Výlet na Liptov 1 - Ružomberok a okolie, hlavne to okolie
júl 2011
Iste je nás viacej, ktorí máme svoje obľúbené miesta. Niektoré si ochraňujeme v kútiku duše, sú naším útočiskom a o tento azyl by sme sa nepodelili za nič na svete. O radosť z iných sa túžime podeliť s celým svetom.
Môj neohrozený zberateľ architektonických skvostov stredoveku má takýchto miest na každý prst peknú kôpku. A pri niektorých ho teda riadne škrie, že ešte nemal príležitosť nás, ako sa patrí, zoznámiť. Ludrová a Martinček v tejto skupinke rozhodne viedli. Niet divu, že vložil všetku svoju organizačnú fenomenálnosť do realizácie výletu, ktorým by pokoril oboch favorit naraz.
Základný tábor sme založili v Liptovskom Mikuláši. Ráno sme sa svieži a pripravení vybrali na vlakovú stanicu. Čakalo nás splatenie dávneho dlhu zoznamu akútnych adeptov na výlet, takže naše nadšenie malo veľmi solídne zázemie.
Zopár nádejných sakrálnych skvostov sme obdivovali už cestou, podobne ako skupinky automobilových veteránov, ktorí mali zrejme niekde v okolí hniezdo :). Zaujatí tým všetkým sme takmer zabudli na takú drobnosť, ako vystúpiť. Cez dav nastupujúcich sme sa predrali uličkou vagónu naozaj na poslednú chvíľu. Nakoniec nám predsa len bolo súdené potešiť sa pohľadom na milý Ružomberok aj tvárou v tvár. A už sme si to aj šinuli k taxíkom. Cieľ bol jasný - Ludrová. Konečne.
Tak sa začalo napĺňať, čo bolo doteraz stratené v zajatí nezrealizovaných plánov. Najskôr sme si zašli kúsok do poľa, aby prvé snímky kostolíka mali ten pravý šmrnc, ale mňa už riadne svrbeli nohy a nedočkavosť. Za chvíľu sme už vymenili pár mincí za možnosť preniknúť do tajov drobného kostola, ktorý už zvonka sľuboval, že má čo ponúknuť aj za svojimi múrmi.
Dve milé brigádničky sa ochotne ponúkli prispieť pár slovami k našej prehliadke, a ja som si vzápätí hlboko povzdychla nad ich vopred spečateným osudom. Netušili k čomu sa touto svojou nezištnou ponukou upísali. Prosebne a orodujúco som pozrela na môjho zákonitého, ale snaha sa minula účinkom. Aj keď v mene spravodlivosti musím uznať, že boli ušetrené plnej sily tradičného trýzniteľstva.
Blažená nevedomosť totiž viedla mnohé neznalé obete do javy levovej alebo teda do rozhovorov, ktoré z prvotnej snahy osvety môjho nenápadného nadšenca prerástli k zúfalej snahe ustať nasledovnú faktografickú prestrelku. Tieto dievčence však boli aspoň čiastočne vzaté na milosť. Z úcty k ich ochote alebo snáď z ohľaduplnosti k ich veku a očividnému záujmu ich potýral len niekoľkými záludnými otázkami a argumentmi.
Na odľahčenie a ako odmenu za ustátie tejto skúšky som aspoň ja skúmala nanajvýš pôvod lastovičiek, čo nám veselo lietali nad hlavami.
Pri obiehaní kostolíka zvonka, pričom sme aspoň pohľadom pozdravili ďalšieho adepta na dnešnom rozpise - Martinček, som pre zmenu diskutovala viac ja. Pri tejto viac žensky zameranej debate som zachytila informáciu, ktorá mi v hlave zasvietila výraznejšie než pútače v Las Vegas.
Na Havránku, v keltskom múzeu, sa práve v tento deň organizoval keltský deň a niečo také som nemohla nechať nepovšimnuté. S nenápadnosťou ženskej rafinovanosti aj s pragmatickejším otravným domŕzaním som si začala budovať šancu stať sa aktívnou súčasťou tejto akcie.
Ale teraz nás ešte čakalo rozlúčiť sa, zapísať do knihy návštev a podeliť sa aj o naše všadeprítomné vizitky. Na jednu sme si nechali na pamiatku otlačiť pamätnú pečiatku. Hneď na to sme opäť žhavili linky na taxislužbu.
Ani nie za pár minút nás už vítal Martinček. Ani pán taxikár neodolal a na chvíľu vystúpil z auta, aby sa pokochal pohľadom na vznešenosť tohto kostolíka. Moju pozornosť ešte na chvíľu odlákali roztomilé drevené striešky, ktoré priam lákali ľahnúť si do trávy a špehovať trpaslíkov. Ako mi však bolo vysvetlené, dočkala by som sa akurát tak miestnych obyvateľov, čo takto netradične zastrešovali svoje pivničky.
Mali sme ešte trochu času, kým mala prísť pani, čo nám sľúbila otvoriť kostolík, tak sme sa najskôr pustili do prieskumu okolia. Vyškriabali sme sa na protiľahlý vŕšok, pričom každým krokom sa nám dostávalo krajšieho výhľadu. Na kostolík, okolie aj hrad Likavu. Len na tomto mieste by som dokázala stráviť celý deň.
Ale na niečo podobné nebolo ani pomyslenia. Ak sme sa chceli dostať aj do srdca kostolíka a neopovrhnúť ochotou pani, čo nás už možno čakala, museli sme sa vrátiť. Stihli sme to tak akurát a vychutnali si exteriér so všetkým, čo k tomu patrí.
Ale predsa len nás to ťahalo ešte von. Nepotrebovala som žiadne vyčerpávajúce vysvetlenia, prečo práve tento kostolík patril k tým, o ktoré sa chcel môj manžel so mnou podeliť. Veď toto jeho čítanie v nadšení mojej duše bol jedným z dôvodov, prečo ho teraz môžem označiť práve takto :). A veruže sa nemýlil.
Kostolík si priam pýtal zvečniť zo všetkých strán. Takže niet divu, že opäť prišlo na štveranie. Nadšenie prírodou, atmosférou kostolíka, radosťou z naplnenia dlho vytúženého výletu spôsobili, že som si sprvu ani nevšimla, že na kopčeku nie sme sami. Skúmavý pohľad zo svojho prežúvavého pokoja vyrušenej kravky ma natoľko prekvapil, že som chvíľu pred týmto majestátom len nesmelo cúvla. Ale nerušili sme ju viac než bolo nutné.
Po ukoristení pár neskutočných záberov sme už tradične zamierili na zástavku autobusu. Netrvalo dlho a znovu sme sa ocitli v Ružomberku, kde sme však opäť nestrávili veľa času. Z vlakovej stanice sme nabrali smer Liptovské Vlachy, kde sa začala druhá etapa tejto monumentálnej výpravy. Ale ako pokračovala, a či prišlo aj na presadenie ženského šarmu, to si nechám na ďalšie rozprávanie. Je toho ešte treba toľko porozprávať...
Alexie
Súvisiace články: kostolík v Ludrovej, kostolík v Martinčeku
