Potupený (o veži kostolíka v Liptovskej Mare)

Nič. Úplné prázdno sa mi rozhostilo v duši. Úžas, zaskočenie, bezradnosť. Bolo to ako vidieť dianie na filmovom plátne, sen, do ktorého diania nemožno zasiahnuť. Poníženie, pokora a ustrnutie v bezradnosti. To všetko v jedinom okamihu zahltilo celú moju bytosť, keď som v plnej miere pochopila, čo vlastne vidím.

Išli sme na Liptovskú Maru. Vedela som, že tam ostala veža z kostola, potom čo zatopili priestor kvôli vybudovaniu priehrady. V prvých momentoch som ostala natoľko očarená obrovskou vodnou plochou, že som vežičke črtajúcej sa obďaleč nevenovala takmer žiadnu pozornosť. Však sa k nej ešte dostaneme. To som ešte netušila, aké pocity o pár chvíľ vystriedajú moje nadšenie. Spočiatku to bolo len rozčarovanie, keďže už z diaľky bolo vidieť, že sa v jej okolí motajú ľudia.

Musím priznať, že tento pocit mi je viac než dôverne známy. Keď sa teším na stretnutie s nejakým kostolíkom, či už je to starý priateľ, ktorého múry už poznajú môj dotyk, alebo naopak je pre mňa hnacím motorom objavné nadšenie, a zbadám v jeho bezprostrednom okolí iných ľudí, premôže ma takýto osteň rozčarovania. Nie je to však žiadne rozmarné nárokovanie si súkromia, je to len ľútosť nad narušením intímnosti prvého stretnutia.

Túžim len nechať si dušu zahaliť pokojom dôvernosti, ktorý nachádzam v kameňoch a múroch stavieb, čo odolali času a preto sa k nim tak rada vraciam veriac, že tak odolajú aj všetkému, čo nevládze zdolať môj vlastný život. Nemusím povedať ani slovo, ani hľadať formulácie a slová ako vyjadriť trápenie, či sa zveriť s radosťou bez ostychu pred pohoršením, či odmietnutím.

Stačí si sadnúť, oprieť sa o múry, vnímať len ich silu, vzduch a nebo nad hlavou. A to sa nie celkom dá, keď treba zachovať isté dekórum požadovaného správania. Preto som trochu posmutnela pri pohľade na hemžiace sa postavy v okolí vežičky, ktorá už takto z diaľky sľubovala viac než otvorené srdce. Že to nebude jediné, čo bude mať otvorené, ostávalo pre mňa zatiaľ milosrdne skryté.

Nebol to jeden, ani dvaja ľudia, takže bolo už isté, že moje prvé dojmy budú musieť ostať skryté pod škrupinkou radového turistu. Keby radšej ostalo len pri tomto mojom osobnom sklamaní. Ako sme sa kráčali bližšie tak sa moje roztrpčenie začalo pomaly rozplývať.

Ustupovalo pod novým, klíčiacim dojmom, ktorý mal bližšie k zarážajúcemu ohromeniu než k nadšeniu z nového poznávania. Skutočne som spočiatku bola presvedčená, že tí ľudia v okolí vežičky sú tiež nadšení jej polohou, skvostným majestátom nad vodnou hladinou, čarom dýchajúcim z jej slávnej minulosti.

Tak, ako rýchlo sa míňali naše kroky, tak rýchlo ma toto presvedčenie opúšťalo. Boli sme už dosť blízko, aby sme rozoznali bufetové stoly a stoličky, ktoré pritiahli viac ľudí, než všetky moje prvotné predpoklady dohromady. Na malú chvíľu som zaváhala. Roztrpčená nad bezohľadnosťou hŕstky dovolenkárov, čo si urobili z veže kostola plážové stanovisko.

V tom momente mi prišlo ľúto, že som to musela vidieť. Dokonca som sa na zlomok sekundy zapodievala myšlienkou, akoby bolo možné počkať až odtiahnú a my budeme mať možnosť poznať túto krásnu vežu v jej plnej nádhere. Ale vytriezvela som rýchlo. Rýchlosťou blesku, čo mi udrel priamo do duše som pochopila, že nie som svedkom chvíľkového rozmaru skupinky ignorantských rekreantov.

Už som vedela, že vstupujem na pole pokorného poníženia. Veža kostola, kamenný múrik po obvode pôvodného kostola. Miesto dané holdu histórie, dôstojnosti a dôvernosti duší. Realitou bola však len veža a múrik strateného kostola. Nikdy v živote sa mi tak netriasla ruka, keď som sa dotýkala stien veže. Akoby som nemala nárok. Bola to pre mňa ohromujúca skúsenosť. Poznanie niečoho, čo som nikdy nezažila. Čo som ani netušila, že je vo mne.

Isteže mi je vždy ľúto, keď nachádzame kostolíku spustnuté, zanedbané, vydané napospas času a ľudskej zlobe. Je mi z toho smutno a neraz cítim aj zlobu. Ale táto vežička, táto spomienka na kostolík a toto miesto, neboli iba zabudnuté. Boli pokorené, ponížené a znivočené. Pohľad na dvere veže kostola, miesta, čo spája nebo zo zemou ma prikoval do zeme. Nemohla som ani lapiť dych. Neónová reklama, barový pult, chladiace boxy s fľašami.

Možno to vyznieva prehnane, snáď až zfanatizovane, ale nie je to tak. Nenamietam proti podobným posedeniam, pri vode tiež neodolám chladenému potešeniu v tekutej forme. Ale čapovať pivo v kostolnej veži?! A urobiť bufetového posedenie v jej bezprostrednej blízkosti?! Všetko má podľa mňa svoje hranice.

Nevyžadujem predsa povinnú úctu pred každým zasväteným priestorom, a verím, že pre mnohých je aj kostol len budova z tehál či kameňa. Ale aj ten najzarytejší neverec, odporca tradícií a všetkých pre neho povrchných prežitkov má v sebe snáď istú prirodzenú úctu. Riadenie ľudskosti, ktoré napríklad nedovolí, aby sa napriek zarytému presvedčeniu o absolútnej telesnej aj duševnej pominuteľnosti, choval neprístojne na cintoríne. Nechcem kázať a prikazovať povinný rešpekt. Ale nejaká primeraná úcta a akceptovanie ostatných by mala byť zakorenená v každom z nás. Rovnako ako k našej vlastnej kultúre a histórii. A k tomu jednoducho bufet v kostolnej veži rozhodne nepatrí.

Bolo mi ťažko a smutno. Z bezradnosti. A sklamania. Mám tuto vežu stále pred očami. Ako memento každej životnej situácie, v ktorej nedokážem zasiahnuť, pomôcť, zmeniť chod udalostí. Môže sa zdať, že si vyslúžila nemilé miesto v mojich spomienkach. Je to tak, ale o to silnejšie a pevnejšie. Aspoň takto jej snáď vrátim kus jej pokorenej dôstojnosti.

Alexie