Kostolíkový trojboj medzi vinicami

September 2009

Trojboj - žiadné iné označenie výletu, ktorý sme absolvovali na začiatku septembra by nebol výstižnejší. Takže ostanem pri ňom. Obehnúť za jeden deň tri kostolíky a zažiť všetky viac či menej veselé peripetie spojené s takýmto poznávacím putovaním, si veru vyžaduje nielen športového ducha.

Program dňa bol jasný - dedinky Borša, Malá Bara, Veľká Tŕňa, všetko na juhu Zemplína. Pre mňa do tohto okamihu iba body na mape, o ktorých existencii som vedela podstatne kratšie, ako môj rozhľadenejší a organizačne zdatnejší spoločník a teraz už neodškriepiteľne aj manžel v jednej osobe :).

Ako vždy, keď sa vydávame na podobne vyčerpávajúcu púť, začínali sme deň v čase, keď sa ešte aj kohúty len prevracajú na druhý bok. Samú seba som k tomuto výkonu musela motivovať lákavými predstavami výletníckeho ťaženia a tiež praktickými vyhrážkami z dôsledkov plynúcich zo zmeškania prvého spoja, ktoré by viedlo k stroskotaniu celého časového harmonogramu.

Každopádne prvý strategický bod - Košice - sme dosiahli, aj keď kupovanie lístkov na ďalšiu etapu a dobiehanie na nástupište si vyžadovali prvé nasadenie fyzickej zdatnosti a športového nadšenia. Dobrá vec sa ale podarila a o pár minút sme lapajúc dych pozorovali oknom vláčika nádherné scenérie zinscenované prírodou a prostredím, ktorých prevedenie a podanie by závidel nejeden režisér.

Vlastivedné predstavenie ukončilo až vystúpenie v dedinke Borša, kde sme sa hneď za horúca obrátili na pani výpravčíčku so zvedavou otázkou overujúcou náš ďalší postup. Naše kroky viedli najskôr na obecný úrad, odkiaľ sme sa vracali bohatší o pár propagačných materiálov. Úlovok síce potešil, ale čo by sme to boli za lovcov, keby aj postačil. Rezko sme sa vybrali k samotnému cieľu putovania.

Fotoaparát už zrejme svrbel v puzdre, lebo už teraz v plnej činnosti zvečňoval kostolíkovité objekty, čo boli v dosahu. O pár minút aj ten „náš.“ Musel sa veru posnažiť a zabojovať proti križovatkám rozmanitých káblov a drôtov, ktoré kostolík obkolesovali v tesnom objatí. Po prvotnom pokochaní sme zhodnotili časovú situáciu a keďže sa črtala istá rezerva, vybrali sme sa ešte presnoriť okolie.

Do zbierky objavov sme si pripísali malý lesík, ktorého zákutia však ostražito strážili čaty bojovo naladených komárov a tak sme radšej zvolili ústup a aspoň z diaľky zakývali múrom starého kaštiela. Po tejto neplánovanej prestávke sme sa vrátili a opäť sa nechali strhnúť pracovným nadšením. Chvíľu som sa snažila dohovoriť žltej škodovke, či by nebola taká láskavá a neuhla zo záberu, ale keďže si zanovitý automobil nedal povedať, venovala som sa popadaným šiškám, ktoré svojou veľkou nemohli uniknúť mojej pozornosti.

Čakali sme na pani, ktorá nám sľúbila prísť otvoriť kostolík na dohodnutú hodinu. Pani prišla, aj nám sprístupnila tajomný svet strežený múrmi kostola. Dostanúc sa do mierneho časového sklzu oproti plánu, mali sme pomerne naponáhlo a po poďakovaní a rozlúčke už mašírovali cestami za ďalšími začrtnutými miestami na mape. Čakal nás peší presun do susednej dedinky - Malej Bary.

Dorazili sme tam po menších orientačných zlyhaniach, ale v konečnom dôsledku úspešne, takže sme neklesali na duchu ani na nálade. Cesta skrývala odhalenie novostavby dreveného amfiteátra a lodenice a tiež vzhliadnutie vraj najkrajšieho strapca hrozna pod šírym nebom. Keďže sme mali v nohách pár kilometrov, s radosťou sme v dedinke prijali ponuku na odvoz od pána, ktorý nám sľúbil otvoriť kostolík tiež podľa vopred vybaveného dohovoru.

Aby sme príliš nezdržovali, najskôr sme poriešili interiér a až potom, keď sme ostali sami sme zaostrili na múry kostola aj zvonka. Kým môj statočný atlét preliezal plot, aby tak získal výhodnejšie postavenie na lepšie fotky, ja som zvolila taktické utiahnutie do tieňov stromov, kde som trpezlivo čakala na jeho triumfálny návrat.

Nasledoval menší výstup na blízky kopec pre uspokojenie potrebného odstupu na jednej strane a pobehovanie vo vysokej tráve na strane druhej. Pri tejto ceste sme objavili dom s dvorom plným zariadenia z dôb minulých, čo bolo príjemným spestrením, ktoré však vyprchalo už o pár minút, keď sme na nad rámec plánu dobiehali autobus, ktorý sa rozhodol, že lepšie prísť o pár minút skôr než neprísť vôbec.

Po opätovnom nabratí dychu a zvážení všetkých dopravno-časových faktorov sa v hlave môjho nezlomného stratéga zrodila myšlienka na improvizačné doplnenie nášho cestovateľského programu. Nelenil a najbližšej zástavke oznámil pánovi šoférovi, že pôjdeme o trošku ďalej, než sme pôvodne mienili. A tak sme sa nakoniec ocitli v Strede nad Bodrogom. Vlastivedný atlas dôsledne skrytý v pamäti nášho nadšenca nečakaných rozhodnutí, skrýval informáciu, že tu niekde na nás čaká románsky kostolík. Skúsenosti ma naučili, že nemá význam pochybovať.

Ale tento krát spontánnosť narazila na tvrdý oriešok. Prieskum medzi domácimi respondentmi nás popreháňal hore, dole cestičkami, ale nedoviedol na miesto určenia. Nedali by sme sa odradiť, ale čas bol neúprosný a pod jeho tlakom sme boli nútení priznať nezdar a ponáhľať sa späť na zástavku, aby sme vôbec stihli približovadlo na rázcestie do Luhyne, odkiaľ sme mali pokračovať do posledného bodu na sakrálnej ceste tohto dňa.

Tu som pod plechovým prístreškom autobusovej  improvizačne predviedla svoje kuchárske umenie a pripravila tak prepotrebné doplnenie energie. Kým som kuchtila, druhý stravník neúnavne vyzeral autobus. Prepravné spoločnosti sa zrejme dohodli, že taký pekný deň je vhodný na trochu uštipačnej zákernosti, dôsledkom čoho sa vytúžený spoj objavil z úplne inej strany ako bol očakávaný. Tak sme opäť museli pristúpiť k rýchlejšiemu tempu presunu.

Ale cieľová páska bola naša. Podobne ako o chvíľu Veľká Tŕňa a jej románsky kostolík, objavený po kratšej pešej prechádzke. Obrovské nadšenie plynúce z neskutočne úžasného vzhľadu kostolíka sa miesilo s podozrievavým sklamaním, že sa bližšie nedostaneme. Ale stačilo obehnúť kostolík a ukázalo sa, že všetky cesty vedú kam treba, keď sa trochu chce.

Moja maličkosť sa opäť nechala strhnúť gaštanovou nádielkou akoby pre ňu nachystanej v tráve. A potom sa už len stačilo usalašiť v tieni ovocných stromov a pozorovať nádherný výjav pred našimi očami. Čerstvá obnova urobila svoje. Radosť čeril iba fakt, že tento krát pri tom vonkajšom obdive aj ostane. Na volanie nikto nereagoval, hoci sme mali telefónne číslo vopred zistené. Bodanie ostňa sklamania sa snažil môj zosmutnený dokumentarista rozchodiť obiehaním a ďalším fotením. Ja som ostala sedieť a tešiť sa aspoň z pekného dňa.

O pár minút som vyskočila motivovaná nadšeným volaním. Dôvod som pochopila vzápätí, keď nám čerstvo odchytený pán farár predsa len otvoril tretie dvere od tretieho kostolíka. Trojboj bol zavŕšený. Interiér kostolíka nás naozaj prekvapil svojou krásou a boli sme o to radšej, že sa nám ho podarilo zachytiť. Nasledovala už len spiatočná cesta, ktorú nám skrížila pózovania chtivá modlivka a cesta do Čerhova, odkiaľ nás vláčik bezpečne dopravil do Košíc.

Ešte malá prechádzka centrom a okuknutie dómu sv. Alžbety, ktorá ale v mojom meradle staviteľských krás nemohla konkurovať šarmu drobných kostolíkov a už posledné nalodenie na autobus, ktorý už smeroval domov, do postieľky, kde sme padli ako olympijskí atléti po vrcholnom výkone svojej kariéry...

Alexie

Ďalšie články o kostolíkoch: Borša, Malá Bara, Veľká Tŕňa