Zabudnutý... (o kostolíku v Šámote)

Každý z nás sa už niekedy cítil sám. Opustený, zbytočný, podvedený. Zabudnutý svetom aj ľuďmi. Aj keď celý, predsa len troska. Takýto pocit opustenosti, bezradnosti a pokorenia som mala, keď sme len malý kúsok za dedinkou Šámot narazili na malý kostol.

Nie zo seba. Z neho. Stál len pár krokov od posledného domu v dedine, no mne to zrazu prišlo, akoby to bol koniec sveta. Nie taký, kde obrovská priepasť ničotne láka do svojich skázonostných hlbín, ale taký, kde končí život, lebo v ňom vyhasína radosť. A k tomu nepríjemnému, ale presvedčivému pocitu ma priviedol len jediný pohľad naň.

Ku kostolom, nech už to bola bazilika, chrám či kaplnka v lese, sa mi vždy neodmysliteľne viazali dva protichodné pocity. Na jednej strane pre mňa predstavovali miesto radosti, spoločenstva a súdržnosti, na druhej útočisko a skrýšu v samote.

Každopádne boli pre mňa miestom, kde človek nájde povzbudenie v trápení, ale i potechu v zdieľaní radosti a chvál. Jednoducho miesto, kde pulzuje život, aj keby šlo len o tú najskromnejšiu kaplnku kdesi vo vysokých horách.

Teraz som však ostala zaskočená, lebo tento jediný pohľad mi stačil, aby som priam bolestne cítila, ako z tohto kostolíka život pomaly uniká. Keďže bol od dediny skutočne čo by kameňom dohodil, človek by čakal, že ho k nemu privedie nejaká cestička. Ale čakal by zbytočne.

Stavba bola dokonale chránená a uväznená burinou a rastlinstvom rozmanitého druhu. Len tí najodhodlanejší by sa nedali odradiť a prekliesnili by si cestu až k jej samotným múrom. Aby si vypočuli ich plač.

Trochu opatrne, akoby so strachom, či rešpektom pred jeho bolesťou som sa tou húštinou prebojovala i ja. Aj keď som stále dúfala, že určite objavím niečo, čo moje prvotné rozpačité pocity odvráti alebo aspoň zmierni, tak moje nádeje sa rozplynuli hneď ako som pristúpila ku vchodu kostolíka.

Neviem nájsť výstižnejšie pomenovanie mreží, ktoré ponúkali výhľad do prázdneho priestoru vnútra opusteného kostola. V tom tichu akoby som počula žalostné stenanie vyplienenej duše. Duše, ktorá kedysi dýchala, žila, darovala a prijímala. Duše, ktorá sa odmieta podvoliť vlastnému zániku. Duše, podvedenej osudom.

Ktohovie prečo, ale pripomenul mi matku, ktorá svoj život obetovala starostlivosti a oddanosti svojím deťom, ktorá im dala všetok svoj čas, potreby a lásku, a na ktorú si tie isté v deti v jej starobe už ani nespomenuli. Akoby aj on už dokonal svoju úlohu. A akoby aj na neho už všetci zabudli. Na jeho význam a poslanie. Nevzdával sa, stál tam, hrdo aj keď v zabudnutí.

Je ťažké objať kostol, i keď nie je veľký. Nemôžete si ho privinúť na hruď a pošepnúť tým nezlomným, ale zúfalým múrom, že vo vašom srdci má väčšiu hodnotu než všetky zlatom zaliate katedrály.

Môžete však urobiť niečo omnoho jednoduchšie a rovnako významné. Pokľaknúť. Pokľaknúť, akoby ste nestáli pred špinou premoženým prázdnom, ale pred oltárom, z ktorého v živote cítiť prúdiť Božiu lásku. Ja som tak spravila. A vedela som, že moje modlitby prenikli nebesiami, lebo boli darom tak pre mňa, ako i pre jeden smutný, ale hrdý kostolík.

Kostolík, ktorý mi dokázal, že i keď sa zdá, že všetko je stratené a naše snahy a námahy zabudnuté, vždy je tu možnosť, že raz príde niekto, kto uvidí, pokľakne a vystrie svoju ruku k nám. A tak odkazom, navždy zapísaným v jeho srdci, nás nikdy zabudnutie nepremôže.

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Šámote: profil kostolíka, rozhovor s L. Presinszkym, Krstinový výlet....