Keď múry šepkajú (o kostolíku v Dražovciach)

Keby som bola kňazom a pri sviatosti zmierenia by som chcela niekoho povzbudiť pri jeho duchovnom tápaní, keby niekto len tak potreboval ujsť pred všetkým až na samý koniec sveta, keby niekto potreboval azyl sám pred sebou, tak by som ho poslala na jediné miesto.

Na miesto, kde myšlienky, trápenia, šťastie, prosby, vďaky i modlitby možno vystrieť k nebu na dlani. Kde duša cíti voľnosť, ale i útočisko. Kde sa možno stratiť i nájsť...

Malý, možno na oko obyčajný kostolík, kdesi na kopci nad Nitrou. Iste, jeho poloha na samom vrchu kopca, viditeľnosť už z veľkej vzdialenosti, to mu niečo na výnimočnosti pridáva. Ale i tak som nečakala, akú stopu mi kostol sv. Michala Archanjela zanechá v srdci.

Stačilo za sebou nechať nitriansky ruch mesta, prejsť uličkami dedinky Dražovce a potom sa s odhodlaním vybrať strmou cestičkou kdesi do hora. Po chvíli sústredenia na vlastné kroky, keď vám sťažený dych dáva najavo, že si je vedomý zvýšenej námahy, ktorý mu prináša vaše pochabé rozhodnutie štverať sa do prázdna, sa pozriete nad seba a ten pohľad vám nielenže vyrazí dych, ale i slová.

Síce ste ten malý kostolík sledovali už na kilometra od miesta, kde práve stojíte, akoby to však zrazu nebol on. Tam, v ruchu áut, bol iba stavbou na kopci.

Teraz ste súčasťou toho kopca a stačí už len pár minút, pár krokov, vystrieť ruku a dotknúť sa jeho múrov. Akúsi podivnú zmes únavy, nadšenia, prekvapenia, úžasu a neistoty som cítila vtedy, keď som dvihla hlavu ja. Sprevádzaná tlkotom svojho srdca, som sa napriek vyčerpaniu z výstupu dala do behu.

Trochu vydesená vlastnými pocitmi, tým nadšením a rozpakmi, som však zrazu zaváhala. Bolo to výškou, únavou, priestorom a prázdnom, ktoré nám otvárajú vrcholy kopcov, či malým, starým kostolom predo mnou?

Rozhodne to nebol prvý kopec ani kostol v mojom živote, ale ešte som nikdy nepocítila výbuch takých rôznorodých emócii, či skôr vôbec nejakých. V tichej a nepochopiteľnej bázni som si kostolík obišla. Zaskočená pohľadom, ktorý sa mi naskytol, keď som sa obzrela okolo seba a videla svet akoby na podnose. Aj pokojom, ktorý priam citeľne sálal z múrov kostola a šepkal, že je to tá najprirodzenejšia vec, som sa odvážila priblížiť.

Necítila som už strach, ale ani tradičnú zvedavosť akou zvyknem obiehať kostoly a podobné stavby, prezerajúc si okná či výzdobu. Nič podobné. Ako by som zrazu nič z toho nepotrebovala. A chcela len počúvať, čo ešte šepkajú múry.

Dotkla som sa ich. Nie na privítanie, ani pozdrav, skôr prijatie ponuky. Schovaná pred vetrom, ktorý svojsky sebavedomo pripomínal na akom mieste sa nachádzam, som sa oprela o múry svojho staronového priateľa.

Moje dlane sa dotýkali chladných múrov, ale napriek tomu som cítila, že chcem svoje „objatie“ upevniť. Sama som nevedela, čo vlastne robím a kam vlastne smerujú moje myšlienky. Zavrela som oči.

Ťažko opísať, čo sa mi premlelo hlavou, keď som tam len tak stála, v závetrí kostola. Akoby tie múry šepkali, že nie som jediná. Akoby ma vyzývali, aby som im pokojne zverila všetko, čo mi ťaží dušu. Akoby som cítila, že oni zvládnu, čo mne príde nad moje sily. Akoby boli tichým mementom všetkých, ktorí im tiež odovzdali všetky svoje pochyby a útrapy. A akoby ma svojím pokojom uisťovali, že tak ako je v nich sila zvládnuť všetku bolesť ľudskosti, tak musím ja nájsť tú svoju v sebe.

Oni sa nepokorili a stoja tu stále, celé tie veky, berúc na svoje plecia slzy prosieb, modlitieb, žiaľov i chvál. Stoja tu s pokojnou rozhodnosťou, aj keď pod silou ľudského trápenia padajú múry aj bez zničujúcich striel z diel a kanónov.

Moje trápenie, či už to posledných dní, či to čo mi je spoločníkom roky, ktoré mi rúca môj svet, som bez vyslovenia jediného slova vykričala tak múrom, ako i nebesiam, ktoré chránili môj pohľad, keď som otvorila oči.

Nie, žiadne oslnivé riešenia mi hlavou neprebleskli, ani prívaly nových síl, či milosrdné zastretie pamäti sa nekonalo. Ale akési tiché spojenectvo, súdržnosť všetkých, čo tu boli predo mnou a čo ešte prídu, aby ich malý kostolík na kopci aspoň na malú chvíľu vytrhol z ich sveta a otvoril im ten svoj. Čo tu bol, je a bude...

Rozbehla som sa a posadila na kamene na zráze. Fúkal silný vietor a bola mi zima, ale ešte nikdy mi neprišlo prirodzenejšie vysloviť ..Otče náš, ktorý si na nebesiach...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Dražovciach: profil kostolíka, Z nášho itinerára