Neupršaný výlet Ponitrím

Všetky fotky (16)

(august 2010)
Zoznam oblastí a kostolíkov, ktoré zúfalo čakali v poradí, aby sme ich poctili svojou návštevou, začal naberať v poslednej dobe na úctyhodnej dĺžke. Rozmanité potreby a požiadavky na ich zvečnenie a spracovanie na ružovosti celej situácií práve nepridávali. Boj s časom a možnosťami sme prehrávali a tak neostávalo nič iné, len sa spoľahnúť na stratégiu v zálohe.

Neohrozená dvojica našich spojencov nesklamala. Môj brat a jeho strieborný tátoš už vedeli, do čoho idú. Na najbližších pár víkendov však boli obaja dosť vyťažení a tak jediný možný termín nášho spoločného ťaženia padol presne na ten, na ktorí sme si vypočuli rovnako povzbudivú predpoveď počasia ako svojho času nezlomný Noe.

My sme však neboli o nič menší dobrodruhovia a podobne ako on, nemali sme veľmi na výber. Akurát sme sa miesto stavania archy pustili do zháňania poriadnych gumákov. V sobotu ráno sme vyrazili. Nabalení proviantom, pršiplášťami a hromadou časopisov a dvd.

Môj braček by nás bez jediného mihnutia oka odviezol aj na kraj sveta, ale ani táto skutočnosť by ho nemohla zaujať natoľko, aby bol ochotný si ho ísť aj obzrieť. Prvý bod programu bol dražovecký kostolík. Z malinko iného dôvodu než všetky ostatné dychtivo čakajúce na mape, ktorú zvieral v rukách ten, ktorému som sa o pár chvíľ chystala zopakovať to, čo som mu presne pred rokom sľúbila presne na tomto mieste.

Teraz ma síce nebodala pod rebrami zlomená kostica svadobných šiat, ale ako sme vzápätí zistili, zišlo sa tu viac svedkov spečatenia nášho zväzku ako v ten pamätný deň. Absolútnu stratu súkromia, či romantickej intimity, v ktoré sme si vzhľadom na skorú hodinu a nevľúdnosť počasia dovolili dúfať by som ešte oželela, ale pohľad na parkovisko, na ktoré premenili bezprostredné okolie kostolíka vo mne vybičovali dosť protichodné emócie.

Vzhľadom na ne som sprvu neprotestovala, keď moja rovnako rozčarovaná zákonná polovička začala svoje výhrady prezentovať aj navonok, ale potom, čo som triezvym okom zhodnotila pomer síl a predovšetkým nie veľmi lichotivý imidž toho podozrivého zoskupenia, snažila som sa zabrániť tomu, aby som si v rovnaký dátum nemusela pripomínať vlastný sobáš aj ovdovenie.

A tak sme o pár minút pokračovali v ťažení a nechali nepríjemný zážitok rozplynúť s prvými zlovestnými kvapkami dažďa. Prst na mape ukazoval na Sokolníky. Iskierka v mojich očiach nasvedčovala tomu, že som toto miesto už raz  navštívila a neváhala som si túto životnú skúsenosť zopakovať, záblesk nadšenia v očiach nášho šoféra svedčil o tom, že sa už nevie dočkať, kedy konečne odbočí na poľnú cestu, pre ktorú sa on a jeho auto vlastne narodili. Chýbal mu už len jazdecký bičík, ktorým by pošibal zadnú časť karosérie, s takou potechou skúseného jazdca vyrazil do polí.

Rovnako ako veľké bolo jeho nadšenie, bola malá moja dušička. Podivné zvuky spod podvozku, ktoré mne veštili naše biedne zhynutie v ponurom bahne, jemu zrejme zneli ako nevinné pradenie jeho oceľového maznáčika. Ale keď sa slastné mraučanie zmenilo na skutočne protestné škrípanie, konečne sme zastavili.

Môj brat sa vybral vybaviť si účty s kameňom ozrutným rozmerov, ktorý si dovolil načechrať jeho terénne sebavedomie a ja som s blahorečením na perách tomu, kto prišiel na tú geniálnu myšlienku vyrobiť gumáky, utekala po stopách v bahne. Môj nezastaviteľný dokumentarista totiž už vyrazil v snahe využiť zjavne krehkú spoluprácu nebies, ktoré si dali malú prestávku v kropení.

Základy kostolíka, ktoré som už poznala, však nezodpovedali úplne mojim spomienkam. Vtedy prehrávali boj s burinou a porastom, čo si zjavne dali záväzok, že ešte v dohľadnej dobe svoj boj vyhrajú na plnej čiare a udusia vzpierajúce sa zbytky kostolíka. Teraz vzhľadom na prebiehajúci archeologický výskum vyhrával na body kostolík.

Aj keď som si nebola na istom, ktorý pohľad mi bol milší. Niežeby som sa tešila jeho vtedajšiemu dochádzajúcemu dychu, ale teraz mi zase pripadal akoby sa mu niekto chystal veštiť z vnútorností. Rozorvane a zabudnuto. Vychutnala som si aspoň radosť môjho odborníka, ktorému, na rozdiel odo mňa, samozrejme neušli novo odkryté časti a rovnako sa potešila aj jeho nálezu veľkého šampiňóna, ktorý sme si aspoň vyfotili, keď už sme sa rozhodli, že jeho osud nespečatíme praženicou.

A prebrodili sme sa naspäť k autu. Prštek na automape putoval smerom k Sádku. S týmto kostolíkom mal skúsenosť náš sprievodca už z predchádzajúceho výletu, keď neodolal lákavému terénu a kým my sme zvečňovali kostolík, on zvečňoval ryhy na pneumatikách. Ale teraz vzhľadom na čerstvú skúsenosť a povrch ašpirujúci na výkonnú špongiu dal prednosť krotkému odparkovaniu dolu pod kopcom.

My sme vyskočili a rezko sa vydali ku kostolíku, cestou míňajúc skupinky hubárov s košíkmi, ktoré vyzerali, že pod ťarchou úrody im povolí prútie. Radšej sme pokorne a dosť závistlivo odvrátili zrak a pevnejšie sa chytili za ruky. Ako inak odolať pokušeniu. Len čo sme sa však rozdelili, nezaťažená už povinnosťami fotografa som sa proste zlomila. S nosom ponoreným v najbližšom poraste, nohavicami mokrými až nad kolená, som snorila s celou svojou hubárskou vášňou prebudenou k plnej pohotovosti.

Dokonca som nevnímala ani nástojčivé zvonenie telefónu. Hneď potom, čo som podľa hlasu celkom spoľahlivo určila, že druhá polovička nášho tímu sa už istý čas venuje viac obavám o moju zatáranú maličkosť, než o fotenie, som utekala dokázať, že ma ešte neroztrhala žiadna lesná ani poľná zver.

Musela som vyzerať naozaj odhodlane, lebo napriek časovému stresu a oprávneným nárokom na výčitky sa mi dostalo ponuky, že sa vyberieme po cestičke k najbližšiemu lesu a skúsime šťastie, čo prislúcha začiatočníkom tohtoročnej sezóny. Ale lesík si s nami zahral nepeknú hru. Nielenže bol podstatne ďalej, než sa na prvý pohľad zdalo, ale samoľúbo sa ohradil čerstvým bahenným závalom, mlákami a inými radosťami, ktorými by sme sa za iných okolností určite nenechali zastrašiť.

Ale dnes sme mali ešte na pláne nafotiť niektoré kostolíky aj vnútri, a veruže by sa nám nepoďakovali, keby po nás ostali aj iné stopy, než len spomienky na dvoch roztomilých nadšencov. A tak sme sa museli vrátiť. Môj brat rovnako utýraný pohľadom na preplnené košíky liečil zatrpknutie prášením koberčekov, takže sme sa radšej vyzuli a naše oddané topánočky boli až po najbližšie zastavenie nútené sa voziť v kufri.

Svetlo sveta uzreli až v Krásnom. Možno zhodou náhod, možno prirodzeným sklonom počasia k zlomyseľnosti sme sa na tomto mieste ocitli za úplne rovnakých podmienok, ako pri našej prvej návšteve. Bolo pod mrakom, s tak výraznou hrozbou dažďovej nádielky, že aj Damoklov meč by ozelenel od závisti.

Pre moje výsostné potreby táto skutočnosť nebola veľmi závažná, potrebovala som si len vybaviť nejaké podlžnosti s istou časťou ochranného múru, z ktorého pamiatku som si odniesla naposledy v podobe veľmi neochotne sa hojacej modriny. Ale z fotografického hľadiska táto meteorologická zhoda naberala zdrvujúcejšie rozmery, v dôsledku čoho som nestihla roztopašnému múru ani len z polovičky dohovoriť tak, ako som sa chystala, a už som aj musela prášiť späť k autu, ak som tu nechcela moralizovať kameňu pokojne aj na večné časy.

Pozornosť posádky sa už zamerala na ďalšiu zástavku našej objavnej cesty - Skačany. Tým by sa bolo prepieklo hádam aj zatmenie slnka, keďže sa mohli tešiť výhode prislúchajúcej všetkým miestam, ktoré sme navštívili po prvýkrat. Keby aj neulahodili náročnosti vyžadujúcej zvečňujúce umenie, istej dávke zdravej zvedavosti by vyhoveli už len samotnou svoju existenciou.

Ale našťastie počasie sa ešte pridržalo svojej kajúcej zhovievavosti. Tunajšie základy kostolíka sme však nenašli s takou šviháckou samozrejmosťou, ako tomu bolo v predchádzajúcich prípadoch a museli sme sa pokorne otočiť a pre zvýšenie šancí na úspech urobiť aj menšiu miestnu orientačnú anketu. Aspoň sme už potom išli na isto.

Nášho oddaného šoféra sme nechali napospas mediálnym klebetám tlačovín a my sme sa vybrali na mierny výstup k miestu, ktoré som obratom vo svojich spomienkových archívov označila ako inváziu slnečníc. Tieto žlté sebavedomé kvietky nás privítali so svojou úchvatnou eleganciou do takej miery, že som z nich skutočne začínala mať malinko rozpaky. Boli úplne všade. Akoby sa rozlialo slnko.

Obkolesovali kamenné základy kostolíka tak dôkladne, že som si priam dávala pozor na slová, aby som nejakou svojou neuváženou netaktnosťou na jeho adresu nevyprovokovala odvetnú akciu jeho ochrankýň. Človek však nikdy nemôže vedieť, čo také môže zraniť city spanilej slnečnice a tak som si s ich láskavým dovolením zapózovala spolu s nimi. Aby nebodaj nežiarlili, že sa pozornosť fotografa sústredí len na kamenné spomienky na kostolík, ktoré by určite viac potešila pozornosť kohokoľvek s riadne nabrúsenou kosou. Nenápadne, ale isto sa totiž začínali strácať pod rozpínavým snažením trávy a iného porastu.

Kým počasie nás častovalo spoluprácou, čas bol neúprosnejší a tak sme sa museli rozlúčiť a nasmerovať strelku nášho pomyselného kompasu smerom na Horné Vestenice. Cestou sme ešte zamávali kostolíku v Hradišti, ktorý nás dôstojne sledoval z kopca, na ktorý sme sa pred dvoma rokmi štverali s vypätím posledných síl, aby sme vzápätí ledva lapali po dychu pre zmenu z pohľadu, ktorým sa nám odtiaľ naskytol.

V Horných Vesteniciach sme pre úspech zopakovali osvedčený trik s elegantnou otočkou, keď sme na konci dediny hromadne dospeli k záveru, že to bude zrejme nevyhnutné, ak chceme úspešné zavŕšiť svoje snaženie. Druhý pokus opäť zaznamenal úspech a tak sme sa držali scenára a za pár minút si to už šinuli hore zarastenou cestičkou, kým za chrbtom nám doznievali zvuky spusteného dvd.

Netuším, aký film zvolil môj braček, nás však hore čakalo niečo rozhodne vzrušujúcejšie. Len čo sme dorazili na miesto činu, tak som trpko zatúžila po akejkoľvek vymoženosti z kúzelného sveta čarov, ktorá by mi umožnila byť na dvoch miestach naraz. Jediné, čo som teraz vedela viac než spoľahlivo bolo, že vôbec netuším, kam sa rozbehnúť skôr. K zrázu, ktorý už na pohľad mohol hravo konkurovať jedinému miestu, čo si v mojej dušičke chránilo svoje výsostné postavenie na takýto výhľad, alebo k základom kostolíka, ktoré sa na rozdiel od skačanského bojovníka o prežitie pýšili úhľadnou upravenosťou umocnenou pevne sa týčiacim krížom v ich strede?

Jedno aj druhé bolo prílišným lákadlom, aby som sa dokázala rozhodnúť s okamžitou platnosťou. A tak som pobehovala všade okolo. Prejavila som patričný obdiv a rešpekt nad majestátnosťou plynúcou z úcty prejavenej takýmto uchovaním kostolíka a nadšenie v mojich očiach bolo dokonalým odzrkadlením obdivu aj okolitej prírode.

Nie veľmi sa mi chcelo počúvať naliehanie pripomínajúce nevyhnutnosť pokračovať v ceste. Ako môžem brať ohľady na dohovorené stretnutia, keď oni neberú ohľad na to, že som práve objavila toto úžasné miesto? Ale sila argumentov nebezpečne balansujúca na pomedzí s hrozbami bola prisilným súperom aj na moje burácajúce nadšenie. Na zmiernenie krivdy mi bolo umožnené na spiatočnej ceste trochu popustiť uzdy prebudenej hubárskej vášni a k autu sme sa vracali s hrsťami plných hubárskych darov lesa. A už aj sa frčalo dobehnúť časový deficit.

Čakala nás Poruba, ktorá by sama o sebe bola hádam aj počkala, ale rozhodne menej by bol nadšený nejakým vyčkávaním pán farár, ktorý nám sľúbil, že nám umožní zvečniť si kostolík aj zvnútra. Nakoniec sme pána farára museli chvíľu počkať my, pretože v ten deň mal aj honosnejšie poslania ako robiť vrátnika dvom dychtivcom. A keďže on nechcel pre zmenu nechať čakať ženícha a nevestu, ktorí by určite pôsobili pred oltárom bez jeho prítomnosti viac zmätene než my dvaja v tunajšom kostolíku, tak nám nechal kľúče s tým, že mu ich máme doniesť na faru, keď skončíme.

Tak sme teda začali. A veruže bolo v čom pokračovať. Múry kostola boli ako živým rozprávaním. Niežeby som v ten deň videla podobné fresky prvý krát v živote, ale niekedy proste aj podobné veci vedia rozlične rozprávať. A tieto si veru pustili pusu na špacír. A nielen oni. Aj strop mal čím prispieť do rozhovoru. Aby som z toho nevyšla ako mlčanlivý indián, tiež som nechala hovoriť svoje vlastné vnútro jeho sebevlastnou rečou dôvernej modlitby. Myslím, že už dávno toho nebolo toľko vysloveného v tichu, ako teraz na tomto mieste.

Kostolík mal čo ponúknuť tak zvnútra, ako zvonka, a tak sme ešte zvečnili jeho osobité čaro aj z okolia. Potom sme už presne podľa dohovoru vo vedľajšej dedinke na fare nechali kľúče a vydali sa na nevyhnutnú cestu späť domov. Veru nám ľúto bolo, že táto objavná misia smeruje nenávratne k svojmu záveru, ale museli sme brať ohľady aj nášho sprievodcu, ktorý už pomaly strácal prehľad o tom, kde vlastne je.

Na spiatočnej ceste sme ale ešte predsa len ukecali malú odbočku a bleskurýchle sme pridali na mapu našich kostolíkov aj ten v Bystričanoch-Chalmovej. Bola to skutočne rýchla návšteva, ale úspešná o to viac, že nám dobré tetušky, čo práve upratovali, dovolili nazrieť aj dovnútra. Potom sme už pokorne nastúpili do auta a vyrazili bez zastávky až do východiskového bodu nášho celodenného putovania. 

Alexie
alexie@apsida.sk