Výlet do Dechtíc s milým privítaním

„Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné“ spieva sa v jednej pesničke. Na tieto slová, predovšetkým na tie prvé, si spomeniem vždy, keď mi jasá dušička po ďalšej milej skúsenosti v zbierke našich výletov.

Pochodili sme už kus nášho maličkého slovenského sveta a s potešením môžem konštatovať, že táto zbierka narastá do úctyhodných rozmerov. Až na pár skutočne výnimočných výnimiek sa naše prepady v dedinách a dedinkách stretali s odozvou, ktorá by každá stála za špeciálnu poklonu a poďakovanie. Ústretovosť, ochota, nadšenie.

Babinka odtrhnutá od varenia obedu šliapajúca do pedálov bicykla, len aby dvom prišelcom otvorila kostolík kus za dedinou, teta kostolníčka, ktoré síce zúfalo nestíha, ale zmobilizuje pol dediny, len aby sme odišli aj fotkami interiéru pýchy ich obce. Starosta, čo neváha obetovať skoré sobotné ráno, kňazi vytrhnutí z kolobehu povinností, tetušky uháňajúce cez pol dediny, aby nám ešte vtisli do rúk brožúrku, čo vyhrabali v zákutiach sakristie.

Desiatky úžasných ľudí, spomienok a pohladení duší. Ľudia vôbec nie sú zlí. Sú ochotní, obetaví a hrdí. A práve preto píšem toto – Ďakujem. Venované všetkým, čo nás prijali, sprevádzali, dali nám kus svojho času, spomienok, nadšenia a hrdosti.

Práve prímes tejto hrdosti som si uvedomila pri našej návšteve rotundy v Dechticiach. A keďže práve tu sa opäť slová pesničky premietli do činov, nedá mi, aby som túto skúsenosť pre zmenu ja nepremietla do slov. Príjemné prekvapenie nás čakalo už na samotnom počiatku.

V tú sobotu sme sa prebudili do nie práve príjemného daždivého rána. Mrzelo nás to nielen kvôli Dechticiam, ktoré boli prvou položkou na pláne toho dňa, ale i kvôli Katarínke - ruinám kláštora, čo kraľovali lesom len pár rezkých krokov od dediny a hudobnému festivalu Lumen v Trnave. To všetko sme boli rozhodnutí absolvovať, aj keby sa mraky mali trhať.

Napriek odhodlanosti sme však s nevôľou sledovali vytrvalý dážď a jeho bubnovanie do okien autobusu. Keď sme vystúpili v Dechticiach a začali sa obzerať, ktorým smerom sa vydať, začuli sme, ako na nás niekto volá. Trochu rozpačito sme zareagovali na volanie. Nikto nás tu, ani v širokom okolí nepoznal, niet divu, že záujem o naše osoby nás, mierne povedané, vyviedol z miery.

Vysvitlo, že pani Pauerová, s ktorou sme mali telefonicky dohodnuté, že nám príde otvoriť rotundu, sa rozhodla urobiť omnoho viac. Keď videla, že prší, neváhala a prišla si po nás až na zastávku. Z úprimností vyjadrenia vďačnosti muselo byť zrejmé, že rozhodne sa za ňou skrýva viac než zdvorilostná fráza. Boli sme naozaj povďační.

Už cestou sa rozprúdil rozhovor, ktorý bol predzvesťou veľmi plodných debát. Aj pre potreby môjho faktograficky zameraného spoločníka, aj pre moju amatérsku potechu. Rotunda, dômyselne pôsobiaca ako klasický menší kostolík, ktorá ma presvedčila o oprávnenosti svojho označenia až po vzhliadnutí na vlastné oči, naozaj stála za daždivé dobrodružstvo. O maľbách ani nehovoriac.

Moju pozornosť však zaujalo aj niečo iné. Kým náš dokumentarista dôsledne plnil svoju úlohu, ja som mala priestor na dôvernejšie rozhovory s našou obetavou sprievodkyňou. Milá pani, priehrštie dojmov, spomienok, znalostí. Akoby som videla odlesk vlastného nadšenia sídliaceho tak v očiach, ako v slovách.

Nedalo mi, aby som si nespravila malú prieskumnú sondáž a nespýtala sa, či ju už niekedy neunavuje robiť vrátnika každému zvedavému pocestnému. Odpoveď som však tušila. A nemýlila sa. S trpkastým povzdychom som vyjadrila pochopenie prameniace viac z tušenia než zo skúsenosti. Hrdosťou pretkané slová. Akoby som len túžila niesť si v srdci takéto miesto, o ktoré sa nebudem váhať podeliť s každým.

Každý kostolík, každé krásne miesto, každý človek má zápis v mojej duši. Ale predsa len by som rada mala jeden, ten jediný, ktorý by bol vrytý najhlbšie. To moje miestečko. Cez ktoré aj ja raz zanechám odkaz. Ako zaznelo-mať radosť z radostí druhých. Čas darovaný a odmenený. Obdivom a úctou.

Dovezením a otvorením kostolíka sa však pohostinnosť, ktorá nám bola preukázaná, nekončila. Nakoniec sme neodolali ani pozvaniu na šálku horúceho čaju. Zohriati a posilnení sme ešte chvíľu posedeli, nevediac sa nabažiť rozprávaní zo života dedinky, aj už spomenutých ruín kláštora a obnoveného diania okolo nich.

Vedela by som počúvať aj do večera, keby ma každé ďalšie slovo stále viac neťahalo utekať na samotné miesto činu. Naša hostiteľka neváhala a opäť utekala štartovať motor. Načo zbytočne pokorovať kilometre popri autách. Aby sme si však urobili o dedinke ešte lepšiu predstavu, cestou sme sa zastavili aj vo farskom kostole a zoznámili sa s pánom farárom. A potom nás odviezla až po cestičku vedúcu ku Katarínke. Pripomenula, že keby sme mali problémy s návratom, stačí sa ozvať. Najradšej by som ju objala.

Nielen preto, že sme ušetrili čas aj sily, ale pre to nádherné svedectvo. Ľudskosti a nezištnosti. Žiadne slová vďačnosti, dezert ani iná pozornosť by nebola dostatočným poďakovaním. Nech je ním aspoň posolstvo, ktoré sa budem snažiť odovzdať rovnako ako som ho prijala.

Čo nás čakalo na konci lesnej cestičky a prečo sme oželeli aj každoročne vytúžený festival, to je už iný príbeh, ktorý si rovnako zaslúži uzrieť svetlo sveta.

Ale teraz ešte raz - Ďakujem!

Alexie