Z nášho itinerára (strana 2)

Bodický kostolík bol malý, milý, ale pre zachovanie pravdivej výpovede musím priznať, že som venovala viac záujmu strapatému psíkovi, ktorý k nám pribehol...

Keď svitlo ráno tretieho dňa, nadšenie nás stále neopúšťalo. Prvá položka na zozname bol Kežmarský hrad, takže niet divu, že som sa ledva vpratala do kože.

Druhý deň trojboju sme začali pozvoľna. Prvá etapa bola iba premiestňovacia, rovná čiara do Popradu. Teda pomyseľne, lebo rovno cez Dobšinský kopec si to môže šinúť akurát tak lastovička...

Po úspešnom nafotení v Prihradzanoch sme sa vybrali ďalej. Cestou necestou. Doslova. Podvozok bude spomínať ešte dlho. Nasledoval Sirk.

Vybrať sa pozrieť priateľku po piatich rokoch od posledného stretnutia, to je veru veľká hanba.

Keď som vošla na malý cintorín, mala som silný pocit, že pokorne čakal, či niekto začuje jeho tichú modlitbu. Nemohol kričať z úcty k svojmu poslaniu, ani plakať, aby nenarušil pokoj tých, čo opatroval.

Kvôli netradičným záberom sme Markušovcami tiahli mierne kľukato, ale pre mňa to skôrbola príležitosť na súkromné dobrodružstvá. Odbehla som popod malý železničný podjazd, že sa vyštverám ku koľajniciam a trošku vystraším môjho zákonitého ochrancu.

S privretými očami som nezlomne krok za krokom napredovala, na vlnách svojej predstavivosti už dávno nie na obyčajnej ceste. Do reality ma vrátil až pohľad na vežičku, ktorá už bola takmer na dosah. Stačilo už len vbehnúť priamo do poľa.

Je zvláštne, ako sa často vecí vyvinú úplne inak, než sme mysleli. Niekedy máme obrovské očakávania a dostane sa nám len rozpakov a sklamania a inokedy niečo berieme len ako zanedbateľnú maličkosť a vykľuje sa z nej niečo, čo nám prinesie toľko potešenia, že to z nás priam bude pretekať.

Mala lesklú srsť, čisté jasné oči, jednoducho elegancia hrdého kríženca,ktorý vedel, že stojí za to. Žiadne ušmudlané úbožiatko s ulepenou srsťou, ktoré som vždy mávala chuť hodiť na tridsiatku do práčky.