Cesta za kostolíkom na konci sveta

Všetky fotky (12)

Nasledujúce načretie do spomienok našich výletníckych dobrodružstiev by som výnimočne chcela venovať ako istú formu ospravedlnenia jednému nevinnému netopierovi, ktorému sme, ako aj vyplynie z ďalších riadkov, poriadne načechrali nervovú sústavu. Verím, že našu návštevu musel vnímať ako nesmierne bezočivé zasahovanie do vlastného súkromia a preto mu aj touto cestou vyjadrujem svoju hlbokú ľútosť nad tým, že sme mu zrejme pokazili celý deň (alebo teda z jeho prevráteného pohľadu noc:).

Všetko sa začalo cestou do Tornale. Bol začiatok septembra a my sme z autobusu zdvíhali oči k nebesiam skúmajúc, či ešte zazrieme nejaké lastovičky. Po tomto ornitologickom prieskume sme sa už len kochali prírodou a krotili nadšenú chtivosť po objavnom výletníctve, ktorú sme doteraz pre iné povinnosti museli držať na uzde.

Niet preto divu, že sa už vzpierala ako divá a priam nás na tornaľskej stanici vymrštila zo sedadiel. Snažili sme sa ju rozchodiť, lebo do prestupu na ďalší spoj nám ostávalo ešte trochu času. V rámci tejto prechádzky sme hľadali správne nástupište, ale nech sme čítali popisky spredu aj zozadu, spoj správnym smerom sme neobjavili. Nakoniec sme si vypomohli priateľom na telefón, ktorý nám prostredníctvom všemocného internetu upresnil súradnice.

Potešila som, keď pred nami zastal prímestský mikrobus typický pre destinácie balansujúce na kraji sveta, kam sa odváži len pár nezlomných domácich a náhodní dobrodruhovia nášho razenia. Nasledujúca krkolomná cesta sa pribúdajúcimi kilometrami a odbúdajúcimi spolucestujúcimi stávala čoraz viac predzvesťou
skutočne dramatického putovania. A skutočne sme do cieľa dorazili už iba ako osamotení pútnici.

U pána šoféra sme si ešte pre istotu overili jeho spiatočnú cestu, ale i tak mi nedalo, aby som sa neobzrela, či sa nám za chrbtom aj spolu s autobusom nerozptýlia v zlovestnej hmle.Z môjho magického naladenia ma však vzápätí vytrhla pragmatická poznámka ozrejmujúca, že kľúč od kostolíka dostaneme od istej pani v miestnych potravinách. A tak som ako poslušné žieňa cupitala za svojím právoplatným partnerom a dávala posledné zbohom fantazijným obavám.

Nasmerovali sme si to na obecný úrad. Že sa v rámci dobrých vzťahov popýtame na ich obec a materiály, ktoré by o jej dejinách eventuálne mohli mať a tiež vysondujeme, kde majú potraviny aj s tetuškou disponujúcou kľúčom k prvotnej motivácii našej návštevy v ich dedinke. Ale tak ako na ulici, tak aj v úradnej budove nebolo ani živej duše. Podivné to miesto.

Nakoniec sme predsa len narazili na živáčika a ten nás nasmeroval na dom, kde sa máme ohlásiť, keď sa chceme dostať do obchodíku. Potraviny otvárané na požiadanie - po úvodnom prekvapení, nasledovala zrelá úvaha a spolu so sprievodnými faktami aj absolútne prijatie opodstatnenosti tejto roztomilej obyčaje. Ale čakalo nás sklamanie. Ku podivu táto drobná dedinka skrývala vo svojich útrobách aj druhý obchodík a práve v tom mala byť pani, s naším vytúženým kľúčom. Ale už sme aspoň mali presné inštrukcie.

Druhý obchodík bol ešte nenápadnejší ako ten prvý, ale skrýval cennejšie bohatstvo než len pár regálov so základnými surovinami. Rozhodne pre nás. Po pár minútach sme si to už šinuli rovnakou cestou, ale tentokrát von z dedinky. Nečakala nás žiadna náročná túra, po pár svižných krokoch sme z hlavnej cesty odbočili na poľnú cestu, ktorá sľubovala pohodlnú chôdzu do mierneho briežku.

Ale či to neboli len plané sľuby, to sa nikdy nedozvieme. Vyburcovaní jediným pohľadom na malý kostolík, ktorý akoby nás roztopašne vyzeral, sme sa pustili naprieč porastom a burine, až sme víťazne dorazili na miesto činu. Teda ku kostolíku, ktorý som si už s inštinktom skúsenej kométy najskôr dôkladne obehla zo všetkých strán. Ale pokým ja som už svoju prvotnú zvedavosť nasýtila, fotografická zložka nášho tímu bola ešte len v zahrievacom kole.

Preto som sa vybrala na prieskum okolia. Blízke pole a lesy sa mi priam ponúkali. S chrabrou odhodlanosťou som si prekliesnila cestu až k posedu, ktorý sa provokačne týčil na kraji pola, ale moja túžba obdivovať svet z jeho výšky ostala nevyslyšaná. V jeho tesnej blízkosti bol totiž taký vysoký a hustý porast, že by som sa cez neho mojím vreckovým nožíkom predierala asi do Vianoc.

Vrátila som sa sklamaná a skleslá, ale stačil jediný pohľad na kľúč od kostolíka, aby vidina nového dobrodružstva nadobro zahladila stopy
po tomto malom nešťastí. Po menšom zápase s drevenými dverami sme vstúpili do srdca kostolíka. Ani sme poriadne neprivykli oči šeru, keď sme nad hlavami zaregistrovali skutočne rozhorčené protesty toho, komu sú tieto riadky venované ako pokorné odprosenie.

Netuším, čo také netopiere vlastne porábajú, ale vďaka nám s tým tento musel práve prestať. A nie veľmi sa mu to páčilo. Ako tam tak splašene poletoval, absolútne vyvedený z miery, prišlo mi ho veľmi ľúto a okamžite som sa rozhodla, že ak o tomto výlete budem niekedy niečo písať, bude prvý koho v ňom spomeniem. Stalo sa.

A tak sme si za občasnej asistencie tohto zjavne stáleho obyvateľa kostolíka prezreli všetko, čo skrýval tento úžasný, aj keď akoby zabudnutý kostolík. Bol to smutný kontrast. Prach a špina a tiché spomienky zadupanej dôstojnosti storočí. Poznám tento pocit. Zmes nadšenia a smútku. Kľakla som si. Modlitba sa prachu nebojí.

Dofotili sme a rozlúčili sa. S kostolíkom, aj s netopierom. Ostávalo nám ešte trochu času a tak sme sa ešte vybrali na blízku lúku. Bolo celkom príjemne, a tak sme sa trošku usalašili k vítanému odpočinku. Asi nám v ten deň bolo súdené pokúšať drobné zvieractvo, lebo hneď vedľa nás sme objavili dômyselnú pavučinu aj s jej hrdým rozmerným majiteľom. Ťažko poznať, ako prijal naše vniknutie na jeho teritórium, ale rozhodne sme mu priniesli pár minút slávy, lebo ani on, ani jeho výtvor neušli pozornosti fotoaparátu.

Netrvalo však dlho a museli sme sa pobrať späť, ak sme chceli stihnúť vrátiť kľúč a nezmeškať autobus, ktorý sme zablúdi len párkrát za deň. Kľúčik sme zdarne vrátili a stihli aj autobus, ktorý nás spoľahlivo odviezol naspäť do Tornale. Tu sme si ešte obehli malé námestie, v malom obchodíku kúpili fešnú maľovanú mapu a už nasadali na autobus do Rožňavy.

Netuším koľko trvalo kým sa úbohý netopier spamätal z nášho vpádu, ja však tak skoro na Rybník a jeho kostolík nezabudnem. Veď ako nás poznám, mal by sa milý netopier pripraviť na to, že mu ešte občas nabúrame program.

Alexie

Ďalšie články o kostolíku: profil kostola