Ruky škodiace i zachraňujúce... (o zrúcanine kostolíka v Lúčke)

Ako opísať to, čo zostalo po kostolíku v Lúčke? Všeobecne zaužívané označenie je zrúcanina. Aj mne napadlo ako prvé, keď som chcela niekomu priblížiť jeden z cieľov nášho jarného výletníckeho putovania. Ale tak ako vtedy, aj teraz sa mi zasekáva na jazyku.

Neviem, či by so mnou jazykovedci súhlasili, no pre mňa vždy malo toto slovo súvis s niečím, čo sa zrútilo. Kladúc dôraz na to „sa zrútilo.“ Nie čo bolo niečím či niekým zrúcané. Iste to príde mnohým ako zbytočná analýza. Fakt je, že niečo je v troskách a je úplne nepodstatné, akým pričinením k tomuto stavu prišlo.

Pre mňa to však význam má. Nie sú trosky ako trosky, ruiny ako ruiny a zrúcanina ako zrúcanina. Úplné iné emócie vo mne vzbudí pohľad na časom okresané pozostatky dávnovekých stavieb, na spúšť po vyčíňaní prírodných živlov, či na dôsledky pustošenia ľudskou aroganciou a bezohľadnosťou.

Pri pohľade, ktorý sa mi naskytol nad dedinkou Lúčka som však ostala v pomykove. Bolo to silné, krásne a smutné zároveň. Krásne pre svoju polohu, okolie a celkovú scenériu, ktorú tieto kamenné múry v zeleni vytvárali, smutné pre skutočnosť, že už nikdy sa nám nedostane možnosti vidieť, čo vytvárali pôvodne a silné pre zmes oboch pocitov, ktoré sa zhostili mojej duše.

Opatrne, s bázňou, ale i nadšením sme prechádzali pomedzi ne. Bol to zvláštny pocit. Na malú chvíľu mi pripomenuli detské bludisko, ktoré sme mali na dvore materskej škôlky, a ktoré mi miesto pocitu stratenosti vždy poskytovalo skôr útočisko. Z týchto múrov akoby sálal pokoj. Na druhej strane mi však bolo aj akosi úzko. A táto úzkosť mala svoj pôvod práve v rozprave, ku ktorej som dospela pri pokusoch opísať to, čím sa kochali moje oči.

Keď som sa niekedy ocitla na miestach, ktoré dýchali históriou zosobnenou vo zvyškoch stredovekých chrámov, vždy ma premkol úžasný pocit obdivu, úcty a vďačnosti času a jeho milosrdnosti k nim. No medzi múrmi Lúčky sa do týchto pocitov miešal ešte jeden. Iné je vedomie, že tieto spomienky vekov odpočívajú už storočia, iné ak sú tieto ruiny svedkami skazy pomerne nedávnej.

A tieto miesta mali ešte v živej pamäti slávu eucharistie a prúd života. Čo však začali plamene, to dokončila ľudská ruka. Skaza miesto obnovy. Novopostavený kostol vytlačil zo záujmu a pozornosti malý kostolík, čo bojoval svoj boj o prežitie trochu od ruky nad dedinou. Jedna vec je nezáujem, druhá zničujúci úder od toho, kto mal byť oporou.

Fakt, že ľudia vo svojej ľahostajnosti dokázali nielenže nechať zdrvený kostolík nepovšimnutý, ale aj sami mu „pomohli“ tým, že jeho múry miesto obnovenia naopak začali rozoberať, bol desivý. Lacný stavebný materiál.

Až mi srdce zamieralo. Nie, nemám potrebu kázať a obviňovať. Ani presadzovať vlastné pocity, vnímanie a hodnoty. Nikomu neupieram právo na jeho vlastné. A akceptujem fakt, že pre jedného môže byť kostol posvätným miestom, Božím príbytkom hodným úcty a pre druhého stavba ako každá iná.

Aj ja sama som si prešla obdobím, keď pre mňa kostoly neboli nič viacej, než len stavby stratené medzi inými. Napriek tomu som sa k nim chovala s určitou úctou. Nie posvätnou, ani inak osobitou. Jednoducho plynúcou z rešpektu k tým, pre ktorých znamenali niečo viac než pre mňa.

Preto ten smútok v duši, napriek sile a kráse čo ju opantala. Ale bol to tiež človek, ktorý nakoniec túto skazu zastavil a zachránil čo sa ešte dalo. A vďaka ktorému sa dnes mohol v mojej duši odohrať tento boj. A nielen zatrpknutosť a bezradnosť ako na miestach, ktoré sú mementom navždy stratených kostolíkov. Kostolíkov, ktoré nepodľahli času, ani moci prírody. Ale rukám tých, pre ktorých tu veky stáli....rukám človeka....

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o kostolíku v Lúčke: profil kostola