Krstinový výlet do Šámotu

jún 2011
Tento nedeľný výletík k šámotskému kostolíku vydal veru za viac než akákoľvek famózna, veľkolepo pripravovaná výletnícka akcia. A to hneď z viacerých dôvodov. Už len to, že bol naplánovaný v hodine dvanástej.

Teda nie žeby sme neboli majstrami v tejto improvizačnej disciplíne, ale keďže sme v ten víkend už absolvovali okruh Chtelnica-Dolný Lopašov-Trnava, dalo by sa predpokladať, že v nedeľu si už dáme pokoj.

Ale nečakané posuny v povinnostiach zrazu vytvorili v rozpise istú časovú rezervu, ktorú sme nemohli nechať len tak nepovšimnutú. V konkurze na cieľového adepta málinko náročnejšej nedeľnej  prechádzky víťazne skóroval Šámot, pričom za sebou nechal destinácie ako Bernolákovo, či Cífer-Pác, ktoré ale so všetkou hrdosťou prešli do ďalšieho kola a iste nepotrvá dlho, a prídu si na svoje aj oni. Alebo teda skôr my pri nich.

Teraz sme sústredili pozornosť na starého priateľa, voči ktorému sme už pociťovali isté rozpačité výčitky, keďže sme už k nemu riadne dlhú dobu nezašli. Myslím, že sme týmto výletom svoj dlh splatili, ale o tom až neskôr. Do autobusu sme tento raz nastupovali s trochu netradičnou batožinou, keďže zvyčajné plecniaky vystriedala kovová, skladacia kolobežka, čo vysvetľovalo aj na moje pomery prekypujúce nadšenie. Výlet vhodný na to, aby som vzala túto svoju milovanú kamarátku -  to bola veru výnimočná vec.

Ale nešli sme do neprebádaného terénu a vedeli sme, že cesta ku kostolíku bude tomuto nápadu naklonená. Tak sa teraz kolobežka viezla s nami. Moje obavy, že by pán šofér mohol mať voči nej námietky, sa našťastie ukázali ako úplne zbytočné, nebola o nič väčšia ako priemerná cestovná taška. A pod sedadlami nezabrala ani toľko priestoru.

Len čo sme pokorili šamorínsku autobusovú stanicu a následne zastávku Mliečno, moja netrpezlivosť už začínala dosahovať kritický bod. Malé obavy z toho, že cesta cez dedinku mohla za ten čas, čo sme ju nepoctili svojou prítomnosťou dramaticky zmeniť povrch a z kopy radosti by bola len oštara, sa miešali s pocitmi, ktoré sa neodmysliteľne viazali ku kostolíku, ktorý sme už mali takmer na dosah.

Kostolík v Šámote by veru v spomienkach nášho života zabral viac než jednu stránku. Jeden z prvých kostolíkov, ktoré sme navštívili, tichý svedok zrodu zanietenia, úcty aj lásky. Tu sa v mojej duši otvorila obrovská kniha, do ktorej práve on zaznamenal prvé riadky. Miesto, kde som začínala poznávať, že mi tieto výlety prinášajú niečo viac. A nielen preto, že bol tiež miestom, kde sme sa vybrali prvý krát len ja a on, ktorý sa stal mojím  manželom.

Práve tu som znenazdajky pocítila potrebu stíšiť sa. Upokojiť nadšenie, ukolísať myšlienky, otvoriť dušu. To, čo sa neskôr rinulo už potokom, a čo sa nedalo nazvať inak než očarenie GENIOM LOCI, sa zrodilo pri týchto múroch, pri mrežiach opusteného kostola v poli. Slová, ktoré neostali len v mojej duši, ale oslovili aj iných natoľko, že dostali na stránky knihy, ktorá bola zbierkou podobných výpovedí sŕdc. No nezrodili sa tu len tieto slová. Ale to už opäť predbieham.

Vrátim sa späť na zástavku, na ktorej sme vyskočili hnaní netrpezlivosťou na fotenie z jednej strany, a na veselú jazdu na strane druhej. Vyhovené bolo obom. Bleskurýchle rozložená kolobežka okamžite otestovala povrch a po úvodnej testovacej jazde už nasledovalo chaotické, ale nadšené poletovanie z jednej strany na druhú, vrátane akrobatických pokusov o udržanie sa na vyblednutých deliacich čiarach cesty.

Druhá polovička tímu zatiaľ okrem miernej fotodokumentácie vybavovala aj organizačné záležitosti, keďže sa k nám mal pridať aj kamarát, ktorý sa vzhľadom na trvalý pobyt v Šamoríne chystal prevetrať bicykel. Operatívne oboznámený so súradnicami našej aktuálnej pozície potvrdil svoju účasť a tak sme ho preventívne vyzerali. Dohonil nás až kdesi za Bučuházou, na čo som bola patrične hrdá. Aj keď mne sa hrdilo, keď som mala o dve kolieska navyše, že áno.

Ku kostolíku to bol už iba  kúsok. Mužské osadenstvo delegácie spôsobne prekonávalo posledné metre, jeden tlačiac bicykel, druhý pohotovostne nachystaný foťák, a tak som ja ako motorizovaný predvoj dorazila  ku kostolíku ako prvá. A mala aj tú česť od prekvapenia takmer zletieť z kolobežky. Že bude kostolík zarastený, sa už dalo očakávať, ale ani vysoká tráva nemohla zabrániť tomu, aby som nezbadala, že ťažké mreže dverí boli dokorán. Tie mreže, pri ktorých som svojho času načrela do hlbín svojej duše.

Ani Alica v krajine zázrakov nemohla byť viac očarená, ako ja v tej chvíli. Nešlo ani tak o to, čo ponúkal kostolík vo svojom vnútri, aj keď aj to má svoju neoceniteľný hodnotu, vnímanú skôr mojou drahou polovičkou. Ale boli to otvorené dvere práve na TOMTO kostolíku.

Môcť vstúpiť do priestoru, ktorý som toľkokrát pozorovala, pre ktorý som si ho zamilovala, a ktorý mi bol takou cennou lekciou pokory a sily. Veľmi podobný závan nečakaného prekvapenia sa bezpochyby odohral len o dušu vedľa, ktorú navyše nasycovalo nadšenie z každého detailu klenby či zvyškov nástenných malieb. Prosto hotové Vianoce v lete :).

Náplasť na rany poníženia v každej plastovej fľaši, v každom kúsku odpadu uštipačne dokazujúcom svoju nadvládu nad dôstojnosťou zabudnutého kostolíka. Aj keď zrejme aj to, že sme stáli v jeho srdci bolo dôsledkom vandalizmu, nezmenšovalo to trpkosť v mojej duši. Pred časom som pokľakla, aby som vzdala obdiv tomuto bojovníkovi osudu. Dnes som chcela urobiť ešte niečo viac. Dotiahnuť ešte jeden prísľub. Daný nielen tomuto kostolíku.

Apsida.sk – malý, virtuálny priestor, zaplnený nielen slovami, informáciami i obrázkami. Pre niekoho možno zaujímavými, pre iného len zbytočným kliknutím. A pre troch ľudí aj niečím podstatne iným. Kúskom samých seba. Výsledok nadšenia, oddanosti, lásky, objavovania, túžob, poznania, snahy a ochoty. Tri kúsky jednej skladačky. Bez každého z nich by nebola úplná. A teraz tu stáli všetci traja. Bez žiadneho cieleného plánovania. Ale na správnom mieste.

Veď práve tento kostolík bol štvrtým mušketierom. Patril k tým, kvôli  ktorým sa slová a plány stávali skutkami. A tak sme sa každý zhostili svojej už dávno pridelenej úlohy. A symbolický krst nášho už takmer odrasteného batoľaťa Apsidy.sk nemohlo nič zastaviť. Kde inde, než v apside sme s  tichou vďačnosťou zasypali symbolicky tým, čo sme v nej našli - slamou a prachom -  jej materiálnu podobu, čiže vizitky s logom a odkazom. Boli jediné po ruke.

Hrdý krstný otec a administrátor v jednom, na ktorého sme pre jeho ochotu a čas obetovaný nášmu malému dielku hrdí zase my, neváhal ani chvíľu prevziať na seba túto úlohu. Silná chvíľa. Pre nás, pre Apsidu, aj pre tento kostolík, ktorý svojou tichou pokorou nemohol urobiť viacej. Ostávalo sa len poďakovať.

Spiatočnú cestu som absolvovala v podobne rozmarnej nálade, v akej som sem prišla. Ale niečo vo mne, nemohlo zmeniť ani nadšenie z hladkého betónu cestou do Šamorína, ani pohár kofoly, ktorý sme si dopriali v Šamoríne, kde sme ešte letmo nafotili tamojší kalvínsky kostol.  Niečo, čo ostane medzi mnou a šamotským kostolíkom. To, čo nemôže udusiť ani najbujnejšia burina, ani haldy odpadu. Čo nájdeme len v ňom, vo mne a medzi riadkami tejto stránky.

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o kostolíku: profil kostolíka, rozhovor s L. Presinszkym, Zabudnutý...