Dva rozdielne výlety do Kostolian pod Tribečom
Jeden kostol, dva výlety, dva odlišné svety... Jún 2007 vs. október 2008
Bola neskorá jar, či už skôr skoré leto 2007. Vonku bolo teplo a ja som sa nechala nahovoriť na výlet, ktorý organizovali matičiari. Vôbec som netušila do čoho vlastne idem. Ale chcela som sa prevetrať.
V sprievode dvoch kamarátov som sa nemusela obávať, že by som si zábavu nenašla, aj keby ma pôvodné zameranie tohto výletu práve za srdce nevzalo.
Jedným z našich cieľov bol aj kostoliansky kostolík. Vďaka organizovanosti našej skupiny sme sa dostali aj na prehliadku kostolíka vnútri. Prvýkrát som si tu uvedomila jeho vek a svedectvo, ktoré prináša. Bol to len záblesk myšlienok. Vtedy sa ešte uchytiť nevedeli. Príliš rýchlo sa rozplynuli, keď som o pár minút skákala dole po schodíkoch, čo viedli ku kostolíku. Vtedy to ešte bolo tak....
Prešiel rok a pár mesiacov. To isté miesto, ten istý kostolík. Naoko rovnaká situácia, a predsa bolo všetko iné. Bližšie. Kostol, atmosféra, emócie, aj ten, kto tu bol so mnou. Vtedy aj teraz. Aj ja som už bola iná. Už to neboli len oči, čo vnímali, ale i duša, čo do svojej hĺbky ukladala i to, čo sa očami pojať nedalo. Jedno však bolo rovnaké. Tešila som sa. Len tá radosť bola bohatšia. A tento výlet bol tak vďačný na zázraky duše, ako aj na dobrodružstvá do zbierky našich cestovateľských aktivít.
Zbehlo sa to takto: ako každý rok, aj tento sme vzhľadom na blížiaci sa sviatok Všechsvätých vybrali do rodnej dedinky mojej mami navštíviť rodinu a cintoríny. Moje orientačné schopnosti sa síce pohybujú okolo hranice minima, ale stratégiu by mi mohol závidieť nejeden vojvodca. A jedna mi skrsla v hlave okamžite, ako sa v rodinnej jednotke spomenul každoročný sviečkový "pochod".
Prepočítala som si osadenstvo posádky bratovho auta a keď mi vyšlo, že jedno miesto bude isto voľné, hneď som aj odkázala svojho hlavného orientačného mága na mapu a zhodnotenie črtajúcich sa možností. Voľba padla na Kostoľany. Už sme tam síce boli, ale vzhľadom na vtedajšiu kolektívnu situáciu a tiež technickú vybavenosť bolo isté, že sa tam v dohľadnej dobe ešte vrátime. A práve sa naskytla skvelá príležitosť.
Tú sme využili a cestou späť z návštev a obchádzok cintorínov, sme podľa dohody s mojím bratom šli do Nitry trochu netradičnou cestou. Takou, ktorá by viedla cez dedinu, o ktorej aj taký skúsený šofér, akým je on, počul prvýkrát. Navigátor s mapou na kolenách a za chrbtom s pohotovým kibicom v mojej osobe určoval smer. Dedinka za dedinkou.
V Ladiciach sme trochu stúpli na brzdu. Telefonicky sme si totiž dohodli, že sa práve tu stavíme pre dôstojného pána, ktorý nás v Kostoľanoch pustí dnu. Kým sme však našli faru, dôverne sme sa zoznámili s celou dedinou. Naše hľadanie síce bolo korunované úspechom, menej však už účel našej návštevy. Pán farár na fare nebol. Nepodarilo sa nám s ním spojiť ani telefonicky. Asi sme prišli privčas...
Nenechali sme sa však znechutiť a radšej sme nestrácali čas a pokračovali do skutočného cieľu našej odbočky. V Kostoľanoch sme už navigovali s absolútnou rozhodnosťou. Niet divu, kostolík sme s nadšením obdivovali už z poriadnej diaľky. Tu sme sa rozlúčili s naším vodičom a už o pár minút som si oživovala spomienky na schodoch ku kostolíku, po ktorých sme rezko kráčali v ústrety staronovému priateľovi.
Keď sme vyšli hore, nemuseli sme si už povedať ani slovo navyše. Tichý scenár sa napĺňal do bodky. Kým jedna strana venovala svoju pozornosť kostolíku cez objektív, ja som dala prednosť bezprostrednejšiemu kontaktu. Len čo sme obaja nasýtili svojho lačného ducha aj fotoaparát, vybrali sme sa zmapovať okolie. Predsa len, taká možnosť, a vlastne ani potreba naposledy nebola.
Mohli sme posedieť aj pri kostolíku, ale keďže podobný nápad mala pred nami aj skupinka rozjarenej mládeže, radšej sme im nechali priestor. Nám ostával ešte obrovský. Lesík, lúky, pole - aj tak by som nebola len tak obsedela. Keď sme objavili opustený malý vinohrad, tak na chvíľu som sa ale prehovoriť dala.
Schovaní v tráve pred svetom sme si užili pár chvíľ vzácneho pokoja a popoludňajšieho slniečka. Potom sme sa vrátili ku kostolíku a hodili reč s miestnou cicuškou, ktorá si svoj pokoj i lovecký inštinkt užívala práve tu.
Po tejto debate sme sa vybrali na prieskum opačným smerom. Zašli sme do polí, aj kvôli záberom, aj kvôli mojej potrebe si užiť ich jesenný šat. Škoda len, že čas nebol veľmi tolerantný voči mojím potrebám a opäť sa raz bolo treba poberať. Predovšetkým aj preto, že sme potrebovali zistiť, kde vôbec je zástavka autobusu.
Poslednýkrát sme vybehli pozdraviť kostolík. Aspoň pre tento krát. Nebola to naša prvá návšteva, a ďalšia na seba isto nenechá dlho čakať. Teraz nás však čakala cesta do Nitry. Dedinka za dedinkou...
Len jedno nás mrzí. Len pár dní po tomto výlete sme sa dozvedeli, že sme boli veľmi blízko kostolíka, o ktorom sme ani netušili. Verím však, že tiež dlho nepotrvá a uzrie svetlo sveta aj rozprávanie o našej ceste do Veľkých Chyndíc. Škoda len, že sme boli neďaleko...
Alexie
alexie@apsida.sk
Ďalšie články o Kostoľanoch pod Tribečom: Profil kostola, Tichý svedok čias...
