Upršaný výlet do Babinej a Sásy

Všetky fotky (27)

Kostolíky v dedinkách s roztomilými názvami Babiná a Sása sa nám "priplietli" do cesty na našej tradičnej odbočke zo Zvolena, ktorou sme si už tradične robili náš návrat z východu o čosi dobrodružnejší.

Keď sme sa rozlúčili s domácimi a vystískali aj do zásoby, naskočili sme na rožňavskej vlakovej stanici na koľajový spoj, ktorý nás bezpečne dopravil do Zvolena. Túto trasu už máme v malíčku. Od tohto bodu však už naša cesta začína byť zahalená rúškom tajomna.

Každú východniarskú návštevu si totiž užívam plnými dúškami a o to, čo nás čaká na ceste späť, sa začnem skutočne zaujímať až vo chvíli, keď už pokorujeme cestičky v okolí Zvolena. A tak som sa teraz mrvila na sedadle v autobuse a s narastajúcim nepokojom sledovala kvapky dažďa, ktoré neúnavne bubnovali do skiel.

Tajne som dúfala, že sa tejto aktivity vzdajú, len čo vystúpime v  Babinej. Boli však mimoriadne činorodé a predvádzali sa veselo, aj keď sme sa na odporúčanie, ktorého sa nám dostalo na obecnom úrade, pobrali k domu pána kostolníka. Jeho odpoveď na prosbu o otvorenie kostolíka nás však nepotešila.

V takom nečase sa nám však nedalo odolať úplne, a tak nakoniec sme naprázdno neobišli a dostali sme pár informačných materiálov i pohľadníc. Aj keď naša túžba preniknúť za múry kostolíka, pred ktorým sme len bezradne stáli, narazila na nepreniknuteľnú bariéru, nič nám nemohlo zabrániť pokochať sa pohľadom aspoň takto zvonka.

Pochopiteľne pri našej dokumentárnej náture nemohlo ostať len tak pri okukávaní. Lenže fotoaparáty nie sú rozhodne vyznavačmi vodných živlov a ani tomu nášmu by zjavne neprospelo, keby sme mu dopriali sprchu z nebies.

Krízové situácie si vyžadujú krízové riešenia. O krízu sa postaralo počasie, o riešenie moja maličkosť. Ako šarmantná, hoc do nitky premočená asistentka, som držala dáždnik nad cvakajúcou mašinkou s takou odhodlanosťou, že aj soche slobody by od závisti vyhasla pochodeň.

Odrážala som kvapky, aj neustále pripomienky samotného fotografa, ktorý zúfalo hľadal správny uhol, aby sa na snímke nebili o priestor kostolík, aj obrysy dáždnika. Ako káže dobrý zvyk obehli sme aj bezprostredné okolie, čím sme si vyslúžili okrem pár vzácnych záberov aj čľapkanie v teniskách a do kolien skrz naskrz premočené nohavice.

Ísť ďalej v tomto stave by znamenalo si koledovať aj o prémiovú trofej v podobe zápalu pľúc či podobnej odvetnej reakcie ľudského organizmu. Nakoniec sme si našli dočasný suchý azyl v podveží kostolíka, kde sme si aspoň provizórne poskytli prvú pomoc v presušovaní kvapkajúceho odevu.

Malé rozčarovanie z celého nemilého vývoja nášho výletu som si kompenzovala prieskumným objavovaním schodiska pri veži. To už si pomaly dávalo povedať aj počasie, a tak sme odhodlane pobrali ďalej. Opäť za pomoci obecného úradu sme sa dostali do obrazu, aké sú naše šance na dobitie ďalšej vytýčenej kóty na programe tohto usmrkaného dňa.

Bolo nám teda vysvetlené, že hoc Sása je od Babinej pomerne na skok, musíme sa zmieriť s tým, že to bude dvojskok s malou prestávkou. Najskôr sme sa odviezli na rázcestie za dedinku, kde sme počkali na ďalší spoj, ktorý šiel smerom na Sásu. Čas sme však využili veľmi kreatívne a fotili v diaľke sa črtajúci kostolík v Dobrej Nive, ktorý bol na našom zozname zvolenských zachádzok už odškrtnutý.

Keď sme konečne dorazili na miesto určenia, boli sme veľmi vďační, že nebesia sa zľutovali a už len z času na čas nás asi z roztopaše pokropili nežnou nádielkou. Ale nám už nič podobné nemohlo pokaziť náladu. Zazreli sme totiž kostolík, a už len samotný fakt, že k nemu viedla cestička pekne stúpajúca, bolo akoby darčekom na zmierenie.

I keď občas riadne lapám dych, kým sa doštverám k samotným múrom podobne situovaných kostolíkov, vždy zistím, že tento výstup stál rozhodne za to. Pravda vždy s trpkou ľútosťou a nefalšovaným obdivom vzdávam úctu tým, ktorí kedysi alebo ešte aj dnes, absolvujú túto trasu pre každú svätú omšu, ktorej sa chcú zúčastniť.

Ale to sa pravdaže týkalo len niektorých, naozaj extrémne roztrúsených kostolíkov. A síce sme sa pekne prešli i k tomuto, no vysokohorskej prirážky sme sa v jeho areáli ešte obávať nemuseli. Jeho areál však skrýval iné tajomstvá. Samotný kostolík i jeho okolie boli pre nás naozaj príjemným prekvapením. A úplným zadosťučinením za peripetie na ceste k nemu.

Na múriku sme objavili mach, ktorý sa priam ponúkal na fotografické experimenty a podrobné skúmanie pre tých, ktorí už nemuseli balansovať s otvoreným dáždnikom. Keď som opovážlivý mach podrobila dôkladnej analýze, vybrala som sa poctiť svojím prieskumným nadšením aj okolie.

Poľnou cestičkou sme sa vybrali kúsok ďalej, kde naše nadšenie trošku schladil pohľad na ponuré smetisko. Skóre sa však opäť vyrovnalo, keď sme sa po malej pre chádzke vrátili každý s vlastným úlovkom. Ja s dojmami z bocianieho hniezda, môj umelec s dlaňou plnou nádherných veľkých jahôd.

A tak vďaka tomuto súboju strastí i radostí, bola i cesta späť do Zvolena a ďalej do Bratislavy plná spokojného trávenia dojmov a už teraz, v suchu a teple, aj s úsmevom prezeraných dôkazov našej nezlomnej túlavosti :).

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Babinej a Sáse: profil kostola - Sása