Šmykľavý výlet do Mlynice
Keď si spomeniem na náš zimný výlet do dedinky Mlynica, vybavia sa mi vždy dve rovnaké veci – šmýkanie a snehuliak. Ale poďme pekne po poriadku. Mlynicu, podobne ako Veľkú Lomnicu a Podolínec, sme mali v pláne obehnúť v rámci dovolenky vo Vysokých Tatrách.
Iste, že sme sa venovali aj klasických zimných radovánkam, ale nevyužiť, že sme zatiahli do severných končín domoviny a nepresnoriť miestne stredoveké sakrálne bohatstvá, by bolo v našom prípade viac než neobvyklé. Ba priam až podozrivé. A tak aby sme nečerili zbytočne vlny podozrenia, rozplánovali sme dovolenkový týždeň tak, aby sme svojou prítomnosťou potešili aj našich spoločníkov aj kostolíky v okolí.
Po istých skúsenostiach s nevypočítateľnosťou a rozmarmi drobného človečenstva, o ktoré nás obohatil môj trojročný synovec, sme sa priklonili k starostlivo vypracovanej stratégii nenápadného úniku. Po prvom nezdarenom pokuse, sprevádzaným zanovitou scénou a najskôr jeho a neskôr aj mojimi slzami, sme pochopili, že jediná šanca ako zachovať jeho spokojnosť a moje svedomie, je tráviť dopoludňajšie hodiny spoločne. A potom zneužiť jeho zaneprázdnenosť okolitými podnetmi alebo nastupujúcou únavou a vypariť sa skôr než zaregistruje našu absenciu.
Treba však priznať, že občas bolo veru aj mne zaťažko opustiť sánky a kotrmelce v snehu, ale vidina tajomstva tatranských dediniek bola dostačujúcim lákadlom, takže len zriedka bolo nutné použiť aj na mňa podobne konšpiračné postupy. Záblesk ľútosti v mojich očiach vystriedali iskričky nadšenia, len čo sme nastúpili na vláčik do Popradu a keďže touto trasou sa začínal každý výlet, už o pár minút som konkurovala oznamom hlásiacim nasledujúcu stanicu, keď som ich s pár sekundovým predstihom recitovala spamäti.
Na tento výlet sme však išli trochu s obavami. Až do tohto dňa nám prialo počasie a ponúkalo oblohu, výhľady a všetko, čo k foteniu chtivým jedincom môže k šťastiu chýbať, ako na objednávku. Avšak teraz sme s nevôľou sledovali prvé kvapky dažďa dopadajúce na veľké okná vlaku. Škaredo som zazerala na okno, ale nenechala sa zlomiť neblahými predtuchami. Presvedčovala som seba aj okolie, že to je len zablúdená prehánka. Avšak tieto zblúdilé kvapky sa zrejme domnievali, že je lepšie byť stratení spoločne ako osamotene a tvrdošijne nás odmietali opustiť.
Pre úspech nám v Poprade predviedli aj svoje skryté rezervy, čím trochu zrýchlili náš krok na blízku autobusovú stanicu. Kým sme čakali na náš spoj, merali sme si sily v tvrdohlavosti. Ja v mojich teóriách a predpovediach ich skorého zániku, oni v dokazovaní opaku. Keď sme o nejaký čas vystupovali v cieli nášho mokrého pochodu - v Mlynici, zdalo sa, že možno nakoniec predsa len zožnem úspech aj ja. Nádielka z nebies pomaly ustala.
Kostolík sme hneď zbadali a tak sme sa rezko vybrali k nemu. Keby som chcela použiť nejaké obrazné pomenovanie, mohla som tiež povedať, že sme šmykom boli pri ňom. Bolo by však zavádzajúce tvrdiť, že sa utiekam k poetickým vyjadreniam. Bolo by to totiž viac než presné a vystihujúce. Dážď sa totiž po dopade na zem s neodvratiteľnou samozrejmosťou menil na ľad, ktorý sa neváhal premeniť na súvislé celky vyžadujúce veľkú mieru obratnosti, rovnováhy a všetkých ostatných predpokladov na to, aby sme si jeho kvalitu neoverili celou plochou svojho tela.
Nezastavil nás dážď, nenechali sme sa zlomiť ani poľadovicou. Aj keď zdolať pár schodov, ktoré nás delili od bránky opevnenia v areáli kostolíka, bolo dosť adrenalínovým dobrodružstvom. A tak, hoc to bol veľmi pekný kostolík, pomerne dôverne by som bola schopná opísať predovšetkým stav priľahlých chodníkov a ciest, keďže som im venovala nezvykle dôkladnú pozornosť.
Po zvyčajnej obhliadke exteriérov sme prekorčuľovali späť na ulicu a vybrali sa na miestny obecný úrad, skúsiť šťastie. Občas sa zadarilo a my sme vracali s úlovkom materiálov tak o samotnej obci, ako aj kostolíku. Niekedy, mne na radosť, aj s pohľadnicami. Tentokrát sme veľmi úspešní neboli, ale ani naprázdno sme neobišli. Podrobnejšia brožúrka mala vyjsť až v lete, ale dostali sme aspoň jednostránkový letáčik.
Vonku sme sa rozhliadli a hľadali možnosti ako zachytiť kostolík aj z trochu vzdialenejšej perspektívy. Zápasiac s ľadom, aj blatom sme sa prebrodili popri múriku cintorína, odkiaľ sme z poľa pár záberov ukoristili. Vrátili sme sa na hlavnú cestu, prakticky na koniec dediny, kde sme moju uzimenú maličkosť nechali napospas živlom prírody. Či skôr preto, aby som sa tým jej nástrahám vyhla, keďže mám vrodenú schopnosť nevynechať jedinú príležitosť, aby som osobne neotestovala jamy, kaluže, bačoriny či iné všemožné zrady divočiny.
Neprotestovala som vtedy ani inokedy. Úprimne, na čo sa mám brodiť do prostriedku poľa, aby som získala pár metrov navyše, keď ten čas môžem využiť na tvorivejšiu a mojej činorodosti prospešnejšiu aktivitu. Aj teraz som sa okamžite chopila svojej šance a z mokrého snehu vyčarovala roztomilého snehuliačika, akurát tak do dlane. Trochu som ho dotvorila pomocou úlomkov konárikov a bol pripravený pózovať na profesionálnej úrovni. Škoda len, že som s ním musela rozlúčiť. Nechala som ho však hrdo držať stráž pri tabuli označujúcej názov dedinky.
Potom sme už po ceste utekali späť na zástavku, kde nám po chvíli aj prišiel autobus a už sme si to šinuli späť do Popradu. Tam sme mali ešte trochu času a tak sme po uliciach lesklých ako zrkadlo balansovali centrom mesta a trochu sa rozhliadali. Podobne nestabilný povrch nás následne vítal aj v Smokovci a tak veru dávno som tak neocenila prednosti koberca, na ktorý som v izbe vhupla s úžasným pocitom pevnej pôdy pod nohami.
Alexie
alexie@apsida.sk
Ďalšie články o Mlynici: profil kostola
