Do kostolíka v rodnej Hranovnici sa vždy rád vraciam

Rozhovor so saleziánom Mariánom Husárom (toho času direktorom saleziánskeho strediska v Humennom), rodákom z Hranovnice

Vyrastal si obrazne povedané v tieni starého kostolíka. Aká je tvoja prvá spomienka naň?
- Veľmi krásna, ako maličký chlapec si pamätám, že ma očarilo mnoho svetla – keď sa rozžiarili všetky reflektory a lustre, cítil som sa ako v nebi, potom spev, blízki ľudia, všetko ma napĺňalo pokojom a istotou. Boh bol akosi blízko.

Viedli vás k tomu, že máte v obci taký hodnotný kostol? Malo to na teba a tvoje formovanie nejaký vplyv?
- Určite, kostol som vnímal od začiatku ako vzácne miesto – lebo v ňom býva Boh, ktorý nás má veľmi rád – to som najčastejšie počúval z úst už nebohého duchovného otca Štefana Vasilíka, ktorý bol u nás vyše 40 rokov a ktorého si všetci vážili a mali radi. 

Ako si sa cítil, keď si prvýkrát slúžil svätú omšu takpovediac doma?
- Mal som trému a obrovskú radosť, prežíval som vďačnosť. Tréma bola z toho, aby som nepokazil tú obrovskú radosť mnohých ľudí, ktorí s veľkou obetavosťou pripravovali primície. Radosť a vďačnosť, že môžem byť Božím kňazom. 

Dá sa to vôbec porovnať so svätými omšami v tých ďalších kostoloch, kde si ich slúžil?
- Každá sv. omša je výnimočným darom a tajomstvom, blízkosťou Boha. Rád ju slúžievam v kostole, kaplnke i v prírode.

S akými pocitmi sa teraz, keď už niekoľko rokov pôsobíš inde, vraciaš do vášho kostolíka? Zmenil sa nejako za ten čas?
- Vždy sa rád vraciam do nášho kostolíka, pripomína mi detstvo, najbližších, i to všetko, ako ma Pán Boh počas života sprevádzal.

esteban

Ďalšie články o Hranovnici: profil kostola, Genius loci