Výlet na Liptov 2 - Keltská Mara a gotika pri Váhu
Keď som prerušila moje posledné rozprávanie sedeli sme vo vlaku smer Liptovské Vlachy. Prvotný cieľ bol zrejmý. Liptovská Mara. Nie tak už bolo zrejmé, ako sa k tej mase vody prepracovať. Špekulantské dušičky večne zápasiace s akútnym nedostatkom času a nekompromisnosťou časových harmonogramov hromadnej prepravy obyvateľstva, začali hneď mapovať okolie ako si presun na miesto určenia skrátiť.
Cestička sľubne sa vlniaca v poli priam lákala opustiť nekonečne sa ťahajúcu asfaltovú štreku. Prečo tomuto vábeniu odolať? Vydali sme sa teda do neznáma, približne dodržujúc kurz k veľkej mláke. Po niekoľkých desiatkach metrov sme narazili na včelie úle, čo vo mne až také nadšenie nevyvolalo. Okrem prirodzenej paniky tak vlastnej každému jedincovi, čo ešte nemal tú česť s včelím žihadlom, som zápasila aj s neblahým tušením, že táto cestička má s úľmi viac než možnú spojitosť.
Fakt, že tu viac menej končila toto podozrenie len utvrdzoval. Ale prečo hneď hádzať flintu do žita? Keď už sme raz dorazili až sem, bolo by večná škoda pokorne sa vrátiť. Tak sme sa predierali kríkmi, porastom, trávou a všetkým čo sa nám postavilo do cesty a čomu sme sa odvážili postaviť my.
Ale čím ďalej sme sa prebojovali, tým viac naša chrabrosť dostávala zabrať. Tŕne rastlín boli stále agresívnejšie, flóra bujnela a iskierka neistoty či vôbec ideme správnym smerom začínala plápolať čoraz nástojčivejšie. Jediná možnosť ako pokračovať s vedomím, že zbytočne nemrháme časom a energiou bolo vydriapať sa akýmkoľvek spôsobom na cestu, ktorej polohu sme predpokladali len pár metrov od nás. Ruky som dvihla nad hlavu, aby som ich uchránila pred ďalšími škrabancami, keďže letná garderóba tomuto spôsobu turistiky práve nepraje.
Zrejme aj vzhľadom na moje symbolické gesto vzdania sa majestátu prírody, sa táto mocná čarodejka nad nami zľutovala a dopriala nám predrať sa späť k civilizácii. Pokračovali sme teda kultivovane a veľmi rezko, keďže naše pôvodné snahy o časovú úsporu začínali naberať opačný efekt. Rany na tele a na duši však nemali dlhodobejšieho trvania.
Dusivá atmosféra bola preťatá v okamihu, ako sme dorazili k priehrade. Pohľad na jej pokojnú hladinu, tichú plochu modrej masy bol ako zaklínadlo. Žiaden oceán na svete by jej v tom momente nemohol konkurovať. Nadšenie sa mi len tak trepotalo v hrudi. Netušilo, že ho čaká ešte jedna obrovská skúška.
Dôstojne a pokojne sme sa vybrali smerom k vežičke kostolíka, ktorý panoval tomuto miestu, kým jeho žezlo neprevzala voda. Nadšená z jej podmanivosti som potlačila trpkosť nad osudom kostolíka a tešila sa aspoň z vežičky, ktorou mu bolo dopriate úplne nevymiznúť z dejín. Nie nadlho.
Ruch v jej okolí som najskôr pripísala čulému turizmu a pomyslela som si, že by bolo fajn, keby sa ľudkovia dokochali, kým prídeme, aby sme si mohli silu miesta vychutnať v trochu komornejšej atmosfére. Čím sme však boli bližšie, tým viac mi bolo jasné, aké mylné boli moje domnienky. Čulosť okolo vežičky totiž spôsobovalo niečo omnoho prízemnejšie. Niežeby som niečo mala proti bufetovým zariadeniam, ale v spojitosti s vežou kostola to vyznievalo prinajmenšom absurdne.
Čerešničkou na torte bol pohľad do samotnej veže, z ktorej sa pretekali o získanie pozornosti rôzne reklamné značky. Bol to smutný pohľad (viac v tomto článku). Radšej teda pokračujme v príbehu. Rozčarovanie, čo mi tento stret ľudskej povrchnosti a neúcty priniesol, bol len ďalším želiezkom v pahrebe snahy, čo tlela od okamihu, ako som sa pri kostolíku v Ludrovej dopočula o keltskom dni na Havránku.
Havránok nebol na programe dňa a čo sa mňa týka, že tu vôbec niečo podobné je, som vedela rovnako dlho ako to, že práve dnes tam majú taký výnimočný deň. Prirodzená zvedavosť a rozjarená chtivosť hlodali vo mne intenzívne po celý čas a prejavovali sa rovnako intenzívnymi narážkami dokazujúcimi ich existenciu.
Neviem, kedy som zlomila povestnú hranicu odolnosti voči môjmu zničujúcemu mraučaniu, ale vedela som, že mám vyhraté skôr, než sme sa vybrali miernym vrškom k cieľu mojej dobiedzavosti. Neľutujem. V albume našich výletníckych trofejí bude mať isto aj Havránok svoje čestné miesto.
Ale paradoxne to, čo ma tam ťahalo najviac, čiže samotná akcia toho dňa, sa nakoniec ukázala skôr záťažou, než prínosom. V davoch ľudí, kriku, neustálych presunoch bolo len veľmi zložité si uvedomiť, čo je súčasťou prírodného múzea a čo len tradičnou táborníckou výbavou kempujúceho národa.
Určite koly obetného miesta vzbudia iný dojem, keď sa týčia vo svojej tajomnej vznešenosti, než keď si cez ne prehodí plecniak pohodlný turista. Sprievodné aktivity boli v plnom prúde, mali svoj súvis a nadväznosť, ťažko sa do nich zapájalo, keď sme vedeli, že tu nemôžeme byť tak dlho, aby sme boli aj súčasťou ich zavŕšenia. No i tak sme si čo to uchmatli z tejto jedinečnej atmosféry.
Bolo už jasné, že späť na vlak nestihneme zbehnúť, aj keď sme už mali cestu istú. Alternatíva s taxíkom nám dopriavala ešte trochu času, tak sme si ho užívali. Až keď to už bolo skutočne nutné, tak sme sa vydali na spiatočnú cestu. Po dohode s pánom taxikárom sme sa stretli na presne určenom mieste a netrvalo dlho a už nás vítal starý známy Liptovský Mikuláš.
Napriek tomu, že od rána už prešli veky a my sme za sebou mali kilometre ciest aj zážitkov, pokoja sme nemali. Po rýchlej údržbe v izbe sme opäť vyrážali do sveta. Trochu sme si oddýchli aj počas svätej omše v mestskom kostole, a aj keď sme z nej odišli trošku skôr, než by sa patrilo, predsa len sme sa zotavili natoľko, aby sme si mohli podmaniť ďalšie miesto na mape - Okoličné.
Síce nás pán šofér na autobusovej stanici vyhrešil, že sme radšej mali použiť mestskú dopravu, o čom sme však ako cezpoľní nemohli vedieť, ale nenechali sme sa znechutiť. Aspoň sme mali dobrý tip, ako sa dopraviť naspäť.
Okoličné nás privítalo so všetkou svojou gotickou pompéznosťou. Dnu sme sa síce nedostali, ale kostol vyzeral pekne aj takto a nastávajúci podvečer sľuboval, že ani vonku to nebude na zahodenie. Pofotili sme ako sa len dalo, keďže v bezprostrednom okolí bola rušná zástavba, a potom sme sa vybrali ukoristiť zábery od Váhu. A tým sme na ten deň dali foteniu už vale.
Sadli sme si na breh a len vychutnávali unavenosť dňa. Rybári, čo stali uprostred rieky nám boli vďačným divadlom a táborový spev rádových sestier s omladinou kdesi za nami zase milou kulisou. Bolo to pekné zakončenie pekného dňa. Rušného, že vydal na dve rozprávania, ale o to vzácnejšieho. Môžem pokojne odporúčať....
Alexie
Súvisiace články: Výlet na Liptov 1 - Ružomberok a okolie, hlavne to okolie
