Výlet do Hessenska za rodinou a karolínskymi kostolmi

Všetky fotky (78)

Mala som jedenásť rokov, keď som išla s rodičmi prvýkrát pozrieť maminu sestru do západného Nemecka. Už to nikto neriešil, už ma nemuseli nechávať doma ako záruku, že sa odtiaľ vrátia. Verila som, že malé deti do zahraničia jednoducho jazdiť nemôžu. Nehľadala som príčiny. Deti toho nemohli veľa. Len ďalšia položka na zoznam. Až neskôr som pochopila, že keď sa to zmenilo, nebola som to ja, kto dorástol.

Celé roky som sa tešila na tieto návštevy z rovnakých príčin. Teta, ujo, sesternice, psy, nákupy. Len poradie dôležitosti sa menilo. Potom prešlo pár rokov od poslednej návštevy. A na tú ďalšiu som sa tešila ešte z jedného dôvodu.

Naša mama šla pozrieť sestru a aby nemusela absolvovať aj spiatočnú cestu autobusom, dohodli sme sa, že pôjdeme po ňu. Lákalo ma to. Od mojej poslednej návštevy sa veľa zmenilo. Sesternice dospeli, založili si vlastné rodiny. Síce sme sa z času na čas videli u nás, ale ja som ich domovy nepoznala. Tak som sa tešila na ne, ako aj vždy predtým, na psíka-hoci to už bol úplne iný než ten, ktorého som venčila pred rokmi a pokrikovala na neho ťažko naučené nemecké povely. Nákupy už svoje čaro stratili, ale pribudol úplne nový dôvod nadšenia. Veď sa predsa nezaprieme.

Keď cestovali na západ iba moji súrodenci s rodičmi, chodievali cez Čechy. To som ja nezažila. Ich zážitky z občas aj šestnásťhodinovej cesty a colné kontroly už boli iba spomienkami. Ja som poznala len rakúsku trasu. Na hranici sme ešte síce stáli, ale prezeranie každej stránky Brava, ktoré si ako svätý grál prinášali moji pubertálni súrodenci, vystriedalo zdvorilostné zamávanie. Teraz sme dumali nad trasou z celkom iných dôvodov.

Môj brat tak trochu tušil, čo ho čaká. Vedel, čo okrem dvanástich tašiek nabalil na palubu svojej Kie. Teda koho. Ale aj my sme boli ohľaduplní a prispôsobili sme svoje ciele tomu, aby si zbytočne nepripisoval kilometre ani hodiny za volantom.

Vyrazili sme prakticky ešte v noci. Deň nás privítal kdesi v Rakúsku. To sme prešli tíško, bez zastavenia. Až na nemeckých pláňach, keď sme ladne obišli Passau, zmiatli sme GPS svojráznym odbočením z diaľnice. Smer STRAUBING.

Vždy sa teším prvonávštevám. Ale teraz sa k motýlikom v žalúdku pridali noví kamaráti. Keď sa zrazu pred nami zjavili dve veže s oknami, ktoré už spoľahlivo identifikujem aj ja, že sú našim srdciam a potrebám blízke, nestačili motýliky kotrmelce robiť. K veľkým kostolom si spravidla musím hľadať cestu. Nielen na mape, ale aj do duše. Tieto veže si cestu otvorili samy.

Keď sme prešli cez vstupnú bránku na cintorín v jeho okolí, bol to ako prechod do iného sveta. Ešte aj môj brat nazrel, hoci ten z bezpečia auta zo zásady nevylieza. Niekedy ma tým privádza na pokraj zúfalstva. Neodolal. Po pár krokoch som túžila mať oči po celom obvode hlavy. Skutočne bolo ťažko určiť, kam skôr pozerať. Na kostol v jeho celej nádhere, na detaily, náhrobné kamene v jeho múroch? Aj náhrobky a múr cintorína si žiadal pozornosť. Pobehovala som splašene sem aj tam. Ako v nejakej súťaži, kde v časovom limite máte šancu získať čo najviac výhier. Hádzala som všetko do košíka vlastného vnútra. Neskôr si to vychutnám. Našťastie sme neboli odkázaní iba na archív mojej duše. Napriek nadšeniu som nezabúdala, že som v neznámom prostredí, ale pravidelné cvakanie fotoaparátu ma dôverne upokojovalo. Spomienky sa zapisovali.

Keď sme sa vrátili do auta, muselo sa to nadšenie dať zrejme krájať. Braček totiž odhodlane požiadal o nové súradnice. Diaľnica ešte chvíľu počká.

AITERHOFEN. Krásna stavba na miernom kopci. V zlomku sekundy som ostala bez manžela. Ja som ostala ľadovo pokojná, môj brat nestíhal sledovať klasický vývoj našich výprav. Kým on študoval kus veľkého, niekoľkotisícročného dreva, ktoré bolo vystavené kúsok od auta na trávniku, čím dostalo šancu uviaznuť v zábere jeho pozornosti, ja som sa vydala za svojim zákonitým, večne unikajúcim partnerom. Vedela som, že mám čas. To chvíľu potrvá. A veru aj chvíľu trvalo, kým som ho našla. Pohostinný kostolík otvoril svoje dvere aj cezpoľnému pocestnému. Mal čo ponúknuť. Z oboch strán múrov.

Potom sme už s pokornosťou ovečiek zaliezli do oceľového košiara a z diaľnice zišli až pri odbočke na Hanau. Dobrá vec sa podarila. Keď sme sa vystískali, vybrali sme sa do centra mestečka. Bolo to ako prvýkrát. Hoci nebolo. Pre mňa. Ale keďže som vyrastala v rodine, ktorá svoj maratón vždy smerovala výhradné po obchodoch, vlastne som si nevedela vybaviť v spomienkach nič iné. Moja mama však využila svoj dvojtýždňový náskok a po tých dlhých rokoch sa pozrela na toto mesto úplne inými očami. Očami môjho manžela. A teraz ju išlo rozhodiť od nedočkavosti, ako mu túžila ukázať čo všetko objavila. Tým sa však kultúrno-historická osveta mojej rodiny ešte len začala.

Pokračovala hneď na druhý deň. Jedna z mojich sesterníc sa ozbrojila nadšením a odhodlaním a pridala sa k nám. Tiež to bola pre ňu nová skúsenosť. S nami či bez nás. Ona aj môj brat, obaja stratení v podivnom svete nášho cestovateľského ošiaľu, na jednej strane statočne sa obetujúci nám pre radosť, na druhej s istotou, že sa majú navzájom, keby to malo byť nad ich sily.

SELIGENSTADT. Ohromujúca bazilika, ktorej počiatky siahajú až do 9. storočia. Staronový problém. Kam sa skôr rozbehnúť. Naši dvaja spoločníci len opatrne popúšťali uzdu nadšeniu. Ešte sa len zahrievali. Nechali sme ich, nech spoločnými silami bojujú s novou skúsenosťou a my sme nahodili obvyklé tempo. Keď sme sa opäť stretli, stiahli sme ich do záhrad. Nedôverčivo, s neblahou predtuchou šli viac zo zotrvačnosti, ale to sa malo zakrátko dosť dramaticky zmeniť. Čo si chúdence pod označením kláštorné záhrady predstavovali, zostane asi ich večným tajomstvom, ale to, čo ich čakalo za nenápadnou bráničkou, to vyrazilo dych nám všetkým.

Bolo to ako vstúpiť do iného sveta. Trávnaté plochy, záhony, stromčeky - všetko dokonale zosúladené. Kvety a zelenina v harmónii, jedno cez druhé. Žasli. Kto by nie. Môj brat, rovnako ako ja odrastenec betónovej džungle, vyženil víkendový domček aj zo záhradkou a tak teraz naplno rozvinul aj svoju krehkú pestovateľskú profesionalitu. Nadchnutý predovšetkým stromami vyviazanými po obvodom múre, ktoré mne pripomenuli skôr Ježiša na kríži. Mohol si veru teraz pripísať ďalší malý zázrak. Sesternica len krútila hlavou. Neverila, že niečo takého môže byť len niekoľko kilometrov od ich mesta. Rozumela som jej. Môj brat vyženil domček, ja toto poznanie.

Zo záhrad sme sa vybrali dolu k rieke. Sesternica odbehla, aby prezistila detaily fungovania kompy, ktorú sme potrebovali použiť z časti kvôli vzdialenejším záberom, a z časti z čírej radosti. Za pár minút sme už stáli na bavorskom brehu rieky Mohan. Nezdržali sme sa dlho, na hessenskej strany rieky nás ešte čakali ruiny cisárskeho paláca z 12. storočia. Tie sme, žiaľ, mohli obdivovať iba spoza plota. Ani domácky bezchybná nemčina mojej odhodlanej sesternice nemohla otvoriť všetky dvere.

Vrátili sme sa k bazilike. Nazreli sme dnu, ale z predsiene sme sa ďalej nedostali. Rad dvier zatarasil cestu. Zo zvyku som siahla na jednu kľučku, ale podľa očakávaní sa Sezam neotvoril. Sesternica ani nemusela prekladať. Na to, aby som pochopila z info panelu, že sa treba dopredu ohlásiť, mi stačila aj moja školská nemčina. Zamrzelo. Už sme chceli odísť, keď sa k nám pridali dvaja turisti. Ako na hotové prešli k jedným z bočných dvier a bez váhania otvorili.

Kým prekvapenie vystriedala radosť, musela som sa najskôr spamätať. Práca chvatná, málo platná. Mali sme skúsiť všetky dvere. Zrejme nahlásiť sa bolo treba len vtedy, ak ste chceli sprievodcu. Toho som si ja nosila so sebou. Raz-dva sme boli dnu. Sesternica vošla tiež, ale po chvíli už bolo tej osvety na ňu priveľa a zmizla za mojím bratom, aby sa trochu zotavili. My sme si svoj svet vychutnali. Len potom sme sa pridali k nim na kávu. Zaslúžili sme si všetci.

Keď sa však na druhý deň blížil vrchol programu, šlo to veru skôr z kopca. Naši oddaní spoločníci síce neváhali vyraziť ani do sedemdesiat kilometrov vzdialenej FULDY, preslávenej u nás predovšetkým tzv. Fuldskými análmi, písomným prameňom k dejinám Veľkej Moravy. Počasie však začínalo vystrkovať rožky. Radšej sme vyrazili čo najskôr. Sesternicu som naštartovala horalkami, ktoré spolu so sojovými tyčinkami privádzali všetky sesterničky do kulinárskeho neba, ale mne na nálade veru teraz nepridávali. Dážď zamrzí na každom výlete, ale predsa je to o kus bolestnejšie v týchto končinách, než trebárs v Šali či Trnave.

Tajomstvá Fuldy však aspoň na chvíľu rozohnali mračná v duši. Michaelskirche bol ako z rozprávky. A toto spojenie by som nepoužila iba tak. Zatiaľ nám výletnícke sudičky priali a miesto rozprávok sme vkĺzli do histórie starej takmer 1200 rokov. Naši dvaja nesmelí učeníci sa pridali. Bol to milý pohľad. Dokonca si trúfli aj do krypty. Keď vykĺzli na svetlo Božie, my sme si ešte užili atmosféru. Ťažko to opísať. Treba zdvihnúť hlavu a potom už len žasnúť.

Keď sme sa prešli cez blízky park s kaštieľom, obloha sa začínala opäť pripomínať. Zanovito sme si ju nevšímali. Nasledovalo múzeum fuldského Dómu - obrovskej stavby, ktorej počiatky siahajú až do 8. storočia. Sesternička v dobrej viere ťahala môjho milého, presne vyhraneného experta ku všetkému, čo jej zaváňalo históriou, a tak som jej urobila bleskový rýchlokurz. Za pár minút už prechádzala od kamenných nádob, okolo náhrobných kameňov, k rôznym architektonickým článkom a podľa popisiek nad niektorými len tak mávla rukou. Síce pred pár minútami by ich rozdelila iba na staré a tiež staré, teraz už poľahky zhodnotila, ktoré sa vlastne z pohľadu dejín a hlavne nášho stredovekého majstra iba batolia. Veľký malý krok...

Peterskirche, ďalšiu zo stavieb siahajúcich až do čias Veľkej Moravy, sme hľadali ako ihlu v kope sena. Až keď sme prenikli do logiky mestských častí, vyrazili sme správnym smerom. Ale bez radosti. V hustom daždi. Nevzdáme to. Dážď však bičoval čoraz prudšie a nemilosrdne spláchol nadšenie našich spoločníkov. Môj brat sa už nedivil, keď mi najdrahší zmizol bez ohľadu na prietrž mračien, ja som ho nasledovala až po zápase s dáždnikom. Keď som vyšla ku kostolu, nebolo ho. Oddane som čakala krytá hustou korunou stromu, vďačná, že sa aspoň neblýska. Keď sa môj drahý nezlomný zjavil vo dverách kostola, brala som ho skôr ako zjavenie. Precitla som, až keď sme sa ocitli v bezpečí kostola obaja. Prijal nás ako opustené vtáčatá. Či skôr zmoknuté kurčatá. Pokus o nafotenie exteriéru sa podobal skôr artistickému výkonu. V jednej ruke ťažký dáždnik, v druhej foťák. A v strede zúfalý fotograf. Tento boj sme museli vzdať.

Zbytok programu sme mohli už len oplakať s rodinnou bandou v príjemnej dedinskej krčmičke. Ale istý smútok v duši úplne nezahnala ani skutočnosť, že sa volala Psia búda, čo by som si za iných okolností náležite vychutnala. Ale na druhej strane, keď sme už takto zasiali semienka výletníckeho nadšenia do našich blízkych, treba ich aj naďalej vytrvalo pestovať, či nie?

Alexie (september 2016)