraznejšie v kontrastne s jednoduchosťou okolitého priestoru.

Nepotrpím si nijako špeciálne na maliarske umenie, ale pri týchto maľbách som si veru koledovala o stuhnutie krčného svalstva, koľko som hlavu vykrúcala, aby som si ich prezrela so všetkou dôslednosťou. Spoznávala som jednotlivé výjavy, hľadala súvislosti a žasla nad obrovským znázornením Krista nad našimi hlavami.

Mala som veľa času a priestoru, keďže ja som nemusela riešiť vhodné uhly a polohy pre statív či fotoaparát. Naplno som sa mohla venovať svojim myšlienkam. A tie mali pre mňa pripravené veru nečakané prekvapenie. Maľby aj samotný kostolík ma rozhodne zaujali. Dostalo sa mi možnosti nechať si ich preniknúť aj hlbšie pod kožu.

Bývalo to vždy také jednoduché a prirodzené. Akoby stačilo otvoriť dvere na duši. Ale zrazu niečo nesedelo. Nevedela som presne vyjadriť čo sa deje, ale niečo nebolo v poriadku. Akoby sa dvere boli zasekli, ostali len pootvorené, čo ako som sa snažila roztvoriť ich krídla dokorán.

Chcela som to, páčila sa mi predstava, že sa tak stane, ale čosi vo mne tomu bránilo. Ako znenazdajky sa tento zastretý, ale naliehavý pocit objavil, tak náhle sa aj objasnil. Zrazu mi to došlo. Nedokážem sa otvoriť, pripustiť dôverne prijatie, pretože kľúčom vo dverách, zarážkou brániacou ich otvoreniu je mi vedomie, že nie som „doma“.

Som „ja“ a sú „oni.“ Akceptujem ich vieru, presvedčenie, hodnoty. Som v ich v kostole a obdivujem jeho nádheru. Ale nedokážem ho prijať s takou dôverou, akou by som neváhala vpustiť k sebe akýkoľvek iný kostolík len preto, že je proste katolícky. Bolo to nepríjemné zistenie.

Netrieskala som si hlavu o múr v hane a výčitkách. Bol to len pocit. Chvíľkový a nevedúci k žiadnym protestným výbojom. Uvedomila som si však krehkosť vlastného neotrasiteľného presvedčenia, na ktoré som bola tak pochabo hrdá. Slová sa vravia, ale činy menia svet.

Neuškodí mi veru občas prevetrať moje tvrdenia aj v praxi. Aby som si overila ako obstoja. A či nie je na čase, aby povstali zo spánku a nezrodili sa nové. Tie pre život. Biele soboty pre každého...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Čečejovciach: profil kostola