Hudobný výlet aj do Križovian nad Dudváhom
V živote robíme mnoho vecí po prvýkrát. Na mnohé si nespomíname, lebo ich premiéra sa datuje do plienkového obdobia našej existencie, ale na mnohé si spomíname viac než dobre. Či už v dobrom alebo práve naopak. S výletom do dedinky Križovany nad Dudváhom sa mi viaže takýchto prvotných zážitkov hneď niekoľko. Našťastie pri všetkých mi nedá sa neusmiať.
Bolo to v čase, keď ma kostolíky a ich architektúra nezaujímali o nič viac ako vývinové štádia larvy červíkov v dažďových pralesoch. Každopádne skôr prijmem pozvanie na výlet, pri ktorom navštívime aj nejaký kostol, než keby sme mali pozorovať zrody drobného hmyzu.
Ale rozhodujúcim faktorom bolo, že tento kostolík nebol hlavným cieľom nášho jarného ťaženia za víkendovým spestrením všedných dní. Tým bol hudobný festival moderných gospelových kapiel, ktorý sa každoročne usporadúva v Trnave, a o ktorom som počula toľko lákavých historiek, že som bola pevne presvedčená, že tento rok si ho už nenechám ujsť.
Napriek nadšeniu som však nemohla predovšetkým z časových dôvodov ísť v skupinke, ktorú zorganizovala väčšina mojich priateľov. Oni totiž cestovali na celé tri dni, pokým ja som bola rada, že sa mi podarilo si vytvoriť priestor aspoň na sobotu. A tak som svoje strategické schopnosti musela sústrediť na náhradný plán, pretože som skutočne netúžila po sólovej dráhe opusteného cestovateľa. Nakoniec som takýchto dobrodruhov splašila hneď troch. A tak som sa prvýkrát vybrala na Lumen. Lumen 2007.
Jedným z mojich spolucestovateľov bol aj ten, pre ktorého nápad sme šli do Trnavy tak trochu netradičnou cestou. Cez Križovany nad Dudváhom. Nech mi slúži ku cti, že prehovárať ma veru nemusel. Naši spoločníci tiež neboli proti a tak sme skôr než do trnavskej športovej haly, zamierili do tejto dedinky.
Za akým účelom je teraz už všetkým jasnejšie, než vtedy nám trom dohromady. Že ideme fotiť nejaký kostol sme samozrejme vedeli, ale prečo a aká túžba k tomu ženie nášho kamaráta, nám veru veľmi zrejmá nebola. Po pravde, ani som po tom veľmi nepátrala. Dalo by sa však povedať, že k prvenstvám toho dňa možno pripísať aj skúsenosť, vidieť tohto nadšenca v akcii.
Nemyslím teraz samotné fotenie. Že chodí po svete ako japonský turista mi pravdaže neuniklo, ale scenár týchto účelových výletov bol dovtedy pre mňa zahalený rúškom tajomstva. Dnes by som ho mohla recitovať aj o pol noci, keďže som jeho priamou súčasťou. Vtedy som však všetko sledovala s úžasom a pobavením.
Niečo málo som zachytila už z vysvetľovaní, ktoré nám cestou boli poskytnuté, ale dôsledne pochopiť význam pojmu rotunda, by si vyžadovalo omnoho viac pozornosti, než tie moje občasné blahosklonné sklony spracovať podané informácie. Pokorne priznávam, že vtedy bolo škoda slov vyplytvaných na túto tému na moju osobu, ktorú okamžite dokázala viac upútať teta v modrej uniforme, ktorá na železničnej stanici krútila podivnou pákou blízko koľají.
Keď si pripustím, ako dnes s rozpačitou trpezlivosťou vysvetľujem iným, čo je vlastne rotunda, tak je fakt, že mi tento výlet do nedávnych spomienok len prospeje. Nech však na obhajobu mojej vtedajšej hanebnej ignorancie slúži aj skutočnosť, že prehliadka kostolíka, ako aj samotnej rotundy vo mne vzbudili natoľko záujmu, že som si nechala vysvetliť základné slohové prvky a moja snaha ich skutočne dostať do krvi bola úprimná a nebola len zdvorilým g estom z úcty k nášmu nadšenému sprievodcovi.
Pre úplnosť je však nutné podotknúť, že moje vtedajšie nadšenie vyprchalo pomerne rýchlo, a to, ktoré mi sídli v duši dnes, malo svoj pôvod a zrod na inom, omnoho netradičnejšom mieste. O tom však v inom rozprávaní. Teraz sa vráťme k poznaniam tohto dňa. Potom, čo sme po malej prechádzke dedinkou objavili, čo sme hľadali a nafotili, koľko dovolili husté stromy v okolí kostola, som myslela, že tým cieľ našej misie bol zavŕšený.
Koľko naivity sa len skrývalo v tejto nevedomej domnienke. Druhá časť aktivít spojených s naplnením skutočného cieľa, na seba nedala dlho čakať. Keď náš reportér v plnom rozbehu prehlásil, že ideme hľadať faru, tak som sa na zlomok sekundy domnievala, že to bol nejaký slovný zvrat. Nebol. Hľadala som už všeličo, ale skutočne som netušila, ako sa hľadá fara. Vzápätí sa m i dostalo cennej lekcie.
V celom zoskupení o počtu štyroch osôb sme vtrhli do miestneho obchodíku, kde sme položili túto základnú otázku miestnym dobrým ženám. Odpovede sa nám dostalo obratom. Spomínam si tiež, že sme ich trochu rozladili doplňujúcou otázkou, či je farnosť katolícka. Každopádne sme sa dozvedeli, čo sme chceli. Trochu nesmelo som sa pýtala vodcu svorky, čo mieni podniknúť ďalej. Jeho odpoveď, že požiadať pána farára, aby nás pustil dnu, do kostola, sa mi zdala v prvom momente úplne absurdná. Už vidím, ako sa poženie, kvôli nejakým túlavým turistom, aby uspokojil ich zvedavé potreby.
Odvtedy som to videla už mnohokrát, ale až dnes rozumiem, že v hre je omnoho viac, než ochota sa dvihnúť a otvoriť dvere. Ale ako som povedala. Bolo to po prvýkrát. Faru sme teda objavili. Dozvedeli sme sa, že dôstojný pán práve pracuje v záhrade. V tom momente som bola presvedčená , že i keď možno so všetkou zdvorilosťou, ale pošle nás kade ľahšie. Aká som len bola oddaná svojej nedôverčivosti. Na moje prekvapenie a úprimný úžas neváhal, len nás poprosil, aby sme na neho chvíľu počkali.
O pár minút sme sa stretli pred kostolom. Nielenže nám pán farár otvoril kostolík, ale dovolil nám vojsť i do vnútra rotundy, ktorá nebola bežne používaná a tak prispel k mojej osvete i túžbe, ktorej zrod rozhodne možno spájať i s pohľadom, ktorý sa mi naskytol, keď som vstúpila do jej priestorov. Ten okrúhly tvar, klenba nad mojou hlavou, múry dýchajúce históriou viac než stránky stoviek kníh.
Možno som o pár hodín už poskakovala v trnavskej hale pri hudbe a úžasnej atmosfére, ale viem celkom isto, že niečo v mojej duši sa už zahniezdilo. Len som o tom nemala ani tušenia. Pán farár bol naozaj milý a venoval nám nielen čas, a le aj pozornosť a porozprával veľa z toho, čo pre mňa otváralo úplne nepoznaný svet. Myslím, že vtedy neotvoril len jeden kostol, ale akoby otvoril úplne všetky. Pre mňa...
Museli sme sa ponáhľať, keďže nás ešte čakala spiatočná cesta do Trnavy. A mali sme v pláne ešte pred koncertmi obehnúť aj trochu centrum. Navštíviť aj mestské kostoly. Niektoré sa aj podarilo. A i keď v každom z nich som bola prvýkrát, žiadne z týchto prvenstiev sa nedá prirovnať tomu, ktoré som práve zažila v dedinke kúsok obďaleč.
Alexie
alexie@apsida.sk
Ďalšie články o Križovanoch nad Dudváhom: profil kostola